Stredoslováci

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a gde by som mau byť?
- No veď ja len tak, či si do knižnice nešiel.
- A čože by som tam robiu? Tunáka mi dobre. Aj ovečke sa dnes spokojnô, aj Anči sa dnes hádam bude chcieť dôjsť.
- Pištík, ale mal by si do knižnice ísť, pekne rozprávať by si sa naučil a aspoň by z teba na tých internetoch radosť mali.
- Jarík, internety ma milujú. Každý deň po mne sto slov vyžadujú.
- No však. Aspoň by si sa malebne vyjadrovať naučil a aj malé deti by tie tvoje slová čítať mohli.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, lebo predseda sem zase mieri. Dobrýho zdravia, predseda. A čože nového nám nesiete?
- Ja vám dám, že čo vám nesiem. Čo ste to zase objednali? Desať tisíc fľašiek.
- Veru, predseda. Objednali sme.
- Zasa budete alkohol páliť? Zasa budú colníci prehľadávať dedinu, odkiaľ to je?
- Ale predseda. Nič také. Žinčicu do nich dáme.
- A akú?
- Akože akú? No predsa našu.
- Aha. Tak to ste ma prekvapili. To z vás možno aj niečo bude. Tak to sa teším, že vám začne salaš zarábať.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či do dediny nezájdeme. Starý Ivan dnes prišiel na návštevu.
- Myslíš Ivana, Ančinho otca?
- Veru toho, Pištík môj.
- Môžeme, Jarík môj. A potom aj za Ančou by sme mohli zájsť.
- Veď aj to môžeme. Veď už to bude dobrých pár hodín, čo odtiaľto odišla. Už mi chýbať začína.
- Veruže aj mne. Počuj, a nebál sa Starý Ivan prísť? Však minule sa s chlapmi nepohodol.
- Bodaj by sa pohodol, keď im všekým ženy zviedol. Akurát malému Dodovi nie.
- No, lebo žiadnu nemá.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si ovce na kopec pásť neodišiel. Včera sa mi sťažovali, že už dobré dva mesiace neboli. Že pošlú sťažnosť predsedovi, ak to takto pôjde ďalej.
- Však nech samy idú, keď sa im chce na kopec terigať. Mne sa nechce, tak som ich za salaš zaviedol. Však aj tam dačo rastie.
- Jáj, Pištík môj, ale iba bodliaky. Vari nevieš, že to ovce nejedia. To keby sme mali kozy, tie by veru aj to zožrali. Ale ovciam nemôžeš len tak hocičo podstrčiť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či sa pred predsedom neschováme, keď sem zase mieri.
- Jarík môj, vari nevidíš, čo v rukách drží? Dobrého zdravia, predseda, a čože dobrého nám nesiete?
- Dobré vám nesiem. Slivovicu.
- Jáj, predseda, ale môžeme v práci piť?
- Len sa napi. Veď tu sa aj tak nikdy nepracovalo.
- Nuž, keď ponúkate, tak si dáme.

*****

- Predseda, ale už tam je len trošku na dne.
- Nemal si do pollitrákov naberať. Teraz čo budeme piť, ha? Teraz buďte múdri.
- Nebojte sa predseda, sud borovičky ešte máme.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či na Anču zasa nemyslíš.
- Myslím, Jarík môj. Ale čo už, keď na tri mesiace do Anglicka au pair robiť išla.
- Ty Pištík, a čo tak za ňou zaletieť? Nože nájdi lietadlo z našej dediny do Londýna.
- Starý môj, však z našej dediny lietadlá neletia. Ale tu pozri. Prvá trieda z Popradu do Londýna.
- Pištík môj, v našom veku do prvej triedy chodiť? Však by sme sa ani do lavíc nevošli. A okrem toho, ja som to až do piatej dotiahol.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že by si mohol ten telefón zdvihnúť, už aspoň pol hodiny tu vyzváňa.
- A prečo ho ty nezdvihneš?
- Jáj, Pištík môj, ale to s tebou chce predseda hovoriť.
- Tak keď chce so mnou hovoriť, nech sem k nám hore príde. Nebudem sa ja s ním cez telefón dohadovať.
- Pištík môj, asi sa bojí. Veď si spomínaš, ako si minule doňho valašky hádzal.
- Však viem. A preto chcem, aby prišiel. Pretože telefón, cez ktorý by sa valašky hádzať dali, zatiaľ nikto nevymyslel.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si dole do dediny nezašiel.
- Nechce sa mi, Jarík. Veď kam by som chodil. Anču vzal predseda na služobnú cestu. A ku krčmárovi? Tam už som všetko skúsil a naša slivovica mi najviac chutí.
- Jáj, Pištík môj, krčmár špecialitu nechal priviezť.
- Ale ba. Hádam niečo, čo sme ešte neskúsili?
- Veruže Pištík môj, ani my dvaja sme toto ešte nemali.
- Tak to musí byť veľmô zďaleka - alkohol, ktorý my nepoznáme. Jarík môj, myslím, že by sme dnes mali do krčmy zabehnúť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či si zasa s Ančou na lúky nezašiel.
- Starý môj, a vari nevieš, že dnes za ňou do dediny idem?
- Marí sa mi, že si čosi spomínal. To dnes predseda na služobnu cestu do Bratislavy odchádza?
- Veruže dnes. Autobusom o štvrtej. A tým istým autobusom príde Anči nejaká kamarátka na návštevu. Tak ma Anča k nim dolu pozvala, že sa spoločne zabavíme.
- To ako všetci traja?
- Veruže traja. Vraj, nech má dievča peknú spomienku na stredné Slovensko. Tak ju nemôžem sklamať.

- A či s mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či vidíš toho človeka, čo sa sem terigá.
- Veru vidím. Dobrého zdravia, občan, a čože vy tu a s alobalom na hlave?
- No dovoľte! Aký alobal? To je ochrana! Proti ovládaniu myšlienok.
- Héj? Tak to musím Anči povedať, že nám rezne do ochrany balí. A kto vám myšlienky ovláda? Hádam nie náš predseda.
- Aký predseda? Ilumináti. Všetkých ovládajú, len vy to nevidíte. Ale musíte sa prebudiť. Nebuďte ovce.
- No, však ovečky budiť nebudeme, ale vás by bolo treba po hlave klepnúť.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, že od večera v chalupe sedíš a po papieri nejaké krížiky a krúžky čmáraš.
- Starý môj, v televízore som ti film videl. Taký počítač tam chcel všetkých do vzduchu vyhodiť.
- Aj nás?
- Veď ti vravím, že všetkých. Ale oni mu dali hrať takú krepú hru s deviatimi políčkami a tým ho úplne odrovnali.
- Hru hovoríš? A to by sme si ako aj my tu zahrať mohli?
- Veruže mohli, starý môj. Ale už som ju hral s Ančou. A zakaždým ma porazila.

- A či si mi tu, Pištík môj?
- No a kde by som mal byť?
- No veď ja len tak, či zasa za internetom nesedíš a tie veci nepíšeš.
- Starý môj, nechce sa mi tento rok.
- Ale hybaj, hádam to nevzdáš takto na začiatku.
- A kedy inokedy? Hádam nie v polovici. Veď keď jedným začnem, tak to už všetky napísať musím. Fanúšikovia by sa ináč nahnevali. A starý môj, nahnevaný fanúšik, to ti je horšie ako náš predseda, keď sa nás na oštiepky a parenicu pýta.
- Tým skorej by si mal písať. A keď mesiac pominie, tak aj nejaké oštiepke zoženieme.