Smrti král

Embryo sa usadí na tom správnom mieste a rýchlo rastie. Najprv hlava. Oproti zvyšku je obrovská. Po krátkej dobe sa embryu začne hovoriť plod. S matkou je spojené pupočnou šnúrou. Vyvíjajú sa mu orgány. Začína vyzerať celkom ľudsky. Po čase začne dokonca reagovať na vonkajšie zvuky a pohyby.
Ale ten pohyb, ktorý práve zacítilo, je nejaký nezvyčajný. To nepozná. Krátky pád, zastavenie a akési pohupovanie a hojdanie sa. Je to príjemný pocit. Hojdá sa sem a tam. Na rozdiel od matky si svoje posledné chvíle užíva. Tá sa síce hojdá tiež, ale zavesená za krk na strome už necíti nič.

Vidíme rad hrobov na cintoríne počas dušičiek. Všetky plné sviečok, kytíc, vencov. Jeden hrob má iba dve kytice. Človek, ktorý práve položil druhú z nich sa zadíva na ostatné hroby.

Prejde rok. Vidíme ten istý rad hrobov. Predposledný hrob je zaplavený kvetmi. Vidíme toho istého človeka, ako prikladá kyticu a aranžuje kvety. Hrob je jeden z najlepšie vyzdobených.

Prejde ďalší rok. Vidíme ten istý rad hrobov. Predposledný hrob je však úplne prázdny. Nezdobí ho ani kvet, ani sviečka.
Detail na náhrobok. Októbrový dátum úmrtia je čerstvo vyrytý a vedľa neho visí fotografia človeka, ktorého sme videli hrob zdobiť minulé roky.

Bude to trochu bolieť, ale stojí to za to. Určite. Keď to bude hotové, tak to pošle na sociálnu sieť a bude si užívať uznanie. Samozrejme, mohla by si zvoliť obyčajné tetovanie. Ale to sa vôbec nehodí. To by neukázalo, ako veľmi ten film miluje. Zapadla by medzi ostatných obyčajných fanúšikov a ona chce niečo viac. Skarifikácia, to je to správne. Aby bolo na prvý pohľad vidno, že pre ňu ten film znamená niečo viac. Vie, že niektoré tetovacie štúdiá majú v ponuke aj túto možnosť. Ale nebude lepšie urobiť to amatérsky v domácich podmienkach rovnako, ako bol natočený film?

Karol sedel vo vani plnej teplej vody a sledoval, ako sa sfarbuje dočervena. V ľavej ruke držal žiletku. Pokúsil sa ju chytiť pravou rukou, ale tá ho už neposlúchala. Nevadí, nemusí byť všetko symetrické. Veď aj prechod, na ktorý sa chystal, nie je symetrický. Jedným smerom sa dá tá tenká hranica prekročiť tak jednoducho, ale opačným smerom to nejde. Cítil, že sa k nej blíži. Väčšina ľudí ju prekročiť nechcela, ale on je jedným z tých, ktorí si to zvolili dobrovoľne. A rozhodol by sa tak znova. Našťastie už nebude musieť. Nikdy nebude nič musieť. Pre istotu pridal ďalší zárez.

Keď sa dozvedel, čo mu je, nepotešilo ho to, ale prijal to. Keď mu povedali o vedľajších účinkoch, neprekvapili ho. Podobní ľudia boli často takto zobrazovaní v médiách. Keď však jedného dňa našiel na vankúši hromádku svojich ryšavých vlasov došlo mu úplne, čo to preňho znamená. O niekoľko týždňov o nich príde. Nebude sa už viac pýšiť žiarivou ohnivou hrivou. Keď si spomenul, ako mu povedali, že sa to bude týkať aj brady a fúzov, takmer sa psychicky zrútil. Našťastie ale mal možnosť zrútiť sa aj fyzicky. Z okna svojej izby na osemnástom poschodí.
A túto možnosť aj ihneď využil.

Neboj sa. Bolí to iba chvíľu.
Musíš mať čisté biele oblečenie. V iných farbách to nie je ono. Nevynikne to tak. A bez oblečenia sa do toho ani nepúšťaj.
Ďalej potrebuješ niečo ostré a špicaté. Nôž môže byť, ale musí mať ostrú špičku. Dýka je asi trochu lepšia. Ihlice fungujú výborne, ale ihly sú príliš malé. A nepoužívaj ani nič príliš veľké.
A potom to použi. Presne tak, ako si myslíš. Odporúčam bodať s náprahom. Predsa len nástroj najprv musí prejsť cez oblečenie. Ale tie červené kvety, ktorými sa ti pokryje telo a šaty, tie za tú trochu námahy stoja.

Klaudiu fascinovali atómové zbrane od malička. Prečítala o nich úplne všetko. A aspoň raz sa chcela dostať k jednej blízko. Vyhliadla si najbližšie silo a vybrala sa tam. Plot ju nezastavil. Dokonca nemusela použiť ani kliešte. Proste v ňom našla dieru. Druhý plot mal byť elektrický. Nebol. Niekto ho zabudol zapnúť. Čakala, že ju niekto zastaví u dverí do bunkru. Ale tam tiež nikto nebol. Vnútri pochopila prečo. Celé osadenstvo sledovalo televíziu v spoločenskej miestnosti. A tak sa dostala až do miestnosti s červeným tlačítkom. Nečakala, že sa niekedy dostane až sem. A to tlačítko ju tak lákalo.
Stlačila ho.

Evu našiel po pomerne krátkej dobe takže bola celkom zachovalá. Za tých pár dní sa prakticky vôbec nezačala rozkladať. Našťastie nemala domáce zvieratá, to by určite nebola v tak dobrom stave. Pomerne rýchlo mu došlo, čo sa vlastne stalo. Náznaky boli všade okolo. Eva ležala na posteli úplne nahá a oblečenie bolo rozhádzané po okolí. Na tvári mala výraz, ktorý v jej stave úplne neočakával. Ale najvýraznejšími indíciami bol šál okolo jej krku a hračka, ktorej ale baterky už došli a tak miesto vibrovania len potichu ležala.
Vedel, že by mal zavolať policajtov. Ale ešte predtým… vytiahol z kabátu fotoaparát.

Mieril do stredu lesa. To miesto si vyhliadol už pred nejakou dobou. Bolo dosť ďaleko od turistických ciest. A dnes konečne prišla správna chvíľa.
Priblížil sa asi na krok od svojho cieľa a začal sa vyzliekať. Oblečenie poskladal do úhľadnej kôpky. Oproti tej vedľajšej bola celkom malá. Veď preto si to miesto vyhliadol.
A potom do mraveniska vkročil.
Mravce začali pracovať. Cítil, ako sa mu zakusujú do chodidiel a do lýtok. A pokračujú stále vyššie. Vítal bolesť ako starého kamaráta. Užíval si ju plnými dúškami. Dnes sa nikam neponáhľa, dnes ho nikto nebude zháňať. Ponoril sa do mraveniska úplne celý.

Aleša prekvapilo, že sa prebudil. Myslel si, že urobil všetko preto, aby sa mu to už nestalo. Ale zrejme to nevyšlo. Prebudil ho divný zvuk. Akoby niekoľko ľudí zaklopalo naraz na dvere. A znova. Akoby niečo klopalo na dvere. A tie dvere boli pár centimetrov pred ním. Otvoril oči, ale nič sa nezmenilo. Bol v absolútnej tme. Pokúsil sa zdvihnúť ruku, ale na niečo narazila. Pred ním bola doska. Zvuk sa zmenil. Už to nebolo klopanie. Niečo na dosku žuchlo. Niečo veľké. Cítil, ako sa doska pred ním prehla. Ale zatiaľ drží. Došlo mu, kde je. S úľavou si vydýchol.