Kaktusári (originální fandom)

Echinomastus sa prebral a zistil, že ho niekto preniesol z karantény späť medzi ostatné kaktusy.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa. Cítil, že hniloba koreňov, ktorá ho trápila už niekoľko mesiacov, je preč...
Lenže takisto boli preč aj celé korene.
„Navrúbľovali ťa na cudziu stonku,“ prezradila mu Mammillaria súcitným hlasom. „Ako sa cítiš?“
Echinomastus skusmo potiahol trochu vody cez nové cievne zväzky. Nezrastené pletivá ho ešte trochu boleli.
„Konečne sa môžem znovu napiť!“ povedal. „Cítim sa byť silnejší. Mám chuť zase rásť. A možno aj kvitnúť!“
Zaškúlil dolu na podnož, ktorá pripomínala Hylocereus.
„Možno budem teraz viac ako on,“ dokončil potichu.

Na internete nájdete skúsených pestovateľov, ktorí ochotne poradia s akýmkoľvek problémom.
„Všetky kaktusy musíte na jar aj na jeseň preventívne postriekať Actarou!“
Ten insekticíd sa dá kúpiť jedine v priemyselnom balení, ktoré by malému pestovateľovi vydržalo aj niekoľko desaťročí.
„Cez leto dajte kaktusy do záhrady, v zime do skleníka!“
Smola, ak človek nemá jedno ani druhé.
„Kaktusy kupujte jedine od overených pestovateľov, napríklad od Môjho Obľúbeného Kamaráta!“
Ukáže sa, že Obľúbený Kamarát je z Medzilaboriec alebo Tvarožné Lhoty, cesta by trvala celý deň.
Začiatočníkovi nakoniec neostane nič iné, než nájsť si vlastný patent na rozum, prispôsobený veľkosti svojej skromnej zbierky.

Napadlo vám niekedy, prečo kaktus nepopichá sám seba?
To riziko naozaj existuje! Nové areoly vyrastajú z rovnakého miesta, z rastového vrcholu, kde sú natlačené vedľa seba. Na svet ich vytláčajú sily rastu, deliacich sa buniek a rozpínajúcich sa pletív, ktorým nič neodolá. Stačí, aby zväzok tŕňov narástol v nesprávnej chvíli...
Preto treba rastu venovať náležitú pozornosť.
Ako prvý vždy vyrastie prostredný tŕň zahnutý nadol, aby nezranil krehkú dužinu.
Potom bočné tŕne. Sú oveľa tenšie, aby sa dokázali samy ohnúť a rozpliesť, keď sa zachytia.
A napokon všetky ostatné, keď sa uvoľní miesto.
Rastový vrchol to má všetko na milimetre spočítané.

„Ja fakt neviem, čo s tou Coryphantou je,“ sťažoval sa Florián. „Spodná časť je celkom vyschnutá!“
„A nie je iba... skorkovatená?“ spýtala sa Silvia.
„Nie, toto vyzerá inak. Areoly sa scvrkli, stratili farbu. A postupuje to čoraz vyššie.“
Silvia si kaktus prezrela. Naozaj nevyzeral zdravo, zelenú farbu mal už iba na samom vrchu.
„Nepotrebuje viac vody?“
„To už som skúšal. Keby som tak vedel, ako vyzerá dužina, či nezačala hniť...“
„Tak odrež kúsok tej zoschnutej kože. Horšie to už aj tak nebude.“
Florián nakoniec odtrhol jednu zo suchých areol. Namiesto dužiny našiel iba prázdny priestor...
Vnútri neostalo vôbec nič živé.

Jedného dňa pribudol na okne nový kvetináč. Rástla v ňom Espostoa Lanata ozdobená vencom žiarivoružových kvetov.
Pozorne si obzrela svojich nových spolubývajúcich. Cephalocereus mal mullet zafarbený fixkami na fialovo, zatiaľ čo Oreocereus zdobila kvetinková sponka.
„Ahojte fešáci,“ oslovila ich. „Keď rozkvitnete, nechceli by ste si so mnou povymieňať peľ?“
„Ale... nie sú tie tvoje kvety falošné?“ namietol šokovaný Cephalocereus.
„Bežná skrášľovacia procedúra,“ povedala Espostoa. „Ostatne tá tvoja farba tiež nie je prirodzená, však?“
„A vieš, že spolu nemôžeme mať semienka?“ pripomenul Oreocereus.
„Iste. Kto už dnes stojí o semienka?“
„Skús najskôr rozkvitnúť skutočne... a potom sa uvidí!“ uzavrel debatu Oreocereus.

Začalo to ako sľubný biznis plán. V roku 1788 vysadili osadníci v Austrálii opuncie, chovali na nich červce a z tých vyrábali drahé karmínové farbivo.
Miestne podnebie opunciám náramne svedčilo a populácia doslova explodovala. Za 150 rokov pokryli opuncie 25 miliónov hektárov.
Farmári skúsili naozaj všetko: postreky, arzénové pary, vypaľovanie, vykopávanie, drvenie parnými valcami, hubenie vtákov, ktorí roznášali semená. Ale opuncie naďalej prosperovali.
Nádej priletela na jemných, nenápadných motýlích krídlach. Austrálčania vypustili milióny motýlikov Cactoblastis cactorum a ich húsenice sa s chuťou pustili do prerastených opuncií. Za pár desaťročí ich takmer úplne zožrali.
Krajina sa pozvoľna spamätala z kaktusovej invázie.

Na rohu ulice stál starý dom. V okne rástli dve africké fialky a Tephrocactus. Florián sa naň díval zakaždým, keď šiel okolo.
Po čase začali fialky chradnúť, až kým celkom nevyschli. Predzáhradka zarástla bodliakmi a zdalo sa, že v dome už nik nebýva.
Florián sa spýtal susedov a zistil, že obyvatelia domu sa odsťahovali. Trvalo dva roky, kým sa mu ich podarilo kontaktovať a presvedčiť, aby mu dovolili zachrániť opustený kaktus.
„Nechajte ma tak,“ zahundral Tephrocactus, keď si všimol nečakaný rozruch v opustenej izbe. „Mám právo žiť tu zabudnutý, nič mi nechýba!“
Na vrchnom článku sa mu vynímali kvetné púčiky.

V skleníku pribudol nový kaktus – semenáčik, ktorý vyklíčil sotva pred týždňom a nevedel ešte nič o svete. Poobzeral sa okolo seba a všimol si trávu, čo rástla medzi dlaždicami a niekoľko stoniek žihľavy vedľa múrov.
„Čo to tam je?“ spýtal sa. „Nevyzerá to ako kaktus...“
„Tamto?“ odfrkol Hylocereus. „To nie sú kaktusy.“
„Je to zberba,“ dodala Mammillaria. „Obyčajné náletové buriny!“
„Presne tak! Vôbec nevedia hospodáriť s vodou, všetko hneď odparia! Naozaj neviem, prečo ich tu trpíme,“ pridal sa Ferocactus.
Jedine stará Opuncia sa naklonila tak, aby zakryla malý trs trávy, čo jej vyrastal v kvetináči.
Už si naň celkom zvykla.

Si malá rastlinka veľkosti a tvaru prepeličieho vajíčka. Máš na sebe pár areol s jemnými, takmer neviditeľnými tŕňmi a k tomu niekoľko výrazných plochých pichliačov, čo ťa chránia.
Každý rok si vytvoríš jeden nový článok, rovnaký ako ten pôvodný. Ak bude dobrý rok, možno stihneš aj dva. Články budú pospájané jeden za druhým ako miniatúrne klobásky. Občas sa aj trochu rozvetvíš. Po niekoľkých rokoch bude z teba poriadny ker.
Ale stačí, aby ti niekto zavadil o pichliače a články sa odlomia. Nerob si s tým starosti, ľahko sa zase zakorenia.
A potom, keď budeš zas malá, si to všetko zopakuješ.

„Mami, kúpiš mi Oreo... seus?“
„Čo je to seus, Alžbetka?“
„No to je ten Oreo!“
Maminka sa usmiala. Alžbetka si občas vymýšľala vlastné slová.
„Dobre, kúpim ti Oreo.“
Keď sa však vrátila z obchodu a vyložila na stôl Alžbetkine obľúbené sušienky, Alžbetka sa zamračila.
„Ale ja som chcela Oreoseus!“
„To je nejaká nová sladkosť?“
Vtedy Alžbetka priniesla z vedľajšej izby knižku o kaktusoch a ukázala v nej obrázok chlpatého kaktusu podobného tomu, čo stál na okne.
„O-re-o-ce-re-us!“ preslabikovala pomaly.
Maminka sa celá rozžiarila.
„Kedy si sa naučila toľko nových písmeniek, Alžbetka? Tak za to si ten nový kaktus naozaj zaslúžiš!“