Kŕdeľ bielych vrán

„Prečo si prišla?“ podal mi pohár s vodou. Prisadol si.
„Chcem ťa požiadať o tebou vysvätenú vodu,“ nebola som schopná sa naňho pozrieť. Podala som mu pripravenú fľaštičku. Všimol si jazvy na zápästiach. Bez slova sa vzdialil.
Krákanie vrán, ktoré preniklo až dovnútra, ohlásilo jeho návrat. Postavila som sa, odložila podávanú naplnenú fľaštičku.
„Alethia, je mi ľúto...“
„...že si ma znásilnil?!“ nečakala som na odpoveď. Vybehla som z kostola. Prekvapene som zastala a hľadela na obrovský kŕdeľ vrán. Akoby ich rozsypali z množstva vagónov.
Dobehol ma. Snažil sa ma objať. Spoza mňa vyletela biela vrana. Ďobla ho, ostatné ju nasledovali.