Tranfigurácia na Smrťožrútku

Názov: Tranfigurácia na Smrťožrútku
Autor: Gwind
Venovanie: Krásne Vianoce Smrtijedke! (Prepáč, ale tá francúzština sa mi tam naozaj nepodarila vpratať. :) Dúfam však, že som sa aspoň trocha trafila.)
Zhrnutie: Reportérka Denného Proroka nasadzuje život, aby svojím čitateľom priniesla príbeh dvoch dávnych spolužiakov!
Prístupnosť: je tam trošička naznačeného násilia, ale naozaj iba málo
Prehlásenie: Postavy mi nepatria, iba som si ich požičala na hranie a žiadny nárok na zisk si neuplatňujem.

Niekoľko hodín po zotmení bolo v redakcii Denného Proroka neobvyklé ticho. Dvadsiateho piateho decembra 1980 nešiel do práce takmer nik, kto naozaj nemusel. Hrozba Temného pána visela nad všetkými ako Damoklov meč a čas strávený s rodinou získal vďaka tomu celkom iný význam.
Ticho prázdnej kancelárie však napriek tomu narušovalo škrípanie brka po pergamene. Mladá novinárka sa dívala na riadky pred sebou s útrpným a zároveň odhodlaným výrazom v tvári. Nik ju doma nečakal. Rodičia jej zomreli na dračie kiahne pred niekoľkými mesiacmi a ona tak stratila jediný dôvod, prečo ísť domov a tváriť sa šťastne či veselo.
A tak namiesto príprav vianočnej večere pre jednu osobu čítala nekonečné litánie obyčajne na tú istú tému: Môj manžel takmer nechodí z práce domov odkedy prijali novú sekretárku. Myslíte, že ma podvádza? Čo mám robiť? Poraďte! Ste moja posledná nádej!
„Zbaľ mu kufor, vyhoď ho z domu a nájdi si lepšieho,“ zamrmlala si tridsaťročná Rita Skeeterová popod nos cynicky.
Potom si sťažka vzdychla a vzápätí s úškľabkom sledovala ako jej rýchle brko píše: Určite nerobte nič unáhlené! Nekričte naňho, nebaľte mu kufre a rozhodne si nehľadajte náhradu!
Rita zavrtela hlavou a strelila pohľadom diplom z Rokfortu, aby si znova pripomenula, že nie je nula odkázaná viesť stupídnu poradňu . Raz budem reportérka! Mám na to. Musím vydržať… zopakovala si v duchu svoju mantru a opäť sa vrátila k listom.
„Nie! Nie!“ vyrušil ju zrazu krik zo Šikmej uličky. „Nechajte ma!“
Rita nadskočila na stoličke a strachom celá skamenela. Vedela, čo to zrejme znamená – Ten-ktorého-netreba-menovať alebo jeho Smrťožrúti boli blízko.
Pár sekúnd strnulo hľadela na okno, neschopná pohybu. V mysli zatvárala okenice, ktoré tam neboli, utekala do bezpečia za neexistujúce železné dvere a schovávala sa pod stôl, kde by ju nenašli. Tak ako všetci ostatní. Každý človek so štipkou zdravého rozumu by spravil práve niečo také. Preto bolo toľko obetí. Ak by ľudia namiesto zatvárania očí pred pravdou naozaj bojovali…
Rita náhle vstala.
Okamih sa dívala na svoj prútik na stole. Pred očami sa jej hmýrilo mnoho predstáv a myšlienok. Napokon ho však vzala, odhodlane si upravila okuliare na nose a bez ďalšieho zaváhania vykročila k oknu. Otvorila ho a opatrne pozrela dole.
Niekoľko zahalených postáv v maskách ešte stále bojovalo s jedinou ženou. Rita namierila prútik na jedného z útočníkov a nadýchla sa.
Vtom však žena stratila vedomie a Rite ostával zlomok sekundy, aby sa rozhodla, čo ďalej…

Minerva McGonagallová stála uprostred bielym mramorom vykladanej miestnosti a dívala sa na chladných očí vysokého muža. Okolo nich stáli postavy v čiernych plášťoch so zakrytými tvárami. Ich tváre neboli pre muža sediaceho pred ňou dôležité. Sluhovia nepotrebujú mať tváre.
„Moja drahá Minerva! Som rád, že sa po rokoch opäť stretávame,“ prehovoril na ňu muž podivne neľudským hlasom.
Čarodejnica sebou mykla a nechápavo si ho prezrela. Jeho tvár dávno nepripomínala človeka, no dalo sa vytušiť, že kedysi mohla byť dokonca i príjemná na pohľad. Mužove oči však boli príliš chladné, tenké pery príliš zovreté a lícne kosti príliš vystúpené, až dodávali celej tvári takmer démonický zjav.
Nedokázala si vo svojich spomienkach vybaviť žiadneho človeka, ktorý by sa naňho čo i len vzdialene ponášal.
„Nikdy by mi nenapadlo, že zo všetkých ľudí na svete ma práve ty nespoznáš. Mňa! Svojho spolužiaka, hlavného prefekta a večného súpera v tom, kto bude premiant ročníka,“ Voldemort sa uškrnul neľudským úsmevom a vydesená McGonagallová ustúpila o krok vzad lapajúc po dychu.
„Tom?“ opýtala sa priškrteným hlasom.
„Spomenula si si na mňa!“ zvolal teatrálnym hlasom bez štipky úprimnej radosti. „Ale budem ti povďačný, ak na to meno zabudneš,“ požiadal ju naoko vľúdne, ale i tak to vyznelo ako jasná hrozba. „To meno je minulosť. Lord Voldemort je prítomnosť a budúcnosť…“
McGonagallová naňho chvíľu celkom mlčky hľadela. Nikdy by si nepomyslela, že príjemný mladík, ktorého mali všetci učitelia radi, sa dokáže takto zmeniť!
„A práve prítomnosť a budúcnosť je to, čo ma trápi spolu s priateľmi, ktorí sú alebo by mohli byť.“
McGonagallovú akoby v tom okamihu niekto vytrhol z podivného tranzu. „Priatelia?“ opýtala sa zrazu chladne uštipačným hlasom. „Neverím, že vieš, čo to slovo v skutočnosti znamená, Tom.“
Smrťožrúti zašumeli a mnohí z nich otočili maskované tváre na svojho pána. Všetci čakali, čo sa bude diať.
„A ty snáď áno, Minerva?“ prehodil na veľké prekvapenie žoviálne. „Dumbledore je tvoj nadriadený a ostatní v škole sú tvoji kolegovia alebo študenti, ktorí na teba zabudnú, sotva sa za nimi zatvoria brány. V škole nemáš žiadnych priateľov a tvoj život mimo školy nestojí ani za reč. A keď si dobre spomínam, ani ako študentka si kamarátmi práve neoplývala. Stále zahrabaná v knihách, neznesiteľne vševedúca… práve preto si dokázala veľké veci! Animágom v štvrtom ročníku, bezchybná v transfigurácii, najlepšia z dievčat v duelantskom klube… i keď na mňa si bola vždy krátka. No i tak je toho toľko! Úžasná, dokonalá Minerva McGonagallová a pritom…“
Voldemort významne stíchol a vstal. Pomaly prešiel až k nej a pozrel jej do očí.
„A pritom stále tak sama,“ dokončil do ticha.
Rita premenená na chrobáka schovaná v záhybe smrťožrútskeho plášťa, na ktorý sa na poslednú chvíľu zachytila, sa nepokojne zavrtela. Nebola úžasná duelantka, no premieňať sa na zviera dokázala už dávno a v čarovaní či v aritmancii nemala vo svojom ročníku konkurenciu…
…a pritom stále tak sama.
„Nič o mne nevieš,“ vytrhol Ritu z nostalgického zadumania McGonagallovej ostrý hlas.
„Ale Minerva! Viem veľmi dobre, že tohtoročné Vianoce si mala ostať v škole a že si sa stadiaľ dnes vybrala do Šikmej uličky len preto, že ťa tvoj nadriadený požiadal o pomoc. Prečo nešiel sám? Prečo sám veľký Albus Dumbledore nevystrčí päty zo školy? Nie je to preňho dosť na úrovni alebo má len strach?“
„Albus Dumbledore nemá mať prečo strach,“ odsekla.
„To je možné. Ale Minerva McGonagallová to o sebe povedať nemôže,“ povedal Voldemort s významným úškrnom.
Potom sa opäť vrátil na svoju stoličku.
„Viem veľmi dobre, Minerva, že tohtoročné Vianoce si chcela ostať v škole tak ako všetky tie roky predtým. Určite tam bude pripravený jeden stôl pre všetkých, cukrovinky a vianočné dobroty a gýčová vianočná výzdoba. Pamätám si na to veľmi dobre. Každé Vianoce si predsa ostávala na škole spolu so mnou. A ak tvoja matka záhadne nevstala z hrobu a ak si sa náhodou nezačala zasa rozprávať so svojím otcom, tak sa na tom pravdepodobne nič nezmenilo. Je to tak?“
McGonagallová nie nepovedala. Iba stála a dívala sa pred seba a snažila sa samej sebe nahovoriť, že nemá pravdu.
Neúspešne.
Rita zavesená na čiernom plášti sa opäť nervózne zavrtela. Slová Toho-koho-netreba-menovať vôbec nezneli desivo či nepriateľsky, a predsa ju zaboleli priamo pri srdci. Pamätala si Vianoce na škole i doma. Na tie druhé menované sa vždy snažila zabudnúť.
„Minerva, ty máš také schopnosti, talent i vedomosti, že ak by si čo i len na chvíľu prekročila svoj vlastný tieň, dosiahla by si všetko, po čom si kedy túžila. Mohol by som ti s tým dokonca pomôcť, ak by si mi to dovolila. Neobmedzoval by som ťa ako ostatní v tvojom živote. Nebolo by to pekné si len tak na chvíľu sadnúť, zastaviť sa, oddýchnuť si a zabudnúť na všetko zlé? Nebolo by pekné žiť svoj sen?“ navrhol podmanivo.
Rita na okamih slastne zatvorila oči a nechala si pred nimi prebehnúť všetky svoje predstavy. Naozaj by sa to dalo? Žiť svoj sen…
McGonagallová odvrátila od Voldemorta tvár a chvíľu iba mlčala. Potom jej rysy opäť stuhli a než sa otočila späť naňho, boli jej pery prísne zovreté.
„Bolo. Môj sen je žiť vo svete bez teba. Vieš mi ho splniť?“
Voldemortove oči sa nebezpečne prižmúrili a jeho ruka sa výhražne zovrela okolo prútika. Chvíľu ostal celkom ticho a iba uprene hľadel profesorke transfigurácie do očí.
Náhle sa uškrnul a uvoľnil sa.
Zrazu bez akéhokoľvek varovania zmenil tón i smer hovoru:
„Budem rád, ak dnes prijmeš pozvanie na vianočnú večeru a aby si nemusela cestovať sem a tam, som si istý, že sa pre teba nájde nejaké miesto. Však?“
Otočil sa na jednu z maskovaných postáv, ktorá vzápätí ticho prikývla.
„Odveďte ju,“ prikázal náhle ostro bez štipky predstieranej priateľskosti či vľúdnosti.
„Nechajte ma! Pustite ma!“ zakričala, no zbavená prútika vyvolala iba smiech.
Smrťožrúti ju schmatli, spútali jednoduchým kúzlom a zakrátko ju už odviedli z Voldemortovej.
Rita, prichytená na plášti jedného zo Smrťožrútov, mala už opäť iba pár sekúnd na rozhodnutie, či ju nasledovať alebo ostať. Tentoraz ich však nepotrebovala. Neváhala ani okamih…

„Choď, nechaj ma samého, Červochvosť,“ povedal napokon Voldemort a jeho sluha bez jediného slovka poslúchol.
Rita Skeeterová ukrytá za operadlom stoličky ostala s obávaným Temným pánom celkom sama.
Chvíľu sa vôbec nič nedialo.
Tom Riddle sedel bez jediného pohybu a keď sa Rita odvážila pozrieť naňho cez členitý otvor vo vyrezávanom operadle, zdalo sa, že čarodej iba hľadí kamsi do prázdna. Obklopoval ich chladný mramor, okázalý luxus a Voldemort sa naňho díval takmer znechutene. V sirotinci poznal iba chudobu, na svojich cestách obyčajne Vianoce celkom ignoroval a na škole… áno, pravé Vianoce zažil asi iba na škole.
Vždy tam panovala správna vianočná atmosféra. Profesori sa postarali o vianočnú výzdobu, škriatkovia pripravili samé dobroty a ako jeden z najobľúbenejších študentov sa tam cítil ako ryba vo vode. Slughorn mu každú chvíľu kládol nejaké otázky; Flitwick sa naňho obracal so žiadosťami o asistenciu; a vtedajší riaditeľ ho oslovoval s vážnosťou a úctou, ktorú mu prejavovali i pochlebovači spomedzi jeho spolužiakov.
Vianoce boli vtedy naozaj niečím výnimočné!
Voldemort sa náhle postavil až Rita od ľaku takmer spadla. So zvláštnym výrazom v tvári sa energicky rozhliadol po miestnosti a spokojne pokýval hlavou. Vzápätí nato začal švihať prútikom.
Rita len tak-tak unikla, keď sa začali preskupovať všetky stoličky okolo náhle zmeneného stola a jedna po druhej strácali ornamenty, za ktorými by sa dalo skrývať. Našťastie si však v zápale kúziel zjavne nevšimol chrobáka letiaceho iným smerom.
Všetko sa začalo meniť: veci krúžili vo vzduchu a dopadali na stôl premenené na sviečky, cezmíny a vianočné ozdoby. Niekde sa chladný mramor sa zmenil na domácky pôsobiace drevo, inde sa vyformoval do kamenných hadov držiacich v papuliach kovové misy s horiacim ohňom a vystavená zbroj sa zrazu stala vianočným stromčekom. Ritino podozrenie nabralo na istote až v momente, keď sa štukový strop premenil na zamračenú, oblohu, z ktorej jemne snežilo…
Stáli v takmer dokonalej kópii Rokfortskej veľkej siene.
„Priveďte McGonagallovú a doneste jedlo!“ zvolal zrazu s maniakálnym výrazom v tvári.
Rita sa ho v tomto momente bála viac, než kedykoľvek predtým.
„Pane?“ ozval sa onedlho nesmelý hlas.
Voldemort zastal uprostred pohybu a misa, ktorú práve premieňal, ostala levitovať vo vzduchu.
„Priviedli sme ju a jedlo sa už nesie…“ povedal muž, ktorého nazývali Červochvost, piskľavým hlasom a vytiahol McGonagallovú pred seba.
Tá ostala stáť bez jediného pohybu. V tvári jej preblyslo niekoľko výrazov zatiaľ čo si prezerala strop, stromček a nápadne povedomé zariadenie.
„Veľmi pekná ukážka transfigurácie. Netušila som však, že si taký sentimentálny, Tom,“ preniesla zrazu pohŕdavo.
Všetky veci v momente dopadli na zem. Niektoré sa hlučne rozbili, iné sa odkotúľali pod stôl a strieborný tanier začal hlučne rotovať na kamennej dlažbe, až kým sa na ňu pokojne neuložil.
Vtedy nastalo ticho.
Ticho…
Rita videla, ako sa Voldemortove neľudské oči zúžili. Vzápätí nato skôr, ako si stihla všimnúť akýkoľvek pohyb, zbadala McGonagallovú pritlačenú k stene Voldemortovou rukou zovretou okolo jej krku. Chvíľu sa na ňu mlčky díval očami v tvári pripomínajúcimi smrtku, koniec prútika pritlačený k jej spánku.
Ticho…
Potom krik.
Bolestný krik ženy zrútenej Temnému pánovi pri nohách. Rita sebou trhla a poplašene sa skrčila. V duchu opäť ľutovala rozhodnutie ísť sem a niekoľkokrát sa samej sebe zaprisahala, že už nikdy nepodnikne nič riskantné kvôli článku. Žiaden článok nie je dosť dôležitý… povedala si so zavretými očami, keď sa Minreva McGonagallová prehla pod náporom ďalšej bolesti.
Onedlho nastalo opäť ticho.
„Posaď sa k stolu, Minerva, budeme oslavovať Vianoce,“ prikázal Voldemort z ničoho nič sotva z nej spustil jednu z neodpustiteľných kliatob. „A nenechaj sa prosiť dvakrát. Nechcem nič viac, než sa navečerať so svojou niekdajšou spolužiačkou a terajšími priateľmi. Sadni si.“
Rita prekvapene otvorila oči pri Voldemortovom neprirodzene milom tóne.
Videla, ako sa McGonagallová zviecha na nohy a sťažka sa vlečie k stolu, kde jej Temný pán dokonca odsunul stoličku po svojej pravici.
Až vtedy si všimla, že v miestnosti je oveľa menej Smrťožrútov než predtým a že všetci sú bez masiek. Zbadala Luda Bagmana skrytého v kúte, Igora Karkarofa hrdo sa týčiaceho nad všetkými a Bellatrix, s ktorou Rita chodila do školy, nespokojne krčiacu nos. Zrejme to bolo jej miesto. Miesto po pravici Toho-koho-netreba-menovať…
„Dúfam, že tvoja preslávená kuchyňa nás v tento večer nesklame,“ otočil sa na vysokého muža s platinovými vlasmi, v ktorom Rita spoznala o tri roky mladšieho Malfoya.
„Určite nie, pane, škriatkovia hneď všetko prinesú.“
Temný pán sa usmial takmer úprimným úsmevom, ktorý Ritu i Minervu desil oveľa viac, než jeho typický úškľabok. Potom si sadol za vrch stola, počkal, kým všetko prinesú, a sám dokonca nalial McGonagallovej do pohára Malfoyove najlepšie víno, ktoré vďaka tomu v ústach trpklo ako jed. Správal sa veselo až priateľsky, ale výsledkom bola iba groteskná zmeska vianočnej nálady a čírej hrôzy.
Na McGonagallovú však práve to pôsobilo viac než samotný Cruciatus.
„Som rád, že už predo mnou neskrývaš svoje myšlienky ako doteraz, Minerva. Je oveľa jednoduchšie plniť niečie priania, ak ich poznám.“
Voldemort sa uškrnul a Rita schovaná na nohe stolu sa prikrčila.
„Sú také… akoby som to povedal… vznešené! Chrániť ľudí okolo seba, pomáhať bezbranným a obetovať sa pre niečie dobro. Výborne! Ak to len to chýba ku šťastiu…“ významne zvýšil hlas a švihol prútikom.
Rita sa na okamih rozhliadla, aby zistila, čo sa stalo. Zrazu však všetko pochopila.
Jej telo sa začalo bez jej pričinenia premieňať. Nedokázala to ovládnuť, ani zastaviť! Cítila, ako jej krídla menia na šaty, nohy splývajú do ľudských končatín a hlavohruď sa opäť oddeľuje na jednotlivé časti.
Nezastaviteľne sa premieňala späť na človeka.
„Vitajte medzi nami,“ povedal zrazu Voldemort s úškrnom Rite Skeeterovej stojacej pred ním a jeho Smrťožrútami v celej paráde.
Minerva sebou trhla a vyplašene pozrela na mladú ženu, v ktorej spoznala svoju talentovanú študentku.
Ritu oblial studený pot. Srdce sa jej rozbúšilo ako zmyslov zbavené, zatiaľ čo vyplašené oči zakryté okuliarmi preskakovali od Voldemortovho prútiku k jednotlivým Smrťožrútom a zasa späť. Na McGonagallovú sa neodvážila ani len pozrieť.
„Nechaj ju!“ zvolala McGongallová a pokúsila sa vstať na vratké nohy.
„No tak, Minerva, veď som jej nič nespravil! Ale mohol by som a ty to vieš…“
„Nechaj ju…“
„Dobre, nechám. Neskrivím jej ani vlas na hlave, ale iba pod jednou podmienkou. Neboj sa. Nebudem ťa žiadať, aby si niekoho zabila. Načo mrhať tvojim úžasným talentom, keď iní to spravia ochotne.“
Bellatrix sa zachechtala a spokojne sa oprela o stoličku, zatiaľ čo Ritu striaslo. Novinárka si pridobre uvedomovala, že by jej niekdajšia spolužiačka nezaváhala ani na okamih, než by ju zabila.
„Tak čo odo mňa chceš?!“ vyprskla McGonagallová a zaťala nechty do stola. Len tak-tak sa držala, aby nevyskočila a nespravila niečo unáhlené. Ak by šlo o jej život, nedbala by. Takto však… nevedela, čo robiť.
Bála sa tak, ako ešte nikdy v živote.
„Chcem tvoju vernosť a pomoc. A za to ti ponúkam nielen jej život. Ak mi budeš pomáhať, nebude sa mi do cesty za mojím cieľom pripletať toľko náhodných okolo idúcich. Vieš si predstaviť, koľko sena musím spáliť, aby som našiel jednu zapatrošenú ihlu? Vieš si predstaviť, koľkých by si zachránila, ak by si mi tú ihlu podala priamo do rúk?“
McGonagallová pevne stisla zatvorené viečka a zavrtela hlavou.
„Nie, nie, nie…“ opakovala polohlasom.
„Tak potom zomrie,“ prehodil ľahostajne a s prútikom namiereným na Ritu sa nadýchol.
„NIE!“ skríkla McGonagallová a postavila sa pred ňu. „Nechaj ju tak!“
„Nechám, veď som ti to sľúbil, ale…“
Profesorka znova zavrtela hlavou. Nedokázala si predstaviť, žeby sa mala stať Smrťožrútkou! Všetci tí nevinní ľudia, zlo, bezprávie…
Možno keby iba predstierala, že sa ňou stala…
„Viem, čo sa ti preháňa hlavou, moja milá Minerva. Nemysli si, že ma prekabátiš. Lorda Voldemorta nikto neoklame. Myslíš si, že mi bude stačiť, keď budeš predstierať? Alebo keď skočíš z útesu, tak to bude lepšie? Nie, nie! Môj symbol z tvojho predlaktia nikdy nezmizne a ak zomrieš vlastnou vinou, sľubujem, že si vyberiem jedno mesto a zrovnám ho zo zemou na tvoju počesť, Minerva… Rozhodni sa tu a teraz. Sleduj, ako zomrie alebo sa ku mne pridaj!“
Minerva McGonagallová rozochvene stála pred Lordom Voldemortom a cítila, ako jej po lícach tečú slzy. Nikdy nebola tak bezmocná a stratená. Nikdy predtým nezáviseli od jej rozhodnutia niečie životy.
Počula hlasné vzlyky Rity Skeeterovej za svojim chrbtom, ktoré celkom zapĺňali jej myseľ. Ritina krv bude na jej rukách, ak nič nespraví. Čia krv tam však bude, ak prijme Voldemorta za svojho pána?
„Rozhodni sa!“ skríkol Voldemort, až sa jeho hlas odrazil od stien, postavil sa a jediným trhnutím k sebe Ritu pritiahol a priložil jej prútik ku krku.
„Nezabíjaj ju!“
Minerva sa zúfalo rozplakala. V ušiach jej hučalo a pred očami sa jej zahmlievalo. Čo mám robiť…
„Pridaj sa ku mne. Zachrániš ju,“ odpovedal jej miernym hlasom.
Nie, nie! Triasla sa a pred očami videla len prútik na krku jej bývalej žiačky.
„Nie? Dobre, ak je to tvoje rozhodnutie… Avada…“
„NIE! Nezabíjaj ju! Pridám sa k tebe, Tom, urobím, čo chceš!“ skríkla zrazu pomedzi slzy a jediným zúfalstvom naplneným pohybom si vyhrnula rukáv. „Nezabíjaj ju!“
Voldemort sa víťazoslávne zasmial a odstrčil prekvapenú Ritu od seba silou, ktorá ju tvrdo zhodila na zem, rozbila okuliare a dokonca vyrazila tri zuby. Potom zdrapol trasúcu sa McGonagallovú za ponúknutú ruku a s úškrnom priložil koniec prútika na odhalenú kožu.
„Expelliarmus!“ zvolala Rita zrazu a Voldemortov prútik vyletel na prekvapenie všetkých z ruky.
Vzápätí nato sa otvorili i dvere a do miestnosti vstúpila postava v čiernom plášti zakrytá maskou. „Pane, mrzí ma, že meš…“ začal muž.
„BEŽTE!“ ozvala sa Rita s prútikom v ruke. Premenila sa na chrobáka a rozbehla sa k dverám.
McGonagallová neváhala. V zlomku sekundy sa pred prekvapenými Smrťožrútmi zjavila pruhovaná mačka, ktorá prebehla pomedzi nohy novo prichodiaceho za chrobákom.
„Za nimi!“ zvolal Temný pán a sám vyrazil ich smerom.
Muž v plášti sa však ešte nestihol spamätať a namiesto prenasledovania nehybne stál na mieste, blokujúc dvere.
Nie dlho. Rozzúrený Temný pán ho odhodil jediným švihnutím prútika na stranu, napriek tomu však stratil drahocenné sekundy. Na zemi rozvalený Smrťožrút sa pod maskou spokojne uškrnul a potom sa konečne vytiahol na nohy a pridal sa k ostatným. Spravil čo mohol, teraz to bolo na nich.
Rita prichytená na McGonagallovej kožuch sa nechala niesť ďalej. Vedela, že sama by z tohto domu nikdy nezmizla. Spoločne mali šancu. Prebiehali pomedzi stoličky, šmýkali sa na chodbách, uhýbali sa domácim škriatkom a bežali stále vpred tušiac prenasledovateľov za chrbtom.
A stále bežali…
Až sa zrazu dostali do miestnosti s plavovlasou ženou a polročným chlapcom hrajúcim sa pred krbom.
Krb!
Nezastavujúc ani na okamih sa McGonagallová transfigurovala späť do svojej ľudskej podoby a rozbehla sa ku krbu. Plavovláska vykríkla a dieťa prekvapením stuhlo na mieste. Minerva si ju však nevšímala. Za sebou príliš intenzívne vnímala rozzúreného Voldemorta.
Rýchlo schmatla prášok z rímsy. Jedným plynulým ťahom nabrala hrsť, vhodila ju do ohňa, kam vzápätí vkročila so slovami: –
„Avada Kedavra!“ začula za sebou a kútikom oka zbadala záblesk zeleného svetla, ktoré splynulo so zelenou farbou plameňov.
– „Riaditeľňa Rokfort.“

V opustenej Dumbledorovej pracovni sa zamihotali plamene a vzápätí nato z nich vyšla jedna žena s chrobákom prichyteným na šatách. Žena sa rýchlo otočila. Schmatla z rímsy malú čiernu dózu s trblietavým práškom a bez slova vhodila štipku do plameňov, ktoré v okamihu pohasli.
Až potom si konečne vydýchla.
Toto bolo jediné miesto, o ktorom Minerva vedela, kde sa dal nájsť anti-hop-šup prášok. Jediné miesto, kde bola v bezpečí. Či vlastne boli v bezpečí.
„Rita Skeeterová, budete tak láskavá, zleziete z môjho chrbta a premeníte sa do ľudskej podoby?“ opýtala sa ostro a vôbec ju neprekvapilo, keď jej bývalá žiačka bez zaváhania poslúchla.
McGonagallová si ju prísne premerala a zlostne zamračila čelo. Vystrašená Rita so zakrvácanými ústami bez troch zubov, strapatými blond vlasmi a rozbitými okuliarmi vyzerala nesmierne zúbožene.
„Vysvetlíte mi, ako ste sa tam dostali, čo ste tam robili a tiež prečo by som vás nemala nahlásiť ako neregistrovaného animága?“
„Ja… ja…“ zajachtala Rita a vzápätí sa vyčerpaná strachom a napätím zosunula k zemi. „Bola som v Dennom prorokovi, keď som vás začula kričať a… potom som sa zmenila… sledovala som všetko… a… on… on ma chcel zabiť. On ma chcel zabiť!“
„Upokojte sa, ste na žive a ste v bezpečí.“
„Zachránili ste ma.“
„A vy ste mi to oplatili,“ podotkla Minerva ticho. Potom si pričarovala jednoduchú stoličku a znavene si na ňu sadla. Dnes toho na ňu bolo veľa. „Prečo ste tam išli?“
„Kvôli článku… Chcem byť reportérka, ale… ešte som nemala šancu. Toto však bude úžasný článok! Všetko tam opíšem!“
„Nie!“ zastavila ju McGonagallová ostro.
No pomaly sa spamätávajúca Rita už začínala vo svojej mysli formovať plán jej budúcej kariéry.
„Ľudia majú právo vedieť, čo sa deje. I to, že jedna z profesoriek učiacich ich deti takmer prijala Smrťožrútske znamenie…“ povedala zamyslene a náhle si uvedomila, že má pravdu. Ľudí zaujímali senzácie, špina a ohováranie o tých, ktorých inak stavali na piedestál. Také články sa museli vynikajúco predávať!
„Zachraňovala som vám život!“
„To už vedieť nemusia…“ dodala ponorená do svojich myšlienok.
Jej drzosťou ohromená Minerva sa chvíľu takmer nezmohla na slovo. Až po chvíľke sa zlovestne usmiala. „Ale o tom, že ste neregistrovaný animágus by sa niektorí určite radi dozvedeli…“
„Vyhrážate sa mi?“
„Áno,“ odvetila McGonagallová celkom pokojne.
Rita zošpúlila pery a zamyslene sa na svoju profesorku zahľadela. Mohla mať úžasný článok, ale z Azkabanu by si jeho nadšené prijatie veľmi neužila. A prezradiť jednu informáciu bolo jednoduchšie, než napísať a vydať akýkoľvek článok.
„Čo chcete?“
„Napíšte si čokoľvek chcete, ale mňa z toho úplne vynechajte. Nikdy – rozumiete dobre? – nikdy o mne nenapíšete čo i len slovko, nespomeniete ma menom či letmým náznakom. V momente, ako to porušíte, pripravte sa na Azkaban. Rozumiete mi?“
Ak v článku nespomenie Minervu McGonagallovú, tak to ani zďaleka nebude poriadna senzácia, ale vždy lepšie než hroziace odhalenie.
Rita vážne prikývla. Potom sa konečne zdvihla na nohy a začala sa upravovať pod skúmavým pohľadom McGonagalovej.
„Máte kam ísť? Niekam, kde vás nenájdu?“ spýtala sa zrazu profesorka s obavami v hlase.
Novinárka pritakala. „Nie som tak známa. Zatiaľ…“ uškrnula sa zlovestne a Minerva iba neveriacky zavrtela hlavou.
„Tak teda choďte. Hneď ako odídete, krb znova zablokujem. Tento večer a všetky jeho tajomstvá ostatnú len medzi nami.“
„Kým budete mlčať vy, budem mlčať aj ja.“
„Výborne. Veľa šťastia prajem…“ rozlúčila sa s ňou Minerva, zapečatila krb a znavene opustila Dumbledorovu pracovňu s ľahkým úsmevom na tvári.
Vianočná mora sa skončila. Krásne Vianoce v kruhu priateľov sa mohli začať.

Poznámka: Nie je známe jediné slovko, ktoré by Rita Skeeterová kedy prehodila na adresu Minervy McGonagallovej. Podľa niektorých výpočtov boli McGonagallová a Tom Riddle rovesníci, podľa iných bola najviac o dva roky staršia – tak či onak boli spolužiaci. Bellatrix a Rita boli rovesníčky.

Komentáře

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na „Uložit změny“.

Ďakujem Danae!

Veľmi ma teší, že sa Ti to páči! Od Teba, ako od autorky, ktorej tvorba sa mi veľmi páči, ma pozitívny naozaj veľmi teší. :)

Panečku, to je pěkně silné!

A originální. Konečně nejsou Minerva a Rita jen povídkový kompars, ale životaschopné postavy, které nás umějí překvapit. Tvůj Voldemort je ve zvratech svých nálad velmi realistický a totálně děsivý. Obdivuju tvůj smysl pro téměř horrorovou gradaci.

Páni!

To je tak úžasný! Tak skvělý, krásný, bezvadný... nevím, jak bych to vyjádřila jinak než ječením a objímáním, takže se raději uklidním :)
Ještě nikdy jsem nečetla povídku, ve které by bylo tolik věcí, se kterými naprosto souhlasím! Všechno o Minervě, o Ritě, o Tomovi, všechno o tom, že by Voldemort chtěl mít McGonagallovou na své straně!
Neuvěřitelně přesně ses strefila do mého vkusu, číst tuhle povídku bylo úžasný! Nemohla jsem se odtrhnout :).
Moc, moc děkuju! Tohle je určitě můj nejlepší letošní dárek :). Děkuju Lauro. A Ježíšku :)

Stálo to za to

Som veľmi rada, že sa Ti to páčilo, že sa tešíš a že som sa trafila do Tvojho vkusu. Písanie tejto poviedky práve vďaka tomu stálo za to. Ja ďakujem za nápad!

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na „Uložit změny“.