"Veliteľ, na čo čakáme? Musíme cez rieku, dokiaľ netušia, že tu sme." Veliteľ si prehodil nezapálenú cigaretu z jedného kútika úst na druhý a odvetil stroho: "Na zvony."
"Zvony?" spýtal sa muž a nervózne mu preskočil hlas.
"Je tam priveľký kľud. Všimli by si nás, keby sme sa pokúsili preplávať. Musíme počkať na našich." odvetil veliteľ miernejšie.
"Jaké zvony?!" zašepkal muž a panika v jeho hlase bola už hmatateľná.
"Kľud, kľud." upokojúco ho veliteľ potľapkal po pleci, ale neprestal sledovať hemženie v nepriateľskom tábore. "Marcel." ukázal hlavou na vojaka, ktorý sedel pohodlne opretý o strom. "Má nehorázne vyvinutý inštinkt. Vraví tomu, že "počuje zvonenie". Syn kostolníka, čo by si chcel." pokrčil pobavene plecami. "Každopádne, jeho zvony ešte nikdy nesklamali. V tejto oblasti mu zvonili na poplach... Naši spravia na túto časť rieky nálet. Vidíš tamten most?" ukázal na drevenú konštrukciu, ktorá spájala protiľahlé brehy.
"No, keď vravíte, že je to most.." odvetil muž skepticky.
"Až priletia tie Marcelove zvony, posledné, čo chlapov v tábore bude zaujímať, bude skupinka, čo cezeň prebehne. Za mostom sa stratíme v lese a odtiaľ je len skok na hranice. Neboj, chlapče, dostaneme ťa domov." zažmurkal veliteľ šibalsky a jal sa znova pozorovať ruch v tábore.