Moje články

Na jar pribudlo v záhrade zopár kaktusov.
„Vitajte vonku, zelenáči,“ privítala ich Cylindropuntia vysadená vedľa plota. „Držte sa pri mne, inak to s vami môže všelijako dopadnúť!“
„Je to tu nebezpečné?“ spýtala sa Leuchtenbergia.
„Jasné! Chodia sem všelijakí podozriví ľudia, chcú kradnúť kaktusy. Minule jeden prestrčil ruku cez plot, ale odohnala som ho. Aha, celý bok mám teraz bez tŕňov!“
Kaktusy uznanlivo pokývali výhonkami. Hneď sa cítili bezpečnejšie.

...

„Možno by sme mali kúpiť susedovmu chlapčekovi čokoládu,“ navrhla Silvia. „Chudák, chcel iba pohladkať mačku cez plot a skončil na pohotovosti!“
Florián previnilo prikývol. „Ale v princípe... tá ochrana proti zlodejom funguje!“

Moderné business centrá poskytujú kaktusom všestranné možnosti zamestnania.
V skalke pred vchodom nájdete Opuncie. Sú to drsní esbéeskári, strážia ostatné kvety, občas uštedria príučku neopatrným zlodejom.
V raw bio bufete na prízemí uvidíte Aloe ako živú pripomienku zdravého životného štýlu. (Veď šťava z Aloe je zdravá! Teda nie že by práve túto rastlinu chcel niekto vytrhať a odšťaviť.)
Echinopsis, Oreocereus a ďalší stĺpovití príbuzní sa vyskytujú v kanceláriách na vyšších poschodiach. Dôstojne dohliadajú na dodržiavanie dress codu a firemných procesov, načúvajú poradám, na rozdiel od dynamických zamestnancov sa takmer nemenia.
A hádajte, kto sedí na najlepšom mieste v šéfovej kancelárii.

Kaktusy zakvitnuté vencom žiarivých kvetov: žltých, červených, bielych, ružových. Kvety vydržia rozkvitnuté celé veky a neopadávajú!

Nie sú to kaktusové kvety, ale slamienky prilepené alebo zapichnuté do kaktusov, väčšinou Echinocereus, Pachycereus, Stenocereus. Môžete ich vytiahnuť, ale jazva kaktusu ostane natrvalo.

Kaktusy s veselou mikulášskou čiapočkou, nalakované trblietkami!

Väčšinou Mammillarie, ozdoby bránia prístupu svetla aj vzduchu. S trochou trpezlivosti sa z nich dá všetko odstrániť a umyť.

Veľkonočný kaktus v tvare roztomilého zajačika!

Trochu podvyživené mladé exempláre Opuntia Microdasis. Ozdoby sú prilepené tavnou pištoľou a je takmer nemožné ich odstrániť bez poškodenia jemných tŕňov.

Niekto si poplietol živé rastliny s dekoráciami.

Mnohé mladé kaktusy vyrastú v skleníkoch u veľkopestovateľov. Tam majú ideálnu teplotu, vlhkosť, svetlo aj živiny a každý okolo nich tancuje tak, ako ony pískajú.
Lenže tón sa zmení, keď ich predajú.
Najskôr zažblnká zvuk nadmerného polievania. Časť kaktusov do niekoľkých týždňov zhnije.
Kovovým zvukom zazvonia žalúzie a odrežú ich od slnka. Kaktusy zblednú a vytiahnu sa do výšky v márnej honbe za svetlom.
Aj pôda má svoje tiché tóny: cinkanie solí vyzrážaných na starom substráte, vlhký šum smrtiacej rašeliny, do ktorej kaktusy často presadia.
Tento koncert prežije málokto.
Len niektorí sa zatvrdia. Čakajú, kým sa vráti medovozlatá symfónia púšte.

„Čoskoro nás čakajú voľby,“ povedala drobná Parodia na vrchnej polici v skleníku. „Zdá sa mi, že ostatné kaktusy niečo chystajú.“
„Sú to obyčajné sušienky,“ zachechtal sa zvráskavený Cereus. „Vytrhám ich z koreňov, kedy sa mi zachce!“
„Ale Opuncia je dosť populárna...“
„Len kým nezverejním dôkazy, že fičí na dusíkatých hnojivách!“ odfrkol Cereus. „Potom bude s popularitou koniec.“
„A čo Echinocactus?“
„Mám v zálohe fotky, ako si necháva olizovať piestiky od čmeliakov. Nech si len dačo skúsi!“
„A to vrúbľované Gymnocalycium?“
„Taký zvrátený hybrid proti mne nemá najmenšiu šancu.“ Cereus sa zasmial. „Ver mi, budem Prvým Kaktusom, až kým sám neuschnem!“

Nad červeným pieskom sa vlnil horúci vzduch. Jazero odrážalo jasnú oblohu a nízke kopce porastené občasnými trsmi suchých rastlín.
Zrazu sa vzniesol kúdol prachu, keď neďaleko jazera zastavil džíp. Vystúpili z neho dvaja mladíci s brokovnicami.
„Do čoho budeme strieľať?“ spýtal sa David.
„Čo tak hento?“ James vystrelil na trojmetrový kaktus saguaro a ten sa po niekoľkých zásahoch zvalil.
„To bolo príliš ľahké,“ zasmial sa David. „Stav sa, že zostrelím tamten!“ ukázal na takmer deväťmetrového obra.
Salva z brokovnice odsekla jedno z mohutných ramien. Vyzeralo to, akoby kaktus udrel rukou na zem proti svojmu útočníkovi.
David Grundman bol namieste mŕtvy.

Kaktusy pozná každý. Úspešne rozšírili medzi ľudí svoje heslá: „My sa nedáme zdolať nedostatkom starostlivosti ani vody! Prosperujeme, kde iní vysychajú!“
Ale sukulenty? To sú iba také kaktusy s listami, nie?
Dovoľte, aby som to uviedla na pravú mieru.
Napríklad ja potrebujem vodu dvakrát do týždňa, inak moje stonky vädnú. Rastiem v obyčajnej hline, nie v hrubom piesku. A nemám ani tŕne, aby som sa chránila.
Samozrejme, ani ja nie som úplne bezbranná. Mám tajnú zbraň. Ale používam ju len na to najdôležitejšie: aby sa k mojim kvetom dostali iba tí, čo sú toho hodní.
Ostatných odoženie pach hnijúceho mäsa.

Florián sa zastavil pri kuchynskom okne, ktoré slúžilo ako izolačka pre choré kaktusy. Zadíval sa na Adromischus (aktuálne na pozorovaní, či parazitické vlnatky pod koreňmi skutočne vymreli) a stĺpovitý Echinopsis (z ktorého pomaly opadávali priotrávené puklice).
„Tak teraz sme v karanténe všetci spolu,“ vzdychol si.
Kaktus a sukulent chvíľu potichu zvažovali jeho slová.
„Znamená to, že tu bude sedieť s nami na okne a polievať sa insekticídmi?“ spýtal sa Echinopsis.
„Samozrejme že nie, ty naivka,“ uškrnul sa Adromischus. „Na okno sa nezmestí, je priveľký. A tie insekticídy bude piť z pohára!“
„Ty sa v ľuďoch fakt vyznáš,“ poznamenal Echinopsis obdivne.

Keď sa v kvetináči s haworthiou prvýkrát objavili biele hmyzie potvorky, Florián sa vydesil. Nikdy predtým nič také nevidel. Haworthia zatiaľ vyzerala zdravo, ale milimetrových potvoriek boli stovky, mrvili sa v hline a vyskakovali.
„Sú to chvostoskoky a sú úplne neškodné,“ dočítal sa na internete.
„Každý vie, že tie mrchy dokážu rastliny v krátkom čase úplne rozožrať!“ písali ľudia v komentároch.
Florián nechcel o svoj sukulent prísť, a tak ho polial roztokom insekticídov.
Chvostoskoky sa po niekoľkých mesiacoch vrátili.
Po mnohých pokusoch o genocídu (chvostoskokicídu?) sa nakoniec Florián s chvostoskokmi zmieril.
A Haworthia si s nimi ďalej nažívala bez problémov.

(presadiť začiatkom marca, polievať od polovice apríla)
Denmoza Rhodacantha, Acanthocereus Horridus, Agave
Mammillaria Insularis, Leptocereus Arboreus
Selenicereus Innesii, Lithops Verruculosa, Isolatocereus, Aiocarpus
(čerstvo presadené, teraz nepolievať!)
Stomatium Integrum
Stenocactus Vaupelianus, Eriosyce Tenebrica, Lithops Olivacea
Melocactus Oreas, Jasminocereus, Hylocereus Ocamponis
Zeuktophyllum, Ihlenfeldtia Vanzylii, Opuntia Triacantha, Aloinopsis
(semenáčiky, výsev v máji 2019)
Mammillaria Insularis, Lampranthus Uniflorus, Jacobsenia, Echinocereus Maritimus
Tephrocactus Alexanderi
Villadia Imbricata, Astrophytum Capricorne
Ariocarpus Kotschoubeyanus, Opuntia
Cylindropuntia Abyssi, Cereus Trigonodendron, Uebelmannia, Stenocereus Yunckeri
(ľahko kvitnúce druhy, kvitnú v máji až v júni)
Tacinga Werneri, Opuntia Jamaicensis
Ferocactus Latispinus, Oreocereus Ritteri, Isolatocereus, Adromischus Nanus
(pozor, potrebujú mäkkú vodu a organické hnojivo!)

Hej, človek, kam ma to zas nesieš?
Aha, do skleníka? Dobre, tam je celkom príjemne.
Ale pochop ma, bežný kaktus toho v živote veľa nenacestuje. Rastie tam, kde vyklíči. Či už je miesto priaznivé alebo nie, nejako to vydrží. Je predsa kaktus.
Dobre, priznávam, občas sa z neho môže odlomiť výhonok a zakoreniť sa inde. Je to zvláštne, byť na dva kusy, ale život ide ďalej.
Lenže keď ma prenášaš, nerobí mi to dobre, všetko sa len tak mihá a...
Čo to? Zem sa zrazu hrozne rýchlo približuje!
Áááááá!
...
No. A teraz som na desať kusov. To zas bude zakoreňovania!

„Nasadil som do záhrady nejaké kaktusy,“ povedal Florián, zatiaľ čo odkladal do skrine lopatku a prázdne kvetináče.
„Nebude im tam zima?“ spýtala sa Silvia.
„Nie, tieto sú mrazuvzdorné. A navyše fungujú ako ochrana proti zlodejom. Dal som ich do rohu hneď vedľa plota. Rástla tam nejaká burina, ale tú som vykopal.“
„Do rohu,“ zopakovala Silvia znepokojene a vyzrela z okna. „Hm, a dajú sa tie tvoje kaktusy jesť?“
„Myslím, že plody sa dajú pridať do polievky... prečo sa pýtaš?“
„Aby som zistila, čo budeme variť. Kôpor si práve zlikvidoval, takže sa naučím robiť kaktusovú polievku. Dúfam, že ju máš rád!“

Z angličtiny preložil užívateľ pokazeny_klavesnic.
!!!Kaktusári pozor!!!
Každý vie, že divo rastúca Lofofora Williamsova (tiež známa ako peyotl) má halucinogénne účinky. V skleníkoch pestované specimeny sú toxické.
Ale viete, prečo je to tak???
Všetky rastliny na export sú totiž geneticky modifikované! Nariadili to slobodomuráry, ktorý chcú zlikvidovať európskych kaktusárov!! Jedy uvoľňujú do vzduchu a ak pestujete viac než tri rastliny vo vzdialenosti menšej než 7 3/8 palca, účinky sa znásobujú! Toxíny spôsobujú bolesti hlavy a neplodnosť!!!!
Mnohý z nás možno máte túto nebezpečnú rastlinu vo svojich zbierkach! Nechajte si tri rastliny a dosť! Alebo vyhoďte tento americký blaf nadobro!!!

„Všetky záhradníctva budú najbližšie dva týždne zatvorené!“ zalomil rukami Florián pri pohľade na správy.
Silvia mu nazrela cez plece na displej notebooku. Jasné, medzi všetkými tými správami o umierajúcich ľuďoch a blížiacej sa ekonomickej kríze, jeho muselo znepokojiť práve toto.
„Potrebujem si dokúpiť piesok a perlit… a kvetináče s priemerom sedem a pol centimetra!“ pokračoval Florián s rastúcou panikou v hlase. „Skúsim zájsť za kamarátmi, možno mi niečo požičajú...“
„Nikam nechoď!“ prerušila ho rázne. „Čo ak sa nakazíš?!“
Jediný, kto v kríze zachoval dokonalý pokoj, boli kaktusy. Keby ich nikto najbližší rok nepolial ani nepresadil, ledva by si to všimli.

Elluška ukazuje, na čo všetko môže byť dobré elfské magické zrkadlo: Copak ti čtu myšlenky?!
Dain prináša dadaistický Návod hodný samého vychýreného architekta Z. H. Johnsona.
Iantouch približuje jednu z vyučovacích hodín mladého Brumbála: Naději vkládám do Mrzimoru.
Aveva s definitívnou platnosťou rieši otázku, čo je vlastne zač ten bicáček: Na lovu.
Andrew Martinaq vysvetľuje, kam chodia zemeplošskí kňazi na svoje mystériá: Piškvorky.
tralalea varuje, aké nečakané veci môže spôsobiť Epidemie snílků.
Wolviecat a vogónska prebujnelá byrokracia: Prohlášení o hlášení.
L.P.Hans vás zavedie na prísne tajný Brífink.
Hippopotamie ukazuje, čím všetkým musia prejsť mučeníci v Živote Briana: Na úřadě.
Lejdynka a nádherne absurdné Paradoxy a pseudověda.
myday približuje niektoré nečakané aspekty života ježibaby v odľahlom lese: A co.
Tora a jej Trudný život domovníka...eh, vlka, za polárním kruhem. Názov hovorí za všetko.
Na záver Queen24 a hravých Čtyřicet poníků.

„To máš kaktusy úplne na každom okne?“ opýtal sa návštevník, keď v kuchyni objavil sukulent rodu Adromischus.
„Samozrejme že nie,“ zaškľabil sa kaktusár. „Obyčajne tu nebývajú. Toto je karanténa.“
Návštevník sa súcitne prizrel starému rozkonárenému sukulentu. „Čo sa mu stalo?“
Kaktusár nadvihol kvetináč a ukázal drobné biele chumáčiky v miske. „To sú vlnatky. Malé beštie, čo sajú živiny z koreňov. Minulý rok som použil systémové insekticídy, čo prejdú do celej rastliny. Vlnatky zmizli... lenže na jar sa vyrojili znova.“
„Tak čo s ním teraz urobíš?“
„Už som zasadil zdravé odrezky.“ Kaktusár pohladil sukulent pohľadom. „Keď sa zakorenia, vyhodím ho... niekedy.“

Strážený Dračí ostrov vychýrený v piesku sveta.
Poklad sa nikdy úplne nerozplynie, z diaľky nevkročíš.
Však slabne brána do príkrych magických kameňov.
Radšej pracovať na inej rozvaline. Jóni vedia svoje.
Draci sa povaľujú na štítoch, dívajú sa na teba ako na delikatesu.
More skrývajú na inom ostrove. Však obzvlášť nechcete úplne pečených duchov, iba ryby.
Démoni hradieb si užívajú každého, kto by dobrovoľne babral do chechtákov.
Stretnúť piesok, nie je to jednoduché, starodávne fólie sa vlnia.
Chechtáky sú magické postupne lepšie než tyrkysová scenéria.
A kamene padajú.
Také kotúče magické zožerú v pevnosti blázna na rozmaríne.
Drahokamy radšej ani nemusel.

Jolinda vytiahla z pece plech s koláčmi a pretrela si spotené čelo. Dnes vyšla ranná služba v kuchyni na ňu. Musela ešte navariť kašu a nakrájať syry skôr, než sa panstvo zobudí.
Do kuchyne vošiel bláznivý Pejo, mladík, čo vynášal popol a drhol podlahy. Nikdy nepovedal viac než dve súvislé slová a kuchárky si z neho beztrestne uťahovali. Jolinde to však nepripadalo správne.
„Nedáš si koláč?“ ponúkla.
„Bude mi potešením, milosťpani.“
Zaškeril sa, keď na neho ostala hľadieť s otvorenými ústami.
„Blázni nemusia do armády. Viem, že ty ma neprezradíš, Jolinda. Môžem sa u teba občas zastaviť na kus reči?“

„Přistup blíž, Hledajíci!“ zahřměl nejvyšší velmistr. „Ať se tvé oči otevřou světlu pravého poznání!“
Vlahoš von Rosret nejistě pokročil kupředu a sundal si pásku z očí. Zjistil, že je v kamenné místnosti osvětlené mihotavými plamínky svíček. Kolem něj stáli členové Osvícené lóže okultních věd v černých hábitech. Velmistr mu vložil do rukou blýskavý medailon.
Vlahoš se podíval na medailon a proti své vůli polkl. Tohle musel vymyslet někdo s velmi... svérázným vkusem. Reliéf zobrazoval ženu s deseti rukama a čtyřmi bujnými ňadry pokrytými jenom penízky. Mezi šesti očima měla špičatý pentagram.
Doufal, že tu hrůzu nebude muset nosit na veřejnosti.