(Ne)realita

Jak je bláhové si být jistý sám sebou. Myslet si, že pouhý únik z osidel stvůry skýtá záchranu před ní. Či dokonce permanentní imunitu. Cha. 

Ne. 

Zrůdy jsou chytré. Chystají se na útok, plíží se ve stínech, čekají na vhodný okamžik. Udeří, když je člověk nejvíce zranitelný. 

Někdy je cesta do pasti lemována nablýskanými dary. 

Danajskými dary. 

Srdce se nad nimi rozjásá, ale duši přinášejí zkázu. Než kdo může prohlédnout závoj iluze, je lapen. Ve své pošetilosti nakráčel nestvůře přímo do chřtánu.  

Znovu. 

Jak ubohé. Postavička svíjící se v sevření zrůdných pařátů, kam sama doklopýtala. 

Kdy už se poučíš, člověče? 

Edith sa k nej otočila. Volavka len jemne kývla hlávkou.

"Neboj, viem, že by to bola hlúposť," vrátila sa dovnútra. Volavka kráčala za ňou. Akoby sa chcela uistiť, že nespraví inú hlúposť. Až keď vytiahla z knižnice knihu a uvelebila sa na posteľ, pod deku, opäť sa rozplynula.

Z rozprávky do rozprávky, z tejto knihy jej čítala mamka vždy, keď bola chorá. Položila ju vedľa vankúšika, ľahla si a len na ňu hľadela. Akoby tento nepatrný akt mohol niečo zmeniť a zariadiť, že ako v rozprávke, aj teraz sa všetko dobre skončí. 

Na knižku vyliezla myška. 

"Zavedieš ma k nej? "

Mikah sa tváril, že počúva právnika, ale myšlienky mu lietali rôznymi smermi. Premýšľal, kombinoval rôzne možnosti, situácie, ktoré mohli nastať a nenastali, ktoré sa môžu udiať, k čomu budú viesť. Niektorí ľudia to nazývajú myšlienkový strom. Uňho to bol skôr strom zločinov, ktorých spoločným menovateľom bola Edith. Keď si to uvedomil, zasmial sa. Právnik pochopil, že ho počúva napol ucha, buchol päsťou po stole. 

"Neuvedomuješ si, že len s jeho pomocou si mal možnosť ju zničiť."

Mikah zdvihol oči, ale úsmev mu z tváre neschádzal. 

"Mnohotvarý si neuvedomil, že potreboval moju pomoc. Tak aj dopadol. Ale zároveň mi pomohol."

"Ako?"

Prechádzala chodbami ako mnohokrát predtým, ale dnes ju ovládala vtieravá myšlienka - nie je to skutočné. Vysokí muži v uniforme väzenskej stráže si akoby z oka vypadli. Hlavne neprítomným výrazom. Žiadna reakcia na pokus o vtip.

Usmieval sa, keď vstúpila do miestnosti. Posadila sa oproti nemu. 

"Bál som sa sa, že už neprídeš."

"Žiadosti neodmietam."

"Skôr ťa ženie zvedavosť."

Až príliš dobre sa poznali.

"Čo by si povedala na to, ak by sme dnes odtiaľto odišli obaja? Spolu. Vieš, že mi ešte niečo dlžíš."

Ako bábka na motúziku vstúpil do miestnosti strážnik. Mlčky mu odopol putá.

Jej prvý páchateľ bol voľný. 

Akonáhle sa vytratí posledný havran, volavka dostane možnosť sa plne zhmotniť. Prudko zaútočí na Mnohotvarého. Oči nemá, ale citlivým miestom sa ukáže symbol na čele. Volavka doň viackrát ďobne, naruší jednotlivé čiary. Edith jemne vezme malú myšku do rúk a vloží ju opatrne do vrecka. Volavke sa zatiaľ podarilo ho dostať na zem. Edith mu rýchlo schytí ruky, aby neublížil volavke. Konečne má možnosť pomôcť ďalším. S každým menom, oslobodenou dušou sa stáva slabším. Pôvodne čierne perie na hlave postupne mení farbu. Zelenie a opadáva. Ostáva posledné. Edith ho vysloví a nechá do seba vstúpiť vlastný pohľad. Mnohotvarý sa rozpadá.

Zvezie sa na zem. Rukami sa podopiera, aby sa úplne nezrútila.
"Mrcha! Ako si to spravila?" zúri a uskočí mimo jej dosah.
Edith naňho vzhliadne. Za ním sa pomaly zhmotňuje volavka, čo okamžite upúta havranov, ktoré na ňu začínajú útočiť. Ich zobáky prudko prenikajú cez jej priehľadné telo. Bránia jej zhmotniť sa naplno. Zároveň držia Edith na zemi. Sú príliš prepojené. O jej ruku sa obtrie niečo mäkučké. Pozorujú ju myšacie očká, ku ktorým sa pridávajú ďalšie. Havrany presmerujú svoju pozornosť. Myšky sa porozutekajú a ťahajú za sebou všetky havrany. Len prvá myška zostáva pri Edith. Zvláštnym spôsobom ju posilňuje.

"Ta tvoje maminka je tu už týden, nevíš jak ji dostat pryč?"
"Byla jsem zvyklá že u nás pobyla dlouhé hodiny nebo přes noc, ale vždy nám udělala aspoň bábovku nebo řízky. Jak oslavila šedesátiny, jakoby se něco změnilo."
"Bojí se něčeho? Kdyby to tu našla, možná by už k nám nepřijela. Ale nechtěl bych si pokazit rodinné vztahy."
Následující den přinesli myš na baterky, co vypadá jako živá a čekali na maminku.
"Á, do prdelé, vy tu máte myší? Já už jsem v životě nepřijedů," pištěla maminka.
"Jsi naše Myš dobré naděje."
Maminka se sbalila a už se neukázala.

Planeta byla v nebezpečí. Co planeta, celý vesmír rámusil předsmrtnou křečí intergalaktických rozměrů! Všechny brzdné a záchranné systémy selhaly. Jen jedna jediná osoba mohla tento svět zachránit.
Ona.

Konečná stanice, prosíme vystupte!

Kruci! Dívka si založila knihu prstem a plula s davem ke dveřím metra. Za chvíli bude doma, a pak se dozví jestli - a jak - zachránila svět. Prozatím musí překonat rozbité eskalátory - ouch! - a vyhnout se monstrozním blokátorům v podobě revizorů. Ještě, že je tak nenápadná. Smykne myškou před příšerou a už je na druhé straně. Uf, tak tohle dopadlo dobře. Přitiskla si knihu k sobě a pelášila domů.

Stiahne ju za ruku k sebe, akoby s ňou chcel tancovať. Dotyk jeho rúk je ľadový. Pochopí, ako boli srdcia zmrazené. Počuje šepot tvárí, ktoré sa na ňom skrývajú. Chvíľu trvá, kým rozpozná mená, ktoré vyslovujú. Z černoty jeho tváre cíti závan smrti, ktorá sa jej zmocňuje. Akonáhle vysloví v duchu šepkané meno, zjaví sa v černi tvár, ktorá do nej vnára svoj pohľad. Viktória, Nataša, Sarah...je ich tak veľa. Zhovára sa s nimi, zhľadúvajú šťastné momenty, ktoré ich môžu vyslobodiť z jeho černe. Nohy sa jej pri záplave pohľadov podlamujú slabosťou. Púšťa ju...preruší reťazec, ktorý ho oslabuje.

Zdesene cúvne, keď vzhliadne jeho podobu. Vlasy sú skôr perím, ktoré sa pri priamom pohľade na ňu našuchorí. Miesto očí na ňu hľadia diery plné černoty, ktoré sú v ostrom kontraste s belobou kosti navôkol, z ktorej na ňu hľadia tváre. Miesto nosa má havraní zobák, nad ktorým sa skvie vypálený symbol, ktorým si ju označil. Ústa akoby ani nemal.
Podvedome siahne po medailóne, ktorý jej visí na retiazke. Jeho smiech v nej duní. Prekonáva zdesenie a vykročí jeho smerom. Návod jej nik nedal, ale cíti, že dotyku s ním sa nevyhne. Zastane v jeho tesnej blízkosti, vzhliadne k nemu.