Chvíle slobody

Tma ma nedesí. Cítim sa v nej voľná. Ticho mi umožňuje započúvať sa do spevu vtákov. Šelestu stromov. Neďaleko počujem žblnkot potoka.
Stávam sa vĺčaťom, ktoré sa začína vydávať na samostatné potulky lesom. Zľahka našľapujem labkami na popadané ihličie, cítim mäkkosť machu.
Na kraji lesa si sadám. Čakám až sa zjaví Luna. Dnes je celá v striebornom. Snaží sa mi niečo povedať, ale jej slová zanikajú v nepríjemnom hukote, ktorý prináša černota.
Mníška sa vrátila. Stále opakuje otázku: „Čo si videla?!“
Zúfalo zavýjam, až je pri mne celá svorka...
Svetlo ma vytrhne zo sveta voľnosti. Opäť ležím pripútaná k posteli.