Moje články

Prehliadka skleníkov počas dovolenky bola zábavnejšia, než Silvia čakala.
„Tieto sú roztomilé!“ zvolala, keď našla sukulenty zakvitnuté naružovo.
„To je Cotyledon orbiculata,“ informoval ju Florián bez zaváhania. „Hovorí sa im aj prasacie ušká.“
„Vyfotíš ma s nimi?“
Silvia sa sklonila nad kvietky, kým Florián fotil. Ale keď chcela ísť ďalej, čosi ju zachytilo za výstrih.
„Au!“ vykríkla. „Jeden z tých prasiatok ma zahákol!“
„Veď ony nemajú tŕne,“ zadivil sa Florián a pozrel sa zblízka. „Aha, rastie medzi nimi Ferocactus. Počkaj, vyslobodím ťa.“
„Tak pusti ju, ty roztopašník,“ prihovoril sa Florián Ferocactusu. „Sú miesta, kde sa smiem zaháknuť iba ja sám!“

Na okraj púšte padal súmrak.
Pohoniči tiav pracovali rýchlo. Museli zložiť náklad, odstrojiť zvieratá, postaviť stany, nájsť pár suchých vetiev alebo ťaví trus na oheň, pripraviť večeru...
Studňa, pri ktorej táborili, bola takmer vyschnutá. Ostalo sotva dosť vody pre ľudí. Našťastie ťavy sa vedeli zaobísť aj bez vody, ak mali dostatočne šťavnatú potravu. A v okolí studne rástli bohaté húštiny opuncií.
Celé stádo sa zhromaždilo okolo nich. Ťavy hrýzli tŕnisté výhonky opatrne, ale s očividným odhodlaním zožrať ich až po korienky.
Nové druhy rastlín nemali žiadnu šancu proti starousadlíkom púšte, zvyknutým na oveľa horšiu potravu.
Čo tam po nejakých tŕňoch!

Florián vybral z kvetináča starý Cereus a očistil mu korene od hliny.
„Šteklí to!“ posťažoval sa Cereus. „A tá hlina mi nechutí, je mäkká, tentoraz by som chcel viac kamienkov!“
Florián spozornel. „Kamienky? Myslíš takéto?“ ukázal hrsť zeolitu.
„Nie, tie druhé, červené.“
Florián premiešal substrát s tehlovou drvinou, vložil kaktus do kvetináča a prisypal korene.
„Ešte utlačiť hlinu,“ rozkazoval kaktus. „Nie tam, trochu vedľa.“
„Budeš si priať trochu vody?“ spýtal sa Florián, keď bola zem ideálne utlačená.
„Teraz nie som smädný... mám plno starostí s kvitnutím!“
„Budeš kvitnúť? Blahoželám!“
„Vďaka! Dnes oslavujem, tak som sa rozhodol, že ťa vôbec nepopichám!“

„Vitajte,“ prihovoril sa skladateľ sále plnej ľudí. „Dnes vás naučím, ako porozumieť klasickej hudbe. Má tu niekto hudobný sluch?“
Nezdvihla sa ani jediná ruka. Skladateľ sa usmial.
„To o sebe tvrdia mnohí, ale väčšinou sa mýlia. Niečo vám ukážem.“
Ping, ping... Zahral dva stúpajúce tóny.
„Ako je to ďalej?“ vyzval ich.
Hmmm... Zaznel zo sály kolektívny, trochu neistý tón.
„Tak vidíte. Tomu rozumie každý, tóny za sebou pekne nasledujú. C, E, G.“
C, E... na prvé dva tóny nadviazala jemná sonáta.
„Teraz budeme blúdiť okolo G, ale priamo zaznie až na konci. Vtedy má človek pocit, akoby sa vrátil domov.“

Na polici pod malým pivničným okienkom driemalo niekoľko kaktusov a sukulentov. Len z jedného kvetináča, kde rástol Lithops, sa ozývalo slabé štrkanie kamienkov.
„Čo sa toľko vrtíš?“ spýtal sa rozospatý Astrophytum.
„Nemôžem spať,“ zahundral Lithops. „Je tu málo svetla! Bez neho nezaspím.“
„Nebuď taká citlivka. Načo ti je na spanie svetlo?!“ divil sa Astrophytum.
„Na fotosyntézu predsa,“ odsekol Lithops. „To by si mal vedieť aj sám.“
„Tak už prestaň fotosyntetizovať a spi!“
Lithops neodpovedal. Chvíľu čakal, kým kaktus vedľa neho nezaspí a potom sa znovu opatrne natiahol za svetlom.
Dostane sa k nemu, aj keby musel úplne vyliezť z kvetináča!

Těpic se ze začátku docela těšil na svůj úkol nejvyššího soudce a na případy, které bude moct vyřešit ke prospěchu svých poddaných.
Jenomže pak si vzpomněl, že v soudní síni musí nosit svou zlatou masku a všechny symbolické předměty.
„Tady je váš srp Spravedlnosti, Sire,“ řekl nejvyšší kněz Dios. „A taky perlík Smilování, trojbodec Pozemských vod, tykev Nebeských vod, snop Hojnosti, lopatka Hygieny, zelná hlávka Vegetativního růstu a tady to nejdůležitější... řetězy Svobody!“
„Proč musím mít všechny ty zatracené krámy, Die?“
Nejvyšší kněz na něj upřel svůj neproniknutelný pohled.
„Jak by bez nich lidé věděli, že jste to vy, Sire?“

Echinomastus sa prebral a zistil, že ho niekto preniesol z karantény späť medzi ostatné kaktusy.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa. Cítil, že hniloba koreňov, ktorá ho trápila už niekoľko mesiacov, je preč...
Lenže takisto boli preč aj celé korene.
„Navrúbľovali ťa na cudziu stonku,“ prezradila mu Mammillaria súcitným hlasom. „Ako sa cítiš?“
Echinomastus skusmo potiahol trochu vody cez nové cievne zväzky. Nezrastené pletivá ho ešte trochu boleli.
„Konečne sa môžem znovu napiť!“ povedal. „Cítim sa byť silnejší. Mám chuť zase rásť. A možno aj kvitnúť!“
Zaškúlil dolu na podnož, ktorá pripomínala Hylocereus.
„Možno budem teraz viac ako on,“ dokončil potichu.

Na internete nájdete skúsených pestovateľov, ktorí ochotne poradia s akýmkoľvek problémom.
„Všetky kaktusy musíte na jar aj na jeseň preventívne postriekať Actarou!“
Ten insekticíd sa dá kúpiť jedine v priemyselnom balení, ktoré by malému pestovateľovi vydržalo aj niekoľko desaťročí.
„Cez leto dajte kaktusy do záhrady, v zime do skleníka!“
Smola, ak človek nemá jedno ani druhé.
„Kaktusy kupujte jedine od overených pestovateľov, napríklad od Môjho Obľúbeného Kamaráta!“
Ukáže sa, že Obľúbený Kamarát je z Medzilaboriec alebo Tvarožné Lhoty, cesta by trvala celý deň.
Začiatočníkovi nakoniec neostane nič iné, než nájsť si vlastný patent na rozum, prispôsobený veľkosti svojej skromnej zbierky.

„Ja fakt neviem, čo s tou Coryphantou je,“ sťažoval sa Florián. „Spodná časť je celkom vyschnutá!“
„A nie je iba... skorkovatená?“ spýtala sa Silvia.
„Nie, toto vyzerá inak. Areoly sa scvrkli, stratili farbu. A postupuje to čoraz vyššie.“
Silvia si kaktus prezrela. Naozaj nevyzeral zdravo, zelenú farbu mal už iba na samom vrchu.
„Nepotrebuje viac vody?“
„To už som skúšal. Keby som tak vedel, ako vyzerá dužina, či nezačala hniť...“
„Tak odrež kúsok tej zoschnutej kože. Horšie to už aj tak nebude.“
Florián nakoniec odtrhol jednu zo suchých areol. Namiesto dužiny našiel iba prázdny priestor...
Vnútri neostalo vôbec nič živé.

Začalo to ako sľubný biznis plán. V roku 1788 vysadili osadníci v Austrálii opuncie, chovali na nich červce a z tých vyrábali drahé karmínové farbivo.
Miestne podnebie opunciám náramne svedčilo a populácia doslova explodovala. Za 150 rokov pokryli opuncie 25 miliónov hektárov.
Farmári skúsili naozaj všetko: postreky, arzénové pary, vypaľovanie, vykopávanie, drvenie parnými valcami, hubenie vtákov, ktorí roznášali semená. Ale opuncie naďalej prosperovali.
Nádej priletela na jemných, nenápadných motýlích krídlach. Austrálčania vypustili milióny motýlikov Cactoblastis cactorum a ich húsenice sa s chuťou pustili do prerastených opuncií. Za pár desaťročí ich takmer úplne zožrali.
Krajina sa pozvoľna spamätala z kaktusovej invázie.

Na rohu ulice stál starý dom. V okne rástli dve africké fialky a Tephrocactus. Florián sa naň díval zakaždým, keď šiel okolo.
Po čase začali fialky chradnúť, až kým celkom nevyschli. Predzáhradka zarástla bodliakmi a zdalo sa, že v dome už nik nebýva.
Florián sa spýtal susedov a zistil, že obyvatelia domu sa odsťahovali. Trvalo dva roky, kým sa mu ich podarilo kontaktovať a presvedčiť, aby mu dovolili zachrániť opustený kaktus.
„Nechajte ma tak,“ zahundral Tephrocactus, keď si všimol nečakaný rozruch v opustenej izbe. „Mám právo žiť tu zabudnutý, nič mi nechýba!“
Na vrchnom článku sa mu vynímali kvetné púčiky.

Si malá rastlinka veľkosti a tvaru prepeličieho vajíčka. Máš na sebe pár areol s jemnými, takmer neviditeľnými tŕňmi a k tomu niekoľko výrazných plochých pichliačov, čo ťa chránia.
Každý rok si vytvoríš jeden nový článok, rovnaký ako ten pôvodný. Ak bude dobrý rok, možno stihneš aj dva. Články budú pospájané jeden za druhým ako miniatúrne klobásky. Občas sa aj trochu rozvetvíš. Po niekoľkých rokoch bude z teba poriadny ker.
Ale stačí, aby ti niekto zavadil o pichliače a články sa odlomia. Nerob si s tým starosti, ľahko sa zase zakorenia.
A potom, keď budeš zas malá, si to všetko zopakuješ.

„Mami, kúpiš mi Oreo... seus?“
„Čo je to seus, Alžbetka?“
„No to je ten Oreo!“
Maminka sa usmiala. Alžbetka si občas vymýšľala vlastné slová.
„Dobre, kúpim ti Oreo.“
Keď sa však vrátila z obchodu a vyložila na stôl Alžbetkine obľúbené sušienky, Alžbetka sa zamračila.
„Ale ja som chcela Oreoseus!“
„To je nejaká nová sladkosť?“
Vtedy Alžbetka priniesla z vedľajšej izby knižku o kaktusoch a ukázala v nej obrázok chlpatého kaktusu podobného tomu, čo stál na okne.
„O-re-o-ce-re-us!“ preslabikovala pomaly.
Maminka sa celá rozžiarila.
„Kedy si sa naučila toľko nových písmeniek, Alžbetka? Tak za to si ten nový kaktus naozaj zaslúžiš!“

Keď Silvia vstúpila do izby, Florián tam poskakoval na jednej nohe a potichu úpel.
„Čo sa stalo?!“ spýtala sa.
„Niečo sa mi zapichlo do päty!“
Silvia zaškúlila na kaktusy. Tušila, čo mohlo byť to „niečo“. S vyberaním tŕňov už mala skúsenosti.
„Ľahni si, pozriem sa ti na to,“ povedala pevne.
Bolo to presne tak, ako si myslela. Uprostred päty bol zarazený hrubý pichliač obkolesený vencom menších. Vytiahla ho pinzetou a starostlivo si obzrela hrot. Našťastie nebol zlomený.
„Tak to bol Ferocactus,“ povedal Florián, keď mu ukázala zväzok tŕňov. „Chudáčik malý, odpadla mu celá areola!“
Na svoju boľavú pätu okamžite zabudol.

Každé řemeslo mělo svá pravidla. Kdo chtěl ve svém oboru uspět (a především přežít), musel je znát a respektovat.
Ondra Zlatolupek se již před léty naučil, že než oloupí skupinku stařenek, musí se zatraceně dobře přesvědčit, že nablízku není žádný hrdina.
Tyhle byly samy.
„Dobrý večer, dámy. Dejte mi všechny své peníze a nikomu se nic nestane,“ ujistil je.
Něco ale bylo špatně. Ta nejvyšší a nejsvalnatější z nich se na něj ošklivě usmála.
„Slyšels někdy o barbarkách ze Stříbrné hordy, chlapečku?“
Ondrův instinkt jasně napovídal, že je načase zdrhnout.
Jenže stařenky vytasily agateánské šavle a pustily se za ním.

Kaktusy. Sú to všetko len také gule alebo stĺpy pokryté pichliačmi. Môžu byť vyššie či nižšie, tučnejšie či tenšie, daktoré môžu byť rozvetvené, ale aj tak sa všetky navzájom podobajú ako vajce vajcu či tŕň tŕňu.
Alebo nie?
Je tu napríklad Ariocarpus, ktorý vyzerá ako niečo, čo vykryštalizovalo v petriho miske.
Alebo Leuchtenbergia, ktorá je ako kytička zelených anténiek.
Blossfeldia, ktorá pripomína drobné guľôčky plastelíny natlačené do škár medzi kameňmi.
Rhipsalis, ktorý je ako previsnutá húština dužinatých zelených dredov.
Epiphyllum, čo pripomína rozkvitnuté zlaté papradie.
Astrophytum caput medusae, ktorý je ako zelená chobotnica.
Všetky však patria do jedinej kaktusovej rodiny.

Floriánov skleník občas slúžil ako improvizované detské ihrisko. Bedničky piesku sa zmenili na pieskovisko, prázdne kvetináče na formičky... a čo sa týka kaktusov, tie sa pred neželanou pozornosťou malých návštevníkov dokázali ubrániť aj samy.
Až do chvíle, keď prišli na návštevu susedia s päťročnou Alžbetkou. Tá objavila chlpatý Cephalocereus senilis a rozhodla sa mu dať krajší účes. Kým to rodičia zistili, Alžbetka už stihla jednu stranu kaktusu ostrihať manikúrovými nožničkami a na druhej učesať biele vlásky detským hrebienkom.
"Keď vyrastiem, budem kaderníčka!" vyhlásila hrdo.
Florián sa nezmohol na slovo, a tak situáciu zachránila Silvia.
"Ten kaktus bude odteraz tvoj, Alžbetka."

Florián si jedinýkrát v živote kúpil zmes semienok, trochu záhadne označenú iba ako „Kaktusy“. Vyklíčili z nej Mammillarie, Astrophytum a niekoľko Cereusov.
Ako posledné vyrástlo čosi neduživé, čo Florián nedokázal nájsť v žiadnej príručke. Spodná časť kaktusu bola taká tenká, že pripomínal prevrátenú kvapku. Dostal štítok „Neidentif., zas. 1998“ a dlho rástol kdesi na okraji parapetu.
Keď začal odspodu vysychať, Florián podnikol zúfalý pokus o záchranu. Z kaktusu odrezal zdravý vrch a presadil ho do novej hliny.
Navzdory očakávaniam to vyšlo. Kaktus zapustil korene a vyzeral zdravšie, než kedykoľvek predtým.
O dlhé roky prežil všetky ostatné kaktusy zo zmesi semienok.