U Goldblumovcov nám otvorila dvere mladá žena s očami červenými od plaču. Popoťahovala, tisla si k tvári vreckovku, a keď prehovorila, moja myseľ automaticky prekladala z ruštiny: „Už nie. Prosím, už nás nechajte.“
„Choď dnu, Vasja,“ prikázala staršia žena. Postrčila dievča hlbšie do chodby, zagánila na Becketta, a ku mne sa obrátila celkom nesrdečne. „Poviem vám, čo som povedala polícii.“
A spustila.
Bolo celkom zrejmé, že Scotland Yard z jej výpovede sotvačo zaznamenal, pretože hovorila rýchlo, dialektom ruštiny, ktorému som sám rozumel s obtiažou.
Neušlo mi však, že keď hovorila o synovi, nevyslovovala jeho meno Judžín, po anglicky, ale Jevgenij.