" Nevidím, nevidím, nevidím," hystericky som sa kývala z jednej strany na druhú a zakrývala som si uši rukami. Hoci som mala tuho zavreté oči, stále som pred sebou videla dôvod mojich zakrvavených dlaní.
Srdce mi bilo o závod, rýchlejšie, ako strely z pištolí všade naokolo. Chcela som ich nepočuť.
Opatrne som otvorila oči a snažila som sa nepodľahnúť šoku. Poloneznámy muž odetý v nepriateľských farbách ležal predo mnou, skrz naskrz prebodnuté pľúca. Dotkla som sa jeho krvácajúcej rany.
Splašene ním trhlo. " Prosím, nezabíjaj ma, život... milosrdenstvo!"
Mal hrozný strach.
" Nekonám zlo," povedala som, keď sa mi do chrbta zaryla guľka.
Téma je trochu mimo, nevedela som, kam to zaradiť.
- Pro vkládání komentářů se musíte přihlásit