Súmrak Záškodníkov (pokračovanie)

Obrázek uživatele Urrsari
Rok: 
2013
Fandom: 
Obdarovaný: 
strigga

Dvere sa s treskotom zavreli. Mladík, čítajúci pri stole Proroka, sa takmer ani neobťažoval zdvihnúť hlavu. Tušil, kto to je. A naozaj, do miestnosti sa ako voda vrútil Sirius.
„Ani sa ma neopýtaš, ako mi to išlo?“ oboril sa na Námesačníka, ktorý mu venoval nevzrušený pohľad.
„Nemusím. Vidím,“ kývol rukou smerom k Tichošľapovi.
Ten odfrkol, ale uznal, že zo špinavého kabáta, roztrhaných nohavíc, strapatých vlasov a rozhnevaného výrazu je to jasné.
„Mal si pravdu,“ sadol si k Remusovi a načiahol sa za gofframi nachystanými na stole. Zastavil ho nesúhlasný pohľad.
Ticho nadávajúc dupotal do kúpeľne, aby si zmyl aspoň trochu blata z tváre. Sprevádzal ho pobavený tichý smiech.
„Ako vždy,“ nadviazal Lupin na predchádzajúci rozhovor.
„Aoeme,“ zasmial sa ten druhý, uspokojený chuťou mäkučkého jedla.
„Tak vážne. Čo sa stalo?“
„No, prišiel som, videl som, utekal som,“ zhrnul Tichošľap. „Pred nejakými týpkami v kapucniach. Aj keď im to nemôžem mať za zlé. Asi si mysleli, že som nejaký vlamač. Keď som sa tak potme zakrádal okolo Malfoyovho sídla...“
„Čože?“
„Veď som mal získať informácie!“
„Pričom si bol nenápadný ako duch Zloduch v rokfortskej kuchyni, čo?“
„Bolo ich tam asi sto!“
„Sto,“ zopakoval Remus s upreným pohľadom.
„Tak nejako,“ súhlasil jeho priateľ takmer vážne.
„Tomu sa Dumbledore nepoteší. Začul si aspoň niečo?“
„Počuj, ledva som im ušiel. Čo odo mňa ešte čakáš?“
„Ich plány,“ znela trpezlivá odpoveď.
Sirius si úprimne vzdychol.
„Neveríš mi?“
„Čo to... Remus, čo to prosím ťa pri Merlinovej brade trepeš?“
„Len vidím, že niečo vieš, ale nechceš mi to povedať.“
„Do Merlinovho aná-...“
„Len tým chcem povedať, že mi môžeš povedať pravdu.“
Tichošľap neveriacky hľadel na Lupina, ktorý každé slovo myslel úprimne.
„Došľaka, jasné, že ti verím. Ja len...“
„Bola tam tvoja rodina?“
„Regulus,“ vzdychol po chvíli ticha Sirius. A potom pokračoval, akoby tie slová potreboval dostať von. „Myslel som, že aspoň on by mohol mať dosť rozumu a nepridávať sa k nim. Myslím, že ho na to nejako nahovorila drahé matka. Jej je asi jedno, keď jej pred vlastnými očami zabijú syna. Lebo tu bude vojna, Remus, vojna, akú sme ešte nezažili.“
Oslovený len zúčastnene stisol Tichošľapovi plece. „Skús to povedať Dumbledorovi,“ navrhol.
„Nie,“ odmietol druhý a vstal od stola nechajúc Lupinovu ruku klesnúť späť. „Nemôžem žiadať, aby sa nebránili, bolo by to nefér, len som nečakal... Ale ako si pochodil ty?“
Námesačníka otázka nezmiatla, ale pristúpil na nevyslovenú žiadosť.
„Bolo to.... veľmi zaujímavé.“
Sirius sa znovu usadil a dychtivo nahol dopredu, vďačný za zmenu témy.
„Zistil si niečo nové?“
„Ale nie, iba to, že Greyback sa má čoraz viac k svetu,“ prehodil a nevšímavo si listoval ďalej.
„Ten Greyback?“ vydrapol Tichošľap čítajúcemu noviny z rúk.
„Koľko iných poznáš?“ zisťoval Remus a zamračene sledoval pohyblivý obrázok pri reklame na najnovší model metly, ktorý mu ostal v ruke. „Vráť mi moje noviny.“
„Nebývaš tu len ty.“
„Ale ja ich platím!“
„Až keď mi povieš všetko.“
„Naozaj tu nie je veľa o čom hovoriť,“ odfrkol si Námesačník s úškrnom. „Zašiel som tam, kde sa väčšinou stretávajú, samozrejme okrem obdobia splnu...“
„Kde akože?“
„Táto informácia nie je relevantná,“ schladil Tichošľapa druhý pohľadom.
„Čo keby som ťa tam niekedy musel ísť hľadať?“
„Práve preto ti odmietam povedať. A ak chceš počuť viac, tak ma neprerušuj.“
Sirius si sadol za stôl, stelesnenie sústredenej pozornosti, až sa Remus musel uchechtnúť.
„Poviem ti, že ide o jeden klub,“ prezradil napokon. „Skôr pajzel. S veľmi neoriginálnym tajným vchodom do pivnice. Tam ma zaviedli, keď som povedal, že chcem hovoriť so šéfom. Smrad ako v...“
„Neobťažuj sa, predstavivosť pracuje.“
„Fajn. Bolo ich tam len zopár, no na druhej strane miestnosti v tieni sedel ich vodca. Ani mláky krvi na dlážke ani akýsi chlap priviazaný k radiátoru ma nezaujali tak, ako on. Stačilo mi začuť ten hlas.“
„Spoznal si ho?“
„Ani neviem ako, ale áno. Aj on si na mňa asi spomenul, lebo si ma hneď ako vstal začal obzerať. Ako by prvýkrát v život videl človeka. Hneď potom sa začal vypytovať, kto som...“
„Veď si povedal, že vedel, kto si.“
„Skôr sa pýtal na to, čo robím, odkiaľ prichádzam.“
„Aha.“
„Tak som opatrne naznačil, že naša komunita by sa mohla zviditeľniť aj v dobrom svetle. Hovorím, doteraz sa nás báli. Ale s našimi schopnosťami by sme vedeli aj pomôcť. Vysmiali ma.“
„Prečo?“
„Vraj radšej nech sa ich boja, než by si mali zvyknúť na skrotené šelmy po ich bokoch. Vraj hneď vedeli podľa pachu, že nie som normálny. To už som si získal ich pozornosť. Jemne povedané, vykopli ma.“
„Pravdu povediac? Nebol si tu predsa týždeň.“
„Povedzme, že sa radi hrajú.“
Ten druhý prižmúril oči, nevediac čo si pod tým predstaviť. „Si šialenec, Námesačník, a masochista.“
„Na rozdiel od teba som však aj niečo zistil,“ postavil sa Remus.
Ten pohyb ho prinútil zastonať a chytiť sa za nedávno ešte prasknutú kľúčnu kosť. Tichošľap zavrčal, keď si toto gesto všimol.
„Áno?“ postavil sa tiež a rázne ukázal na priateľa. „Aké zasrané informácie mohli byť hodné tohto?“
„Upokoj sa,“ obzrel sa pokojne Námesačník krivkajúci k umývadlu. „Hojím sa.“
„Týždeň, bol si preč týždeň. Musel som ísť špehovať Malfoya bez toho, aby som vedel, kde si. Vieš čo, ani nechcem vedieť čo s tebou porobili. Ako ťa poznám, sám si ich naviedol.“
„Aby som získal toto,“ otrčil mu pod nos niečo na dlani Lupin.

Komentáře

Obrázek uživatele strigga

Ale... Ale počkat! Tady určitě něco chybí! Tady URČITĚ byla SPOUSTA dalších řádků a teď tu chybí! Někdo mě nenávidí a krade mi řádky! A... Ehm, dobře. Já vím. Ale Remus kvůli tomu chudák málem umřel! *bere do ruky kosu a vrčí podporujíc Siria*
Ne, já už to mám - ty mi totiž vážně vidíš do hlavy -_- což mě na jednu stranu děsí, ale na druhou... to je prostě TAK skvělý! :))) Jdu najít toho lapku a vypáčit z něj ty chybějící řádky! :D

Obrázek uživatele strigga

Vždycky, když na tyhle stránky zajdu, nakouknu znovu i sem.. zvědavost se pomalu přetavuje v nostalgii.. prosím, promiň mi tu všetečnou otázku, ale nenapíšeš ještě někdy pokračování? Třeba i za sto let? :) Bylo to po strašně dlouhé době poprvé, co jsem četla něco takového, a mám pořád neskutečnou radost, že je to zrovna pro mě.. :)

-A A +A