Kohút ešte nezakikiríkal, no vstávať mi načim. Nad dedinou uslyším hlas fujary, ten srdce rozjarí – keď tu, odrazu, pieseň teskná, zvlhne oko a srdco puknúť ide. Úsvit sa zorí, rudý jak tá krv preliata statočná. Och, stonajú stráne, že tam, v Mikuláši najsvatejšom, Jánošíka Juraja, čo zbojcu a cisárstva odporníka rázu najhnusnejšieho, večerom včerajším na hák povesili.
Vydýchol naposledy na šibenici ten, čo krivdu napraviť najväčšmi túžil, čo jarmo na plecia svoje prijať odmietol.
Kostolné zvony Jurkovi do hrobu nezazvonia, nuž aspoň tá fujara umieráčik hrá, devy cestou na panské hlavy klonia a nariekajú.
Takto dokonáva porobeného národa slovenského nádej.