Nebodíkové, nebetované (zase litery :D) a zase m/m guilty pleasure :D
Dorian sa možno naoko nezaujíma o to, čo si o ňom myslí jeho otec, no musí premýšľať nad tým, či naozaj to, čo cíti, čo koná, nie je zlo...
Trevelyan vkročil do svojej komnaty. Prižmúril oči, keď v temnote videl svetlm fakieľ vykreslen siluetu.
"Dorian." Znel prekvapený, potešený.
"To som sa načakal," odvetilo mu pobúrené zabručanie.
Tlmene sa zasmial.
"Nezlákala ťa krčma?"
"Zjavne. Prišiel som si... pohovoriť."
"Snáď si si... to... nerozmyslel?"
Trevelyanov hlas znel hrvo, hoci s podtónom neistot.
Dorian vykročil k nemu, a pousmial sa, odvetiac mu nemo.
Odtrhol sa silo vôle.
"Zase kamna?" oddýchl si Trevelyan a mág sa uškrnul.
V slastnom opojení Dorian mlčky ďakoval Stvoriteľovi za to, že v temnote nevidel, že Trevelyan nehovoril. Najmä však za to, že nezaznelo, čo mu srce hovorilo.
... či to, čo by videl, počul a najmä povedal, bolo zlo.
- Pro vkládání komentářů se musíte přihlásit