Neil Gaiman

Nenosí culík, ze kterého padají pramínky do očí. Ráno vstává nalíčená. Nezapomíná na parfém.
Má vždycky čas na zábavné hry, na dárky. Nikdy nemusí něco dodělat, nikdy zrovna nemyslí na něco důležitého. Nikdy se nemračí.
Vaří jenom dobroty. Teď zrovna nese džbán báječného malinového koktejlu.
Upře na Koralínu lesklé černé knoflíky se čtyřmi dírkami, které má místo očí a miloučce nabízí: „Dej si děvenko, dej, do jedné nohy, do druhé, třetí…“
Koralína nechce žádnou další sklenku.
„Copak jsem pavouk?“ myslí si. „Ale ty, ty možná jsi! Nebo spíš P.A.V.O.Ú.K..
Parazitická adolescenty vysávající odporná úskočná kreatura.“

Vo vlaku Watson celý prekrútený príbeh dopísal. Do Sussexu sme dorazili podvečer. Mračná sa trhali, slnko pozlacovalo stromy. Včely odbzučali k úľom. Kraj sa ukladal spať.
Watson vstúpil do izby s horúcim čajom a otázkou: „Ako dlho sa poznáme?“
„Vlani sme zavŕšili polstoročie, drahý priateľ. Ak neodrátate roky, čo som strávil mŕtvy alebo v Oriente.“
„Myslíte, že by sme si mohli potykať?“
Zopárkrát som žmurkol. Slzy? Absurdné. Prijal som priateľovu ponúknutú ruku a stisol. Usmial sa na mňa, zhovievavo, akoby presne vedel, čo sa deje v mojich útrobách.
„John,“ vyslovil som, vďačný za jednoslabičnosť, lebo hlas sa mi lámal.
„Sherlock.“

V ďalekej ruskej zemi sa do ovzdušia zaváňajúceho revolúciou narodil-a Jevgenij-a. Roky leteli, z Jevgenije vyrástla rozumná, čestná žena, no jej sestra--trpela vzácnou chorobou.
Otca im vzala vojna. Vystrašené a chudobné ako kostolné myši vyrazili naskrz Európou do Anglicka.
Sotva sa zabývali v srdci Londýna, do Jevgenijinho srdca sa votrel nádejný policajný detektív, istý Inšpektor--Brown.
Ich lásku však tragicky zahubili skôr, než stihla rozkvitnúť. Jevgeniju na schôdzku sledoval vrah. Našli ju ráno – už nedýchala. Zúfalý Brown na pomoc privolal môjho priateľa Sherlocka Holmesa--ktorý po jedinom pohľade na scénu prípad rozlúskol. Watson, to už vaši čitatelia stokrát videli.

Na ospalom sussexskom vidieku bolo všetko večne rovnaké. Nič sa nemenilo. Nikoho nezarážalo, keď sme sa nemenili ani ja s Watsonom, hoci mne tiahlo na osemdesiat a on sa cez túto hranicu už prehupol.
Skôr či neskôr sa budeme musieť od zvyšku ľudstva oddeliť.
Watson položil sentimentálny zväzok lúčnych kvetov na Mycroftov náhrobok. Nenamietal som, irónia plebejskosti kytice ma pobavila.
„Kde ste boli v noci?“ opýtal sa Watson po pietnej chvíľke ticha.
„Vkradol som sa do vládneho archívu a spálil ostatné memorandá,“ odvetil som popravde. „Ani Mycroft so svojím výnimočným géniom nemohol tušiť, že niekto pre jeho predpovede bude zabíjať.“

„Holmes! Panebože, vás akoby sa roky vôbec nedotýkali!“
Z Lestrada ostal vetchý starec. Len niekdajšie pevné zdravie a dôkladná starostlivosť dcéry ho držali pri živote. Zapotácal sa. Rýchlo som ho zachytil, v obave, že priamo pred nami vypustí dušu.
Bývalý inšpektor civel na Watsona, bledý, že by sa v ňom krvi nedorezal. Obrazne, samozrejme. Dostatočne hlboký zárez by istotne krvácal primerane.
„U vás, Holmes,“ starec zašepkal, „ma už neprekvapí nič. Ale... doktor Watson? Vy ste sa za posledných pätnásť rokov nezmenili ani za mak...“
„Nuž…“
Veril som, že Lestrade si naše tajomstvo vezme do hrobu. Nechal som Watsona všetko vysvetliť.

Interpretoval som Watsonovu hlúposť ako žiadosť vyviesť ho za hranicu sveta jemu známemu – poskytnúť mu nový uhol pohľadu.
„Čo by ste povedali, že je opakom lásky?“
„Nenávisť?“ navrhol, samozrejme úplne nesprávne. Zjednodušil mi argumentáciu, takže som sa rozhodol ho z omylu nevyviesť.
„Dokážete viac nenávidieť mužov či ženy?“
Vážne sa zamyslel. Napokon zhodnotil: „Nenávidieť muža je jednoduchšie. Prináša to oveľa menej výčitiek svedomia. So ženami – to si človek radšej nechce pripustiť.“
Potlačil som smiech. Och, drahý Watson. Dobrý bože, aký poklad bol môj priateľ!
S nadľudským sebazaprením som udržal vážnu tvár, keď som ho vyzval: „Teraz vašu odpoveď prevráťte naruby.“

„Dovidenia, Beckett.“ Podal som mu ruku. „Ak budete mať zaujímavý prípad, ozvite sa nám. A nabudúce použite telefón – nie sme až také vykopávky.“
Zasmiali sme sa, hoci trochu nútene.
„Keby ste ešte niečo potrebovali, v Londýne ostávame do zajtra,“ ponúkol Watson.
* * *
„Má potenciál stať sa výborným vyšetrovateľom,“ zhodnotil som pri večeri.
Nepochyboval som o inšpektorových úspechoch, obzvlášť s Wigginsovou podporou. Beckettovi sa v očiach formovala badateľná iskra. Tušil som, že jeho stratená láska z neho spraví neoblomného strážcu spravodlivosti-
„Od vás je to bezprecedentný kompliment, Holmes. Len škoda, že ten muž… ako to povedať…“
-preto sa ma Watsonova poznámka dotkla.

Medicína popísala veľkosti ľudských orgánov; detektívna práca pravidelne preukazovala, že ich kapacita obvykle býva v nepriamom pomere. Neprekvapilo ma, že Beckett súc výnimkou na Wigginsa zapôsobil. Šípil som medzi nimi budúcu spoluprácu.
Inšpektor si pretrel tvár.
„Vzmužte sa, človeče!“ nástojil Watson.
Blížila sa hliadka. Beckett sa náhle musel premeniť z pozostalého na vyšetrovateľa.
„Panebože…“ Prvý policajt sa prekrižoval, len čo zbadal mŕtvolu.
Beckett sebaisto vyhlásil: „Očividne tohto úbožiaka roztrhali psy. Upozornite miestnych obyvateľov, aby si dávali pozor, a zariaďte odchyt!“
„Hneď, pán inšpektor,“ súhlasil starší člen hliadky, ktorého množstvo krvi z miery nevyviedlo. „Zavolám rovno na stanicu, aby poslali koronera.“

„Prípad je teda vyriešený,“ sklamane som zhodnotil.
„Akoto?!“ dožadoval sa Watson. „Holmes, nebodaj viete, čo zabilo tohto muža?“
„Nič mi nehovorte,“ rázne sa ohradil Beckett.
„Povedzte, Inšpektor…“ Wiggins si zapálil cigaretu. Tancujúci plamienok premietal naše tiene na steny vôkol. Zhasil ho dážď. „…keď niekto zabije v žiali a hneve vraha živiteľa svojej rodiny, utekajúc pred vojnou… s akou vervou by ste páchateľa stíhali?“
Beckett prudko pokrútil hlavou. „To sa nemôžete pýtať mňa. Ja som tiež – v žiali a hneve, ako ste povedali. Nezabil som, ale nemôžem prisahať, keby sa naskytla príležitosť…“
„Baker Street 221,“ oznámil Wiggins inšpektorovi.
Vzápätí sa vyparil.