Nástup temného pána

V úzkej uličke zaliatej mesačným svitom sa z ničoho nič objavili dvaja muži. Na okamih obaja nehnute stanuli, prútikmi si navzájom mierili na hruď. Potom rozpoznali jeden druhého, prútiky ukryli späť pod plášte a svižne vykročili rovnakým smerom.

„Správy?“ spýtal sa ten vyšší.

„Tie najlepšie,“ odpovedal Severus Snape.

Uličku po ľavej strane lemovali nízke divorastúce ostružiny, sprava vysoký, starostlivo upravený, živý plot. Dlhé kabáty trepotali mužom okolo členkov pri strohej, rýchlej chôdzi.

„Myslel som, že budem meškať,“ ozval sa Yaxley. Jeho tupé črty sa vynárali z tmy a zase mizli tak, ako vyčnievajúce vetvy stromov prerušovali prúdy mesačného svetla. „Bolo to o trochu háklivejšie než som čakal. Ale dúfam, že bude spokojný. Vy ste si istý, že vaše prijatie dopadne dobre?“

Snape prikývol, ale ďalej to nerozvíjal. Zahli doprava na širokú príjazdovú cestu, ktorá sa odpájala od ulice. Vysoký živý plot sa stáčal popri nich, a viedol ďaleko za pár impozantných železných brán, ktoré zatarasili mužom cestu. Ani jeden sa však nezastavil: obaja ticho zdvihli ľavú ruku na znak akéhosi pozdravu a prešli priamo cez ne, akoby bol tmavý kov len dymom.

Tisové kríky tlmili kroky mužov. Kdesi sprava niečo zašuchotalo, Yaxley opäť vytiahol prútik a zamieril ním ponad hlavu svojho spoločníka, no ukázalo sa, že pôvodcom hluku je len snehobiely páv, ktorý si veľkolepo vykračoval po vrchole živého plotu.

„Jemu sa vždycky viedlo dobre, Luciusovi. Páv jeden namyslený...“ odfrkol Yaxley a strčil prútik späť pod plášť.

Z tmy na konci rovnej cesty vyrástol pekný kaštieľ s mihotavými svetlami, blikajúcimi cez kosoštvorcové sklá dolných okien Niekde v tmavej záhrade za živým plotom hrala fontána. Drobné kamienky štrkotali mužom pod nohami, ako sa ponáhľali k hlavným dverám. Tie sa otvorili dovnútra, hoci sa ich očividne nikto nedotkol.

Predsieň bola obrovská, tlmene osvetlená a prepychovo vyzdobená, väčšinu kamennej podlahy pokrýval nádherný koberec. Oči bledých ľudí z podobizní visiacich na stenách sledovali Snapea a Yaxleyho, ako prešli popri nich. Obaja sa zastavili pri ťažkých drevených dverách, ktoré viedli do vedľajšej izby, a na zlomok sekundy zaváhali. Nato Snape stisol bronzovú kľučku.

Salón bol plný mĺkvych ľudí sediacich pri dlhom zdobenom stole. Bežný nábytok stál nedbanlivo odtiahnutý ku stenám. Vysoké plamene vrhali do izby svetlo spod peknej kozubovej rímsy ozdobenej pozláteným zrkadlom. Snape a Yaxley chvíľu otáľali na prahu. Keď si ich oči privykli na nedostatok svetla, pritiahla ich nahor najzvláštnejšia črta scény: ľudská postava, očividne v bezvedomí, visela hore nohami nad stolom a pomaly sa otáčala, akoby bola zavesená na neviditeľnom lane. Jej obraz sa odrážal v zrkadle i na lesklom povrchu stola. Nikto z ľudí usadených pod touto neobvyklou scénou na ňu nehľadel okrem bledého mladého muža, ktorý sedel priamo pod ňou. Zdalo sa, že nedokáže odolať, aby zhruba raz za minútu nepozrel nahor.

„Yaxley. Snape,“ zreteľne prehovoril vysoký hlas od vrchstola. „Idete na poslednú chvíľu.“

Majiteľ vysokého hlasu sedel priamo pred ohniskom, takže novopríchodzí spočiatku len sťažka rozoznali viac než siluetu. No ako sa približovali, jeho bledá tvár žiarila v tme čoraz viac, holohlavá, hadovitá, s úzkymi štrbinkami miesto nozdier a lesknúcimi sa červenými očami so zvislými zreničkami. Bol taký bledý, až to vyzeralo, akoby sa z neho šíril perleťovo žltý jas.

„Severus, sem,“ ukázal Voldemort na miesto priamo po jeho pravej strane. „Yaxley – vedľa Dolohova.“

Obaja muži zaujali určené miesta. Väčšina párov očí okolo stola sledovala Snapea a k nemu aj prehovoril Voldemort najskôr.

„Takže?“

„Môj pane, Fénixov rád plánuje premiestniť Harryho Pottera z bezpečia, kde momentálne zotrváva, nasledujúcu sobotu pri súmraku.“

Pozornosť okolo sediacich sa citeľne vyostrila – niektorí stuhli, iní sa zahniezdili, pričom nikto nespustil zrak zo Snapea a Voldemorta.

„V sobotu… pri súmraku,“ zopakoval Voldemort. Jeho červené oči hľadeli do Snapeových čiernych s takou intenzitou, že niektorí prizerajúci sa odvrátili zrak z očividnej obavy, že oni sami zhoria pod prudkosťou jeho pohľadu. No Snape sa nevzrušene díval Voldemortovi do tváre a po chvíli sa Voldemortove ústa skrútili do akejsi zvláštnej obdoby úsmevu.

„Dobre. Veľmi dobre. A táto informácia pochádza –“

„Zo zdroja, o ktorom sme hovorili,“ povedal Snape.

„Môj pane.“

Yaxley sa naklonil dopredu, aby sa spoza stolu pozrel na Voldemorta a Snapea. Všetky tváre sa otočili k nemu.

„Môj pane, ja som sa dopočul niečo iné.“

Yaxley počkal, ale Voldemort neprehovoril, takže pokračoval: „Dawlish, ten auror, nechtiac prezradil, že Pottera nepresťahujú skôr než tridsiateho, tej noci, keď bude mať sedemnásť.“

Snape sa usmieval.

„Môj zdroj mi oznámil, že existujú plány vytvoriť falošnú stopu: Musí to byť jeden z nich. Nepochybne na Dawlisha niekto zoslal kúzlo pomätenia. Nebolo by to po prvý raz, je známy tým, že mu ľahko podľahne.“

„Uisťujem vás, môj pane, Dawlish vyzeral, že si je celkom istý.“

„Ak podľahol kliatbe pomätenia, prirodzene si musel byť istý,“ povedal Snape. „Ubezpečujem vás, Yaxley, že Oddelenie aurorov už nemá na ochrane Harryho Pottera žiaden podiel. Rád je presvedčený, že sme vnikli do ministerstva.“

„Rád teda čosik uhádol, čo?“ ozval sa zavalitý muž, ktorý sedel neďaleko Yaxleyho, sípavo sa zachechtal a jeho smiech sa niesol ozvenou okolo celého stola.

Voldemort sa nesmial. Jeho pohľad sa zatúlal nahor, k telu, ktoré sa pod stropom pomaly otáčalo, a zdalo sa, že sa stratil v myšlienkach.

„Môj pane,“ pokračoval Yaxley, „Dawlish je presvedčený, že na presun chlapca využijú celú čatu aurorov -“

Voldemort zdvihol veľkú bielu ruku. Yaxley ihneď zmĺkol a nahnevane sledoval, ako sa Voldemort opäť obrátil k Snapeovi.

„Kde potom zamýšľajú ukryť chlapca?“

„V dome jedného z členov rádu,“ odpovedal Snape. „Podľa môjho zdroja to miesto zabezpečili všetkými ochrannými opatreniami, aké mu boli rád a ministerstvo dokopy schopní poskytnúť. Domnievam sa, môj pane, že lenčo sa tam dostane, budeme mať len malú šancu uniesť ho, pokiaľ, samozrejme, nepadne ministerstvo do nasledujúcej soboty, čo by nám poskytlo príležitosť odhaliť a odstrániť dostatok zaklínadiel na to, aby sme prekonali zvyšné.“

„Nuž, Yaxley?“ zavolal Voldemort na druhú stranu slova a plamienky ohňa dodávali jeho očiam zvláštny lesk. „Padne ministerstvo do budúcej soboty?“

A opäť sa všetky hlavy otočili. Yaxley sa vystrel.

„Môj pane, čo sa toho týka, mám dobré správy. Mal som – po ťažkostiach a obrovskom vypätí síl – úspech a podarilo sa mi uvaliť kliatbu Imperius na Pia Thicknessea.“

Mnohí z Yaxleyho blízkeho okolia vyzerali ohromene. Jeho sused Dolohov, muž so skrivenou podlhovastou tvárou, ho plesol po pleci.

„To je začiatok,“ povedal Voldemort. „Ale Thicknesse je len jeden človek. Skôr než začnem konať, musí byť Scrimgeour obklopený našimi ľuďmi. Jeden neúspešný pokus o ministrov život ma bude stáť dlhý kus cesty.“

„Áno – môj pane, to je pravda – ale iste viete, že ako vedúci Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva sa Thicknesse pravidelne stretáva nielen so samotným ministrom mágie, ale taktiež s vedúcimi jednotlivých oddelení ministerstva. Teraz, keď máme takého vysokopostaveného úradníka pod našou kontrolou, ľahko si, aspoň myslím, podrobíme ostatných, ktorí potom môžu spolupracovať na zosadení Scrimgeoura.“

„Pokiaľ neodhalia nášho priateľa Thicknesseho skôr, než dostane ostatných na našu stranu,“ povedal Voldemort. „V každom prípade je stále nepravdepodobné, že ministerstvo bude moje do budúcej soboty. Ak sa nemôžeme dotknúť chlapca na mieste, kam pricestuje, musíme tak urobiť ešte v priebehu jeho cesty.“

„Tu máme ale výhodu my, môj pane,“ povedal Yaxley, ktorý, ako sa zdalo, bol odhodlaný získať nejaký podiel chvály. „Nasadili sme niekoľko našich ľudí do Oddelenia čarovnej prepravy. Ak sa Potter premiestni alebo použije hop-šup práškovú sieť, okamžite sa o tom dozvieme.“

„Ani jedno z toho neurobí,“ povedal Snape. „Rád sa vyhýba akémukoľkovek spôsobu prepravy, ktorý je kontrolovaný alebo riadený ministerstvom. Nedôverujú ničomu, čo má niečo dočinenia s tou inštitúciou.“

„Tým lepšie,“ povedal Voldemort. „Bude nútený presúvať sa na otvorenom priestranstve. Tým ľahšie ho dostaneme.“ Voldemort opäť vzhliadol k pomaly sa otáčajúcemu telu a pokračoval: „Mal by som sa postarať o chlapca osobne. Pokiaľ ide o Harryho Pottera, spravilo sa priveľa chýb. Niektoré z nich boli moje vlastné. Za to, že Potter žije, môžu skôr moje chyby než jeho tromfy.“

Spoločnosť zhromaždená pri stole sledovala Voldemorta s obavami. Súdiac podľa ich výrazu mal každý strach, že by mohol byť obvinený z toho, že Harry Potter je dosiaľ nažive. Zdalo sa však, že Voldemort hovorí skôr k sebe, než niekomu z nich, keď prevravel smerom k bezvedomému telu, ktoré viselo nad ním.

„Bol som nedbanlivý, a tak moje zámery zmarila náhoda, tá ničiteľka všetkých nedokonalých plánov. No teraz viem viac. Rozumiem veciam, ktorým som predtým nerozumel. Musím byť tým, kto zabije Harryho Pottera a aj ním budem.