Jazero duší

Noc čo noc sa vytrácala z rodičovského domu a napriek hrozbám, číhajúcim v okolí dediny, unikala do náručia lesa, k Jazeru duší. Bosá. Neučesaná. Osamelá.
Nebála sa. Lesa nie. Už ako dievčatko vnímala chvenie trávy pod chodidlami, praskot
v stromoch, ale najmä šepot hlasov, prichádzajúcich z hlbín jazera. Cítila duše dávno nežujúcich. Ich blízkosť, pocity a túžby. Stratu i ľútosť. Za tie roky sa stali jej priateľmi a strážcami.
Celé noci prebdela a čakala, či ju navštívi. Jej Emil. Drahý Emil. Veľmi jej chýbal.
Hlbiny zanôtili. Šepot zosilnel. Prichádzala nová duša.
Rozplakala sa. Radosťou i žiaľom.
Nežne zavzlykala. „Môj milovaný...“