Moje články

Pred začiatkom písania každej eseje na angličtine nám prikážu vypísať si všetky slová, ktoré nám k danej téme napadajú – brainstorming. Nemôžem povedať, že je to jedna z mojich naozaj obľúbených častí písanie esejí, ale ževraj je to nutné.
Ja by som sa teda oveľa lepšie zaobišla bez toho, predsa nie všetko musím mať poctivo zapísané a po väčšine tie najlepšie nápady prichádzajú práve počas samotného písania.
Navyše každý brainstorming mi v hlave vytvorí akurát veľkú búrku, ktorú vôbec netuším ako zahnať, aby som mohla pokračovať.
Myslím, že nikdy nepochopím dôležitosť tejto aktivity a že už ju nikdy nebudem musieť. robiť.

To mi neuveríte, čo som dnes na záhrade uvidel.
A čo také to teda bolo?
No predsa - kozel záhradník. Človek by to teda určite nečakal.
Kozel? To vážne? A čo teda robil?
No to mi vy povedzte. Ja som ho iba videl, ale čo robil?
Ale vy ste tu o ňom začali. Vy mi o ňom povedzte?
A čo ja viem? Bol tam a stál, uprostred poľa.
A nič nerobil?
Robil, či nerobil, koho to zaujíma. Bol tam, to sa musí nahlásiť.
Správne, správne. Už to hlásim. „Kozel na záhrade“ *kričí*
Ale prečo kričíte?
Je tam kozel.
Kde?
Na záhrade.

Smrť človeka ovplyvní obe strany – aj tú mŕtvu, a tú živú. Je tu však jedna vec, ktorú mŕtvi môžu, ale živí musia.
Pohnúť sa ďalej.
Viem, môže to byť ťažké, ale smrťou sa predsa život nekončí. Po smrti určite ľudstvo čaká niečo iné, posmrtný život, či hnitie v pekle? Všetko sú to cesty, ale človek – teda už mŕtvy sa nimi musí rozhodnúť ísť.
Pre tých živých to býva viackrát ťažšie, nie všetci sa dokážu cez smrť blízkeho človeka tak rýchlo preniesť – ale musia sa. Predsa, ich život nezastal, musia pokračovať, musia sa pohnúť ďalej a musia s tým ihneď začať.

Priateľstvo je vec, ktorú nie každý má – a ak aj má, vníma to tak ako by mal? Pre každého z nás priateľstvo znamená niečo iné, či už je to chodenie spolu von, či iba písanie si na internete – každý by sme ho mali mať.
V niektorých priateľstvách sú dôležitejšie iné veci, než v iných. Niekde nájdete dvoch ľudí, ktorí si požičiavajú veci, niekde zas takých, čo si medzi sebou kradnú.
Preto sa pýtam, aká je cena priateľstva? Čo odpoviete človeku, keď sa vás opýta: „Tak za koľko budeš so mnou kamarátom?“
Každý si túto otázku musíme zodpovedať samy pre seba.

Keď dieťa príde do nemocnice, nečaká tam nič pozitívne. Predsa len tá dezinfekcia, množstvo ľudí a najmä rôznorodosť chorôb človeka len tak nepotešia.
Každý z nás sem prišiel s niečím iným – niektorí dobrovoľne - Jordi, iný vďaka horším veciam – napríklad ja. Okrem mňa (kóma) a Jordiho (rakovina), sú tu ešte ďalší – Emma (anorexia), Dash (pľúca), Kara (srdce), Leo (rakovina) a aj Hunter (leukémie/pečeň).
Hoci každý z nás bol po príchode iný, každý z nás nebol veľmi nadšený tým, že sme tu. Ostatní nám to tu oveľa viac spríjemnili. Naše spoločenstvo červeného náramku je pre nás viac než priateľstvo. My sme tým.

Všetko bolo lepšie, ešte za starých čias predtým než väčšina z nás odišla do sveta. Vtedy, keď sme ešte boli všetci spolu ja, Blaine, Rachel, Finn, Artie, Mercedes, Quinn, Tina, Mike, Brittany, dokonca aj Santana – teraz mi len všetci chýbajú.
Pri pohľade na ich rozbiehajúce sa kariéry – či už Rachel na NYADA alebo Quinn na Yale, všetci si vybrali niečo, čo ich baví a bude baviť.
Ja však neviem, čo chcem robiť. Teda áno viem, ale neviem ako si začať plniť sny. Netuším, čo bude zajtra, čo bude o týždeň, ani o mesiac a už tobôž nie, čo bude potom.

Barry Allen nečakal, že sa raz zobudí s povedomým, neznámym mladíkom.
„Dobré ránko, láska,“ zamrmlal mladík vedľa neho.
„H-h-artley?“ neisto sa opýtal Barry.
Hartley na neho pochybovačne pozrel, vnímajúc nepokoj v očiach jeho partnera, si ho dokonale prezrel.
„Ty nie si môj Barry,“ ozval sa po chvíli.
V tom momente boli ich dvere rozrazené Iris Westovou, ktorá neváhala a vbehla svojmu bratovi skoro rovno do postele.
Hneď za ňou vošiel jej otec a Barryho adoptívny – Joe. S otázkou v očiach sa pozrel na dvojicu v posteli - „Barry?!“
Barry iba pokrčil ramenami a už nie s tak prekvapeným výrazom poznamenal: „Flashpoint.“