Překladatelova rukavice
J. K. Rowlingová: The Dark Lord Ascending (1598 slov)

Temný pán na vzostupe

překlad: Gwind

Dvaja muži sa z ničoho nič objavili niekoľko metrov od seba v úzkej, mesiacom osvetlenej uličke. Na sekundu ostali stáť celkom nehybne, prútiky namierené na hruď toho druhého, no potom, sotva sa rozpoznali, ich odložili do svojich habitov a svižne vykročili tým istým smerom.

„Novinky?“ opýtal sa vyšší z tých dvoch.

„Najlepšie,“ odpovedal Severus Snape.

Uličku ohraničovali zľava divé, nízko rastúce ostružiny, sprava vysoký, starostlivo upravený živý plot. Dlhé plášte im plieskali okolo členkov, ako kráčali.

„Myslel som, že budem meškať,“ povedal Yaxley. Hrubé rysy jeho tváre mizli z dohľadu a vracali sa späť, ako prevísajúce konáre stromov pretínali mesačné svetlo. „Bolo to o čosi zložitejšie, než som predpokladal. Ale dúfam, že bude spokojný. Zdáš sa presvedčený, že tvoje prijatie bude dobré?“

Snape prikývol, ale hovor viac nerozvádzal. Zabočili vpravo na širokú cestu, ktorá viedla z uličky. Vysoký živý plot pokračoval s nimi, bežiac do diaľky až za pár majestátnych brán z tepaného železa, ktoré stáli mužom v ceste. Ani jeden z nich nezastavil – obaja v tichosti zdvihli svoje ľavé ruky na akýsi pozdrav a prešli priamo cez ne, akoby ten tmavý kov bol len dymom.

Tisový plot utlmil zvuk ich krokov. Niekde po ich pravici čosi zašumelo. Yaxley opäť vytiahol svoj prútik, namieril ho ponad hlavu svojho spoločníka, ale ukázalo sa, že zdrojom zvuku nie je nič viac než čisto biely páv majestátne kráčajúci na vrchu živého plota.

„Vždy sa mu viedlo dobre, Luciusovi. Pávy…“ odfrkol si Yaxley a strčil svoj prútik späť do habitu.

Z temnoty na konci rovnej cesty vyrástol pekný zámoček so svetlami žiariacimi v dolných oknách vyplnených diamantmi. Kdesi v tme záhrady za živým plotom hrala fontána. Štrk praskal pod ich nohami, ako sa Snape a Yaxley náhlili k predným dverám, ktoré sa odchýlili dovnútra, keď k nim prikročili, hoci ich viditeľne nikto neotvoril.

Vstupná hala bola veľká, matne osvetlená a prepychovo zariadená s veľkolepým kobercom zakrývajúcim väčšinu kamennej podlahy. Oči bledých tvárí portrétov na stenách sledovali Snapa a Yaxleyho, ako prechádzali naokolo. Obaja muži zastali pri ťažkých drevených dverách vedúcich do ďalšej miestnosti, krátko zaváhali a potom Snape otočil bronzovou kľučkou.

Salón bol plný tichých ľudí sediacich za dlhým, zdobeným stolom. Ostatný nábytok bol nedbalo zatlačený k stenám. Miestnosť osvetľoval oheň blčiaci pod nádhernou mramorovou rímsou, ktorú prekonávalo iba pozlátené zrkadlo. Snape a Yaxley na okamih zotrvali na prahu dverí. Ako si ich oči privykli nedostatku svetla, upútal ich najčudnejší prvok celej scenérie – človek viditeľne v bezvedomí, visiaci hore nohami nad stolom, ktorý sa pomaly otáčal akoby zavesený na neviditeľnom lane, zatiaľ čo sa jeho obraz odrážal v zrkadle a v prázdnom, vyleštenom povrchu stola pod ním. Nik z tých, čo sedeli pod týmto pozoruhodným výjavom, sa naň nedíval, okrem mladého bledého muža sediaceho takmer presne pod ním. Zdal sa neschopný nepozrieť sa nahor asi tak každú minútu.

„Yaxley. Snape,“ ozval sa vysoký, čistý hlas spoza vrchstola. „Takmer ste prišli neskoro.“ Rečník sedel priamo pred ohniskom, takže bolo zo začiatku ťažké pre novo prichodiacich rozoznať viac než jeho siluetu. No ako sa priblížili, zjavila sa z šera jeho tvár, bezvlasá, podobná hadovi, so štrbinami miesto nosných dierok a so žiariacimi červenými očami s vertikálnymi zreničkami. Bol tak bledý, až sa zdalo, že sa od neho šíri perlová žiara.

„Severus, sem,“ povedal Voldemort a ukázal na miesto priamo po jeho pravici. „Yaxley – vedľa Dolohova.“

Muži obsadili im určené miesta. Väčšina očí sledovala Snapa a k nemu aj Voldemort prehovoril ako k prvému:

„Takže?“

„Môj pane, Fénixov rád plánuje presunúť Harryho Pottera z jeho terajšieho bezpečného útočiska budúcu sobotu za súmraku.“

Záujem okolo stola zreteľne vzrástol – niektorí stuhli, iní sa zavrteli, všetci hľadeli na Snapa a Voldemorta.

„Sobota… za súmraku,“ zopakoval Voldemort. Jeho červené oči sa prilepili na Snapove čierne s takou intenzitou, až sa niektorí z prizerajúcich otočili, viditeľne naplnení strachom, že i oni budú vystavení tomu žeravému pohľadu. Ale Snape sa pokojne díval do Voldemortovej tváre a po momente alebo dvoch sa Voldemortove ústa bez pier zvlnili do niečoho, čo pripomínalo úsmev.

„Dobre. Veľmi dobre. A táto informácia pochádza…“

„Zo zdroja, o ktorom sme hovorili,“ povedal Snape.

„Môj pane.“ Yaxley sa naklonil dopredu a pozrel sa ponad dlhý stôl na Voledmorta a Snapa. Všetky tváre sa otočili naňho.

„Môj pane, ja som počul inak.“

Yaxley čakal, ale Voldemort neprehovoril, tak pokračoval: „Dawlishovi, tomu aurorovi, vykĺzlo, že Pottera nepresunú do tridsiateho, teda noc pred jeho sedemnástymi narodeninami.“

Snape sa usmieval

„Môj zdroj mi povedal, že existuje plán zviesť nás na falošnú stopu. Toto musí byť ono. Nepochybujem, že na Dawlisha použili mätúce zaklínadlo. Nebolo by to prvýkrát, je známe, že je ľahko ovplyvniteľný.“

„Ubezpečujem vás, môj pane, Dawlish vyzeral celkom presvedčený,“ povedal Yaxley.

„Ak naňho bolo použité mätúce zaklínadlo, samozrejme, že vyzerá presvedčený,“ povedal Snape, „ubezpečujem ťa, Yaxley, kancelária aurorov sa viac nebude podieľať na ochrane Harryho Pottera. Rád verí, že sme infiltrovali ministerstvo.“

„Takže Rád uhádol jednu vec správne, eh?“ povedal prikrčený muž sediaci neďaleko Yaxleyho, piskľavo sa zachechtal a aj iní sa tu a tam zasmiali.

Voldemort sa nesmial. Jeho pohľad zablúdil nahor k telu pomaly sa otáčajúcemu nad ich hlavami, zdalo sa, že je ponorený do vlastných myšlienok.

„Môj pane,“ pokračoval Yaxley, „Dawlish verí, že pri chlapcovom presune bude prítomná celá skupina aurorov…“

Voldemort zdvihol veľkú, bielu ruku a Yaxley ihneď stíchol, pričom sa nahnevane pozeral, ako sa Voldemort otočil späť na Snapa.

„Kam chcú chlapca ukryť teraz?“

„V dome jedného z členov Rádu,“ povedal Snape. „Tomu miestu sa, podľa môjho zdroja, dostalo všemožnej ochrany, akú mohli Rád a ministerstvo spoločne poskytnúť. Myslím, že je malá šanca zmocniť sa ho, sotva sa tam dostane, môj pane, jedine žeby ministerstvo padlo pred budúcou sobotou, čo by nám mohlo poskytnúť príležitosť odhaliť a prelomiť dostatok kúziel, aby sme sa mohli dostať cez zvyšok.“

„Takže, Yaxley?“ zavolal Voldemort cez stôl, svetlo ohňa sa čudne lesklo v jeho červených očiach. „Bude ministerstvo naše do budúcej soboty?“

Opäť sa všetky hlavy otočili. Yaxley narovnal chrbát.

„Môj pane, čo sa toho týka, mám dobré správy. Podarilo sa mi – s ťažkosťami a po veľkej námahe – zakliať Pia Thicknessa Imperiusom.“

Mnohí zo sediacich okolo Yaxleyho vyzerali ohromene; jeho sused, Dolohov, muž s dlhou, pokrivenou tvárou, ho pobúchal po chrbte.

„To je začiatok,“ povedal Voldemort, „ale Thicknesse je len jeden muž. Scrimegeour musí byť obklopený našimi ľuďmi, než začnem konať. Jeden neúspešný pokus o ministrov život ma vráti o veľký kus naspäť.“

„Áno – môj pane, to je pravda – ale vieš, Thicknesse, ako riaditeľ Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, má pravidelný kontakt nielen so samotným ministrom, ale aj s riaditeľmi ostatných oddelení ministerstva. Podľa mňa bude teraz, keď máme pod kontrolou tak vysoko postaveného funkcionára, jednoduché podriadiť si ostatných, a tí potom môžu pracovať spoločne na Scrimgeourovom zvrhnutí.“

„Ak nebude náš priateľ Thicknesse odhalený predtým, ako prečaruje ostatných,“ povedal Voldemort. „V každom prípade ostáva nepravdepodobné, žeby bolo ministerstvo moje pred budúcou sobotou. Ak sa nemôžeme dotknúť chlapca v jeho cieli, tak to musíme spraviť, pokiaľ bude cestovať.“

„Tu máme výhodu, môj pane,“ povedal Yaxley, ktorý sa zdal odhodlaný získať kúsok uznania pre seba. „Máme niekoľkých ľudí nasadených v Oddelení magického transportu. Ak sa Potter premiestni alebo použije Hop-šup sieť, budeme o tom okamžite vedieť.“

„Neurobí ani jedno,“ povedal Snape. „Rád sa vyhýba akejkoľvek forme transportu, ktorá je kontrolovaná alebo regulovaná ministerstvom. Neveria čomukoľvek, čo sa týka toho miesta.“

„O to lepšie,“ povedal Voldemort, „bude sa musieť pohybovať v otvorenom priestranstve. Nesporne ľahšie dosiahnuteľný.“

Voldemort sa znova pozrel na pomaly sa otáčajúce telo než pokračoval: „Postarám sa o toho chlapca osobne. Stalo sa priveľa chýb, čo sa týka Harryho Pottera. Niektoré z nich boli moje vlastné. Že Potter žije, je skôr zásluhou mojich chýb, než jeho úspechov.“ Spoločnosť okolo stola znepokojene pozorovala Voldemorta, každý z nich so svojim výrazom strachu z obvinenia z pokračujúcej existencie Harryho Pottera. No zdalo sa, že Voldemort hovorí viac k sebe než k nim, stále oslovujúc bezvedomé telo nad ním.

„Bol som nedbalý, a tak som bol zastavený šťastím a šancou, ničiteľmi všetkého okrem najlepšie pripravených plánov. Ale teraz som múdrejší. Rozumiem veciam, ktorým som predtým nerozumel. Ja musím byť tým, kto zabije Harryho Pottera, a aj ním budem.“