Voldemort v blázninci

Voldemort sa prebudil a uvedomil si, že je pripútaný k posteli v úplne neznámej miestnosti. Pôsobila čisto, takmer sterilne, takže si bol istý, že nemôže byť v Azkabane. Steny naokolo, rovnako ako posteľné obliečky, boli fádne biele, a tak nepochyboval ani o tom, že nie je na návšteve v malfoyovskom kaštieli. Tí bielu považovali za vhodnú jedine pre vlasy či pokožku a inak ňou pohŕdali. Blbci.

Zaštrkotali kľúče a dvere sa otvorili. Do izby vošiel muž s táckou jedla. Voldemortovi sa zdal akýsi povedomý, spomenul si, že ho videl v tom zmätku na ministerstve. Shacklebolt – tak sa volal.

„Kde som to?“ spýtal sa Voldemort naliehavo.

Shacklebolt, zaskočený, no potešený zároveň, položil tácku na neďaleký stolík. „Som rád, že si už hore, Tom. A s jasnou hlavou.“

„Ihneď ma zaveď k ministrovi mágie.“

„A jéjé. Čo tak zhurta?“ Kingsley sa otočil k dverám a zavolal: „Hej, Harry! Riddle sa zobudil. Poď sem.“

Voldemort sa ohromene prizeral, ako vošiel Harry Potter.

„Potter!“ pohŕdavo sa zaškľabil. „Mohol som tušiť, že si tu. Povedz, ako si ma porazil?“

Potter naňho vrhol zamračený pohľad. „Tízo,“ zhíkol. „Ten je fakt strelený, no nie?“

Shacklebolt zvraštil čelo. „Aj keď si len praktikant, mal by si už vedieť, že také slovo tu nepoužívame. Je to neúctivé k našim pacientom.“ Znovu sa obrátil na Voldemorta: „Tom, uvoľním ti ruky, aby si sa mohol najesť. Ak dokážeš, že sa vieš správať rozumne, možno by si sa mohol trochu zabaviť s ostatnými v spoločenskej miestnosti.“

„S ostatnými?“ zopakoval Voldemort. „Moji verní smrťožrúti sú tu tiež?“

„Úplne šibnutý,“ zamrmlal Potter, no Shacklebolt ho ignoroval. Opatrne sňal väzby z Voldemortových rúk a pomohol mu posadiť sa. Nato prisunul stolík s táckou bližšie.

Voldemort nad jedlom zhnusene ohrnul nosom. Takú žbrndu by nedal ani Nagini. No pokiaľ mu to umožní stretnúť sa s jeho stúpencami a pripraviť plán na útek z pazúrov ministerstva, urobí, ako žiadajú. Schmatol vidličku, napichol na ňu mrkvu a dvíhal ju k ústam, keď tu rukou do čohosi narazil. Zmätene položil vidličku na stôl a prehmatal si rukami tvár.

„Nos!“ skríkol. „Ja mám nos!“

Potter znechutene potriasol hlavou. „Straší mu vo veži.“

Voldemort zazeral na Pottera spod prižmúrených viečok. „Keby som mal prútik, už by si dávno prosíkal, aby som ťa radšej zabil.“

„Prútik? Myslíš tú paličku, ktorú si minule nechcel dať z ruky? Vyhodili sme ju do koša.“

„Zahodili ste môj prútik?“ zareval Voldemort. Prekotiac stôl, rozprskol jedlo po izbe a vystrelil k Potterovi. „Zabijem ťa!“

No skôr než sa k nemu dostal, zastavil ho Shackelbolt a šmaril ho späť.

„Začína byť násilnícky!“ vykríkol Potter. „Znamená to, že ho môžem zlikvidovať paralyzátorom?“

„Nie!“ odsekol Shacklebolt.

„Ale vyzerá nebezpečne. Si si istý, že ho nemôžem omráčiť?“

Shacklebolt nahnevane pozrel na sklamaného Harryho. „Povedal som ,nie’.”

„Do čerta! Nikdy som sa mu neodplatil za ten pohár, čo po mne minule hodil a trafil ma do čela. Myslím, že mi tam ostane jazva.“

„Poznamenal som ťa ako seberovného a zabijem ťa!“ škriekal Voldemort z postele, kde ho Shacklebolt zatisol a následne pripútal.

Kingsley a Potter sa na seba pozreli a Kingsley pokrčil plecami. „Aspoň nevykrikuje ,nahor kraksne‘ ako minule.“

* * *

Shacklebolt a Potter dotlačili Voldemorta do vyšetrovne. Ten sa prudko otočil a v očiach sa mu zlovestne zablýskalo. Piatykrát namieril prstom na Pottera a zjačal: „Crucio!“ Piatykrát mu to nevyšlo.

„Pán Riddle, posaďte sa.“

Ten hlas mu bol povedomý. Obrátil sa a zbadal Snapea.

„Snape! Vďakabohu! Musíš ma odtiaľto dostať.“

„To je môj zámer.“

„Čo chystáš?“

„Mojím úmyslom je vyšetriť vás a poskytnúť vám tú najlepšiu možnú zdravotnú starostlivosť, aby ste sa mohli vrátiť a stať sa užitočným členom spoločnosti.“

Voldemort dostal nepríjemný pocit, že Snape nemusí byť skutočne na jeho strane.

* * *

Na gaučoch a kreslách v spoločenskej miestnosti posedávalo cez dva tucty ľudí, medzi ktorými Voldemort našiel niekoľkých svojich stúpencov. To ho potešilo.

Obrátil sa k asistentovi, ktorý ho priviedol.

„Čo je tamtomu?“ opýtal sa a ukázal na Luciusa Malfoya.

„Ten je teda týpek. Myslí si, že je boh alebo čo.“

Lucius sa očividne ani trochu nezmenil.

Voldemort sa uvelebil v kresle vedľa Luciusa, ktorý s pohŕdavým úškľabkom na tvári sledoval televíziu umiestnenú na poličke mimo dosahu.

„Tá žena bola ryšavka. Nestrpím ryšavé vlasy. Sú tak strašne, strašne ryšavé.“

„Čo by si povedal na odstránenie všetkých ryšavcov zo sveta?“ spýtal sa Voldemort tlmeným hlasom.

Lucius sa otočil a pozrel naňho. „Pokračuj.“

„Mám v pláne vládnuť svetu šírením strachu a hrôzy a tvoju pomoc by som uvítal.“ „Myslíš prácu,“ prezieravo namietol Lucius a obrátil sa späť k televízii.

„Odmena ťa neminie,“ prisľúbil Voldemort.

„A to?“

„Tebe bude patriť moc vládnuť iným. Muži a ženy sa budú plaziť pri tvojich nohách. Všetci ťa budú obdivovať a triasť sa pred tebou.“

Lucius naňho chvíľu ľahostajne hľadel. „Budem môcť vypnúť televíziu?“

„Čože?“

„Sestričky majú ovládač. Chcem mať moc vypnúť televíziu.“

„Platí,“ vyhlásil Voldemort.

„Potom rád prijímam tvoju ponuku vládnuť svetu. Som oveľa radšej, keď je televízia vypnutá. Len vtedy vidím svoj odraz na skle jasne.“

Voldemort na Luciusa na chvíľu ohromene hľadel. Je to ozajstný blbec.

* * *

Voldemort zistil, že maľovanie je jedna z prípustných foriem zábavy v tomto zapadákove, kde ho uväznili. Horlivo nanášal na plátno ďalšie vrstvy farby, keď si mu za chrbát stal Dr. Snape.

„Zaujímavé,“ zatiahol Dr. Snape. „Povedzte mi o tom niečo. Kto je tá postava vľavo?“

„To som ja.“

„Ako vidím, zobrazili ste sa s pozoruhodnými danosťami, pán Riddle.“

Voldemort pozrel na obraz a potriasol hlavou. „To je môj prútik.“

Dr. Snape naňho uprel zrak.

„Môj čarodejnícky prútik,“ dodal Voldemort.

Dr. Snape naňho nehnute hľadel.

„Prútik, s ktorým čarujem,“ upresnil.

„Ach, áno.“ Dr. Snape ukázal na veľkú zelenú šmuhu. „A čo to z neho vychádza? Kúzlo?“

„Kliatba Avada Kedavra. Je smrteľná.“

„A tá postava na zemi je…“

„Potter. Zahynul mojou rukou. Všetci sa budú klaňať Temnému pánovi! Chachachá!“

Dr. Snape nadvihol obočie. „Myslím, že musím prediskutovať s kolegami ďalšie úpravy vašej liečby.“

* * *

Raz, keď Shacklebolt a Potter viedli Voldemorta do ordinácie Dr. Snapea, začul z prísne stráženej chodby známy prenikavý výkrik.

„To je oddelenie pre vážne duševne chorých,“ vysvetlil Shacklebolt. „Sú príliš agresívni na to, aby sa mohli stýkať s ostatnými pacientmi.“

Voldemort chápavo prikývol. „Bellatrix!“ zakričal. „Buď pripravená! Prídem si po teba, lenčo to bude možné.“

„Úplný cvok,“ zamrmlal Potter.

Voldemort sa k nemu obrátil s nevraživým leskom v očiach. „Keď budem pri moci, kolenačky ma budeš prosiť, aby si mi mohol slúžiť.“

Potter naňho nasupene pozrel. „Všetci si myslia, že si blázon, ale ja viem, ako sa veci majú. Si nebezpečný! Táto jazva mi to naznačuje,“ vyhlásil a ukázal na jazvu na svojom čele.

„Som oveľa nebezpečnejší, než si vôbec vieš predstaviť,“ zasyčal Voldemort. „Keď ťa zabijem, budem vládnuť tisícky rokov.“

„Asi by ťa mali preradiť inam,“ navrhol Shacklebolt Potterovi.

* * *

„Čo robíš?“ opýtala sa jedna zo sestier Voldemorta, ktorý sedel poblíž rohu miestnosti.

„Rozprávam sa s mojím najvernejším služobníkom, sestra Tonksová.“

Snažili sa vytvoriť dojem, že tu je množstvo ošetrovateliek. Zdôrazňovali, že majú odlišné vlasy, oči a farbu pokožky, že sa líšia výškou a postavou, lenže jeho neoklamali. Voldemort veľmi dobre vedel, že Tonksová je metamorfomág.

Sestra si drepla vedľa Voldemorta tak, že mu hľadela priamo do tváre. „Kto je tvoj najvernejší služobník?“

„Pettigrew predsa. Síce bezvýznamný, slabošský tvor, no celkom užitočný.“

Tonksová sa poobzerala naokolo, ale nikoho nevidela. „Pettigrew je neviditeľný?“

„Ha! Snape sa ma pokúšal presvedčiť, že v tomto svete neexistuje mágia, ale ty si práve priznala, že je možné zneviditeľniť sa. Vedel som, že nepotrvá dlho a niekto z vás sa preriekne.“

„Snape ma zabije,“ zašeptala sestra.

„A čo sa týka Pettigrewa,“ pokračoval Voldemort, „ten teraz vzal na seba svoju zvieraciu podobu. Tamto je,“ ukázal. „Vedľa odpadkového koša.“

Tonksová uprela zrak na to miesto a skríkla. „Potkan! Je tu potkan!“

Miestnosť sa zaplnila zdesenými výkrikmi. To bola hudba pre jeho uši.

Potkan trielil preč škárkou v stene.

„Nezabudni na moje pokyny!“ zakričal za ním Voldemort.

* * *

Voldemort ticho prehovoril k skupine tisnúcej sa okolo neho. „Ste pripravení?“ opýtal sa.

Prikývli, až na Luciusa, ktorý pohodil hlavou a prehodil si vlasy ponad rameno.

„Blbec,“ zamrmlal Voldemort a obrátil sa opäť k ostatným. „Máte pri sebe zbrane?“

Zamávali štetcami, ktoré predtým starostlivo zbavili chĺpkov.

„Slová zaklínadla si pamätáte?“

Opäť všetci prikývli, len Lucius si prezeral nechty.

„Tak na nich!“ rozkázal Voldemort.

Rozpútal sa chaos.

Ošetrovateľky volali na pomoc dozorcov a pomocníkov. Tí rýchlo pribehli. Mnohí z tých, čo bojovali so štetcami, úplne zabudli zaklínadlo, zatiaľčo ostatní revali abrakadabraka a hókus-pókus. Lucius mieril štetcom na vsetky strany a vykrikoval „Aveda“.

Štetce čoskoro prestávali byť prútikmi a stávali sa z nich skôr špicaté drievka, ktoré sa im dozorcovia snažili zabaviť.

V tom zmätku sa Voldemort ocitol tvárou v tvár Potterovi.

„Napokon sme sa stretli!“ vyhlásil Voldemort. „Teraz zomrieš.“

„Snívaj ďalej,“ odvetil Potter.

Posledná vec, ktorú Voldemort zaregistroval skôr, než stratil vedomie, bol Potterov paralyzátor namierený naňho.

* * *

„Pane?“

Voldemort otvoril oči a uvidel nad sebou skláňajúceho sa Pettigrewa. Rozhliadnuc sa naokolo zistil, že sa nachádza v dome svojich predkov. Začal sa víťazoslávne rehotať.

„Znovu sa mi podarilo prekonať nástrahy mojich nepriateľov!“ vyhlásil.

„Blahoželám vám, pane!“ odvetil opatrne zmätený Pettigrew.

„Za ten útok na mňa ešte draho zaplatia!“

„Ako poviete, pane!“

Voldemort sa šialene smial, keď ho vtom čosi napadlo. Zmĺkol.

„No bude mi chýbať nos.“

Koniec.