(Ne)realita

Otvárala skrinky, vyťahovala veci zo šuflíkov, prehrabovala sa v skriniach. V živote by nepovedala, že v jednoizbovom byte je toľko rôznych zákutí, kde by sa dala schovať malá krabička. 

Zúfalo vyšla na balkón, akoby tam mohla nájsť odpoveď. Oprela sa o zábradlie a zadívala sa na chodník o šesť poschodí nižšie. Nebolo to prvýkrát, čo sa jej zacnelo za jej domčekom. Ten bol jej domovom a útočiskom pred svetom, pokiaľ ho nepoškvrnil Mikah. Doteraz nechápe, ako ju mohol vypátrať. Kým hľadala dôkazy proti nemu, on si našiel ju. 

Opäť sa pozrela dolu. Zacítila jemné vibrácie. Volavka ju jemne zozadu ďobla.

Akonáhle vyšla z toho temného priestoru, Slnko sa opäť vynorilo spomedzi oblakov. Nastavila tvár jeho teplým dotykom. Ten muž, Mikahov právnik, ju desil. Šla z neho smrť. Horšie ako z havranov Mnohotvarého. Možno to bolo len tým, že pôvodná právnička tajomne zmizla bez stopy skoro hneď po vynesení rozsudku. 

Edith až s odporom pozrela na obálku, ktorá ju chladila v rukách.. Myška jej precupkala pri jej otváraní na plece. Vytiahla úradné oznámenie o dátume prepustenia - za dobré správanie už za dva dni. Ale v obálke sa ešte nachádzali fotografie jej Vĺčatka. Jeho rozrezané telíčko pred jej dverami. Slnko sa stratilo. 

Počas novu Mesiaca ani nočné vtáky nespievajú. Vĺčatko pokojne podriemkavalo vedľa nej. Edith sedela nad fotkami. Lámala si hlavu nad prípadom, ktorý s Varunom nazvali  Čarodej. Najhoršie bolo, že páchateľa poznali - Mikah Dran, hral na prvé husle v orchestri. Nevedeli nájsť spojenie s obeťami. Nevedeli si vysvetliť, ako ich presvedčil ísť s ním. Varun ho už zo zúfalstva premenoval na Potkaniara. Nevadilo, že nehral na zázračnú píšťalku. Edith v úlohe Seléne sa podarilo nadviazať kontakt, ale zatiaľ nič nezistila. Pri každom stretnutí ju Mikah podivne prepaľoval očami...Začula slabunké vrznutie. Napla sluch. Noc si už zvyšné zvuky ponechala pre seba.

Kroky zastali pred dverami, bolo počuť tichú vravu. Mikah si založil putá. 

Edith nestihla ani zareagovať, keď do miestnosti vošiel vysoký mohutný muž, čierne vlasy stiahnuté do chvosta len zvýrazňovali bledosť pokožky. V tmavých očiach sa mu zaleskla farba krvi.

"Dobrý deň. Mikah, Edith aj s malou spoločníčkou a ja. Vyzerá to, že sme všetci," podával jej obálku. Myška v jej vrecku sa jemne zavrtela, akoby chcela potvrdiť svoju prítomnosť.

"Máš nového maznáčika? Pes to evidentne nie je." 

Podpísala obálku a postavila sa na odchod. Atmosféra nasiaknutá zlom, už by sa neovládla. 

Zvlášť, keď si pomyslela, ako jej utýral Vĺča.

"Tých pár týždňov už nevydržíš?"

"Blíži sa naše výročie." Začal sa prechádzať. Pohyb ruky, strážnik neprítomne vyšiel.

"Možno to zariadime už teraz. Pamätáš si, ako ti dochádzal dych? Aký to bol pocit, keď chlad vstupoval do tela?" zašepkal jej priamo do ucha.

Cítila jeho úsmev, ruky na krku. Spomienka bola príliš jasná. Medailón zavibroval. Sústredila sa, aby neprivolala volavku, keď ucítila silnejší stisk rúk. Premýšľala, ktorý chmat použiť. Či jej to vôbec k niečomu bude. Jeho schopnosť sugescie sa evidentne zvýšila. Aký je medián účinku?

"Bolo by krásne dnes zomrieť. Nezabudni na to."

Usadil sa. Z chodby bolo počuť kroky.

Edith pochlipkáva teplý čaj. Ešte stále cíti mrazenie z núteného dotyku. Varunove oči ju pozorujú.

"Nie je to práve najlepší nápad."

Ani naň nepozrie. Dlane i naďalej objímajú hrnček. Odchlipne si. Malé labky ju pošteklia na dekolte. Hrajú sa s medailónom.

"Panebože, to čo je zas čo?!" priam odskočí zo svojho miesta dozadu. 

"Kamoška." Opatrne vezme myšku do dlaní. Jedna druhej sa zahľadia do očí.

"Aj tak ho čoskoro prepustia. Musím vedieť, ako to bude ďalej."

"Zabudla si, čo sa stalo pri tvojom poslednom pokuse? Mala si šťastie, že stráže boli blízko."

Jej pohľad povedal viac než slová.

"Hlavne nezomri."