Povesť

Nie sme na to moc starí? pýtali sa v duchu podaktorí, keď trochu previnilo sedeli medzi svojimi deťmi pod zámienkou, že ich doprevádzajú. Iní nenápadne pobehovali sem a tam s občerstvením, len aby načúvali hlasu, ktorý rozprával o
ďalekých cestách, prešibaných zlodejoch a prekrásnych princeznách. Taká hlúposť. Zlaté rybky zásadne mlčali, zlodeji neboli práve féroví a princezné nosili nos tak vysoko, až ich krása prestala byť dôležitá.
Potom to dievča s tmavými očami a gaštanovými vlasmi svojimi rozprávkami očarilo samotného kráľa. V krajine pod jej jemným dotykom zavládol mier a niečo z toho, o čom vtedy všetci tak radi počúvali.