Moje články

„Absolútne sa to nedá stihnúť!“ rozčuľoval sa auror Potter vo svojej kancelárii, papiere lietali po stole.
„Upokoj sa,“ jeho kolega prevrátil oči. „Všetko sa dá stihnúť...“
„Tak mi povedz ako, Malfoy,“ prskol po ňom.
„Týmto štýlom ťažko...“
„Jasne, ty to zvládneš ľavou zadnou,“ zamračil sa. „Správa pre Kingsleyho... naplánovanie akcie s Tonksovou...“ nahlas vzdychol. „Pozri koľko je hodín. Je obed! Ani najesť sa nestihneme!“
„Tak sa nestihneme... No a?“
„Čo no a? Toto tempo sa nedá vydržať. Povedz, čo mám robiť?“
„Daj si pauzu,“ zaškľabil sa. „Daj si Kit Kat...“
Váhanie.
„Máš Chunky?“
„Mám...“
„Daj...“
Po chvíli.
„Čo správa?“
„Neruš...“

Fandom Harry Potter
Stál uprostred záhrady. Pripravený umrieť.
Jeho oči boli upreté do diaľky. Čakal zelený záblesk.
Ten ho vyslobodí. Vytrhne ho z ničotného života.
Zmieril sa s osudom. V duchu si prešiel celý život.
Odrátaval posledné dni, hodiny a minúty. Ten okamih sa blížil, cítil to.
Zaslúži si umrieť statočne. Jeho život bol krutý, tvrdý, neľútostný.
Koľkokrát schytal rany, bojoval s aroganciou, posmeškami... Nevzdal sa.
Dokázal sa postaviť na nohy a bojovať ďalej. Celé roky, celé desaťročia.
Stále to isté, stále rovnakí malí parchanti...
„Argus, poďte spať,“ jemne ho oslovila sestrička v sanatóriu. „Dnes to nebude žiadna Avada...“
Nebude? Tak snáď ráno...
******
Vysvetlenie: Zelený záblesk alebo aj zelený lúč, je prírodný optický úkaz, ktorý sa objavuje pri západe slnka alebo tiež pri jeho východe. V priebehu krátkeho časového intervalu je možné zazrieť zelené svetlo nad slnkom. Zdroj Wikipédia

Fandom Harry Potter
Držím sa hesla... Každý bod sa ráta...
Nabudúce to bude snáď niečo čitateľnejšie...
-------
Teraz sa to podarí. Sedemdesiaty ôsmy pokus už musí byť úspešný.
Vkladal platničku z postriebrenej medi do zvláštnej čiernej skrinky.
Keby mu na to prišlo ministerstvo, zobrali by mu prútik.
Bol pripravený riskovať. Bol u susedov čarodejníkov, v podkroví domu starých rodičov našiel to, čo ho na dva mesiace pohltilo.
Ako to tam písali?
Presný postup, presný návod...
Potme a poslepiačky zakladal platničku, teraz už citlivú na svetlo, do camery obscury...
Niekto otvoril dvere... vniklo dnu svetlo... pokus zlyhal...
„Zošalel si?“ vyštekol na votrelca.
„Colin, konečne sa na to vykašli...“ prehováral Dennis. „Tu máš nový Canon a poď sa hrať...“

Fandom prezradený až na konci
Uprostred noci vystrelil do sedu. Po chrbte mu stekal pramienok potu.
Zadýchane civel do tmy. Opäť ten sen. Tá nočná mora.
Vracala sa stále, každú noc.
Siahol po lampičke a zažal ju. Rukou si prešiel po mokrej tvári.
Slzy a pot. Spomienky... mučivé, kruté a bolestivé.
Zabil ju a musel ju oživiť... Nechcel to... Nútila ho...
Každú noc počúval pomätený výkrik. Každú noc cítil utrpenie.
Bolo jedno, že bola mŕtva. V jeho mysli nikdy nezomrie.
Bude sa mu pripomínať každú noc.
Annie...
Šialené oči...
Nenávisť...
Výkrik...
Misery nesmie zomrieť!!!
Paul si sadol k písaciemu stroju...
Možno mu už dá pokoj...

„Čo to tu máte? Čo to tu tak obzeráte?“
Profesorka Umbridgeová zabrzdila pri trojici pristihnutých.
„Netušíme...“ pípla Hermiona ostražito.
„Zvláštne dvere, ktoré nikam nevedú...“ doplnil Ron.
„Možno aj vedú, ale to vie len profesor Dumbledore...“ doložil Harry odvážnejšie a hlavne zlomyseľne. Nech sa baba trápi.
Umbridgeovú samozrejme spozornela. Dumbledore niečo skrýva. Zistí, čo. Kornelius bude mať radosť. Chá!
Vliezla do dverí... ozval sa slabý výbuch... ružová postava zmizla v prázdne...
„Fú... Rokfort stále prekvapí,“ zaceril sa Harry.
„Trelawneyová mala pravdu,“ zamračene prehlásila Hermiona. Prekvapene kukli. „Pred troma mesiacmi prorokovala, že sa svet zbaví zla... Kto by tušil, že nemyslela Voldemorta...“

Fandom Harry Potter
Upozornenie od 15 (dajme tomu)
Ranné lúče šteklili obávaného profesora elixírov po tvári.
Lenivo pootvoril oko, pred sebou mal tvár svojej manželky.
Napoly zakryté telo odhaľovalo to najkrajšie.
To, čo ho nemohlo nechať pokojným.
Obsypával ho drobnými bozkami.
S úsmevom sa k jeho hre pridala.
Nevedeli si pomôcť, bolo to silnejšie, ako oni.
Prečo by sa vlastne mali vzpierať?
Milovali sa.
Dotyky boli stále vzrušujúcejšie a nástojčivejšie.
Boli len krôčik k dokonalému splynutiu.
Len kúsok od vĺn extázy.
Keď tu...
Domom sa začali ozývať výkriky dvoch malých chlapcov...
„Do čerta... zabil by som toho, kto dostal ten blbý nápad
a nechal v nedeľu zavrieť škôlky...“

Urob to, veď to chceš!
Nedokážem to...
Dobre, možno sa ti budú chvíľu smiať.
Chvíľu? Nikdy som nič nepokazila!
Tak dlhšie, no... Stojí to za to, nie?
Som si istá...
Tak nešpekuluj!
Ja neviem...
Neváhaj!
Mám to spraviť?
A chceš to spraviť?
Inú možnosť nemám...
Tak do toho!
Počúvla vnútorný hlas. Vhodila do kotlíka nesprávnu prísadu.
Obsah sa rozprskol, zasiahol pol učebne...
„Grangerová, zbláznili ste sa? Dnes o siedmej v mojom kabinete!“
Usmiala sa. Oslávi sedemnástku tam, kde chce a s kým chce.
Darovala si milý darček...
Bolo to tak ťažké?
Nie... Ale je škoda, že on...
Aj to bude...

Záhradou sa ozývali zvuky kladiviek.
Ťuky – ťuk... ťuky – ťuk... ťuk... ťuky... ťuk... ťuky...
Trvalo to dlho, zjavne to bola zábavná činnosť. Ale určite to nebola nevinná činnosť...
Dvaja malí, štvorroční, ryšaví chlapci sa bavili.
Bavili sa s úškľabkami, ktoré neveštili nič dobré...
Na druhý deň...
Záhradou sa ozývalo hysterické: „Ááá... Merlin, ja ich pretrhnem!“
A taktiež nahnevané: „Artur!“
„Drahá, čo...“
„Nemala by som nič proti muklovský sprostostiam, ktoré vláčiš domov! Ani najmenej! Ale keď ich už chceš dať do rúk dvojčatám, tak aspoň dohliadni na to, čo robia! Všetky klince trčia odspodu lavičky a tetuška Muriel sa na ne posadila!“

„Hijóóó... koník vraný!“
„Sedíš na jeleňovi!“ upozornil Siriusa Remus.
„Héééj, jeleň... hybaj!“ popchol ho nohami. Jeleň sa o to pokúsil. Nohy sa preplietli, sťažka udržal rovnováhu.
„Tuším sa hýbe,“ híkal Peter.
Sirius zoskočil a plesol jeleňa po zadku: „Tak bež, chlapče...“
Jeleň spravil dva kroky vpravo, štyri vľavo, jeden neistý dopredu. Chodník mu bol úzky. Následne sa už pokúšal vyslobodiť si parohy z hustého kríka. Nešlo to...
„Jeleň cez palubu...“ uškrnul sa Remus.
„Jeleň cez palubu!!!“ Sirius to potreboval vykričať do sveta. Jeleň si konečne uvedomil, že sa môže aj premeniť.
„Už vám verím... po štyroch to ide ešte horšie...“

Fandom... originál, pre zmenu
„Mayday! Mayday!“
Dispečer na veži bol razom v pohotovosti. Vyprskol kávu. Očami prelietaval obrazovky pred sebou. Hľadal bodku, ktorá by sa vychyľovala zo svojho smeru. Zalial ho pot, údery srdca zvýšili frekvenciu, z roztrasenej ruky vypadol umelohmotný pohár...
„Tu riadiaca veža Houston!“
„Houston, máme problém!“
„Hláste sa! Aký problém?“
„Tu Boeing 787 Dreamliner! Nemáme palivo! Počujete? Nemáme palivo!!!“
Najmodernejšie dopravné lietadlo na svete... má problémy?
„Nevidím vás na radare!“ dispečerovi zo strachu stiahol krk. Takmer pískal. „Aká je vaša pozícia?“
„Sme na dráhe číslo päť a už večnosť čakáme na cisternu... Radi by sme vzlietli, tak nám hľaď niekoho poslať!“

„Je to vaša chyba!“ jedovala sa Hermiona. „Nie vaša chyba... Vaša sprostosť!“
„Chceli sme ho len zabaviť,“ zamračene sa obhajoval Ron. „Bol smutný...“
„Nebude to taký problém...“ skúsil Harry.
„Nebude to problém? A ako si myslíš, že to dopadne? Čo si myslíš, že teraz spraví?“
„My... sme... len...“ koktal Ron.
„Určite to dopadne dobre...“
„Používate niekedy mozog? Zrejme nie... Toto mu proste nemôže prejsť, to neutají... Vyhodia ho kvôli vám dvom!“
„Už sa prestaň paprčiť,“ urazil sa Harry. „Nemysleli sme to zle.“
„Vy ste nemysleli vôbec! Nikdy totiž nemyslíte! Mohlo vás napadnúť, že Hagrid zmagorí, keď mu pustíte Zachráňte Willyho!“

„Všetci máme svojho kostlivca v skrini, o ktorom nechceme rozprávať... Chápeš, Severus? Niečo, čo tajíme... čoho sa bojíme... o čom nechceme rozprávať...“
„Viem, čo znamená tento slovný zvrat,“ prikývol podozrievavo. Pozeral, ako Dumbledore vstal. Už dávnejšie sa mu nezdal v poriadku. Ani fyzicky, ani psychicky.
„Iste... Hm, čo som to... Aha! Severus, musím ti dať niečo, čo nám pomôže vo vojne,“ rozprával a otváral skriňu. „Čo spravíme s Volde...“ prerušil ho zvuk, ako keď sa búra domino. Prekvapene pozrel pod nohy, nahromadili sa mu pod nimi kosti. „Ehm...“ vyvalil oči. „To bude profesor Slughorn...“ vysvetlil. „Zrejme som na niečo zabudol...“

Dostala som slinu na Housea vďaka angie77... preto jej venujem toto drabble
Cuddyová: „Stále vás musím obhajovať... Rada mi ide po krku...“
House: „Vyžívate sa v obete pre mňa, je to predsa váš koníček...“
Sledovali Cameronovej snahu o presvedčenie pacienta k súhlasu na liečbu. Nechcel chápať a oponoval.
House potichu: „Je natvrdnutý a sprostý. Niekto by ho mal kopnúť do...“
Cuddyová ešte tichšie: „Neopovážte...“
Pacient protestne: „Nesúhlasím! Nebude to fungovať, určite ma napokon zabijete...“
Cameronová zúfalo: „Máte šancu ak začneme včas...“
House naštvane: „Prečo nás vlastne zdržujete a nejdete na druhý svet dobrovoľne? Nikomu chýbať nebudete. Verte mi...“
Pacient vytreštil oči. House odchádzal.
Cuddyová zhrozene: „House!“
House nevinne: „Zrejme máte opäť prácu...“

Spôsobne sedím v kresle, návšteva tety si to vyžaduje. Čaj o piatej. Trápny anglický zvyk. Rád by som bol vonku. V noci. V Rokforte mi to nedovolia.
„Smiem ísť von?“ neskôr sa pýtam matky. Neochotne súhlasí.
Cítim sa slobodný. Voľnosť, čerstvý vzduch. Sadám si pod strom, pozorujem hviezdy. Len ja a polnočná obloha.
Strhnem sa, náhly zvuk ma vystraší. Z môjho sveta ma drasticky vytrhnú mocné ruky, zvierajú mi ramená. Cítim zápach a svoj strach. Dlaň mi zakrýva ústa. Nekričím, počujem vlastné splašené srdce. Blíži sa koniec? Nie... Nie finálny. Fenrir Greyback sa mi zahryzne do krku...
Zavraždí mi dušu...

Na poslednú chvíľu som sa skryl pod posteľ. Chvála Merlinovi za tenké uši, nebolo by vhodné, keby ma tu našli. Vysvetľovať spôsob porušenia pravidiel sa mi nechce.
„Ten Potter je neskutočný kretén...“
„Čo zase spravil?“
Keby som mohol, tak sa rozchechtám. Opäť sa parádne rozohnila. Ale to je teraz nepodstatné. Len nás zdržuje! Prišiel som sa baviť, nie ležať pod posteľou. V prachu. Fuj, chcem prskať...
Nervózne sa ošívam, je mi horko. Čas sa tak odporne vlečie...
Konečne! Zobrali si knihy a odchádzajú. Opatrne vystrkujem... čumák.
„Tichošľap, vylez...“ láka ma sexi hlas. Veselo vrtím chvostom a vyskakujem, zábava ešte neskončila...

Ron vypadol k Hermione a oni mohli stráviť spoločný večer. Dokonalý. Najprv večerali. Pili víno, jedli zmrzlinu. Tancovali. A milovali. Všetko bolo tak, ako malo byť. Alebo nebolo?
Ráno otvorila oči, pozrela na milenca... s guľatými bokmi? Úsmev jej zamrzol. S prsníkmi? S ryšavými vlasmi? S pehami? Pozrela na seba a vykríkla. Výkrik ho zobudil. Alebo ju?
„Asi odpadnem...“
„Mi hovor... A prestaň ma tak prasácky ohmatávať!“
„Čo sa stalo?“
Zistili to rýchlo. Prehľadali dom a pri chladničke našli odkaz.
To víno nepite, nechali ho tu Fred a George!!!
„Ja ich zabijem!“ vrkla Harry.
„Ginn, pôjde to opraviť?“ pípol Ginny.

Nehľadajte v názve nič nemravné!
Dumbledore: „Vážení, môj dobrý priateľ mi dal pred smrťou toto... Povedal, že mám tento kľúč vyskúšať, vraj sa mnohé vysvetlí. Viac toho nestihol povedať. Vyskúšal som všetky mne známe zámky... neúspešne. Vaše názory?“
Lupin zamyslene: „Zvláštny... netypický...“
Moody podozrievavo: „Toto vidím prvý raz. Bude to čierna mágia!“
McGonagallová so záujmom: „Toto je kľúč?“
Snape zamračene: „Ste si tým priateľom istý?“
Dumbledore presvedčivo: „Som!“
Sirius pobavene: „Kľúče patria do dierky...“
Mundungus zasnene: „Neobyčajná dierka...“
Hermiona s úškrnom: „Ani sa nedivím, že neviete nájsť tú správnu dierku...“
Snape ironicky: „Vy určite poznáte vysvetlenie...“
Hermiona vyťahujúc notebook: „Iste. Je to totiž USB kľúč...“

„Nie je to tak strašné...“ presvedčivo prehlásila Minerva. „Najdôležitejšie je denne vymyslieť činnosť, ktorá by ho upútala a zamestnala... Ale stále má dosť rozumu...“
„Skutočne?“ pochybovačne natiahol.
„Iste a je celkom sebestačný. Prútik mu však do ruky už nedám...“
„Prezieravé...“
„Najťažšie bolo spraviť všetko tak, aby sa netrápil. Napríklad také gombíky som musela prešiť na suchý zips... Nedovolí mi, aby som ho zapínala...“
„Nedivím sa...“
„Severus!“ štekla. „Nebuď protivný!“
„Snažím sa,“ zaškľabil sa. „Aspoň viem, odkiaľ pochádzajú tie úhľadne posypané koláče...“
Fľochol na profesora Dumbledora, ktorý s tichým pohihňávaním posýpal stále nové plechy koláčov. Parkinson si svoju obeť veru nevyberá...

Chicho = Smíšek (mykám plecami... slovenský preklad)
„Daj mi ho... je aj môj!“ skríkol Pipin a vytrhol Chichovi košík s červenými jablkami. Položil ho vedľa ďalšieho s čerstvými hubami. Vystrčil bradu.
„Ty pľundriak!“ napaprčil sa okradnutý. „Natrhali sme ich spolu! Patria aj mne!“ natiahol sa za nimi. Plesla ho po ruke Pipinova dlaň. Strhla sa ťahanica, kopanica, mela.
„Priatelia moji malí,“ milo sa ozval Gandalf a odtiahol dve metajúce sa telá od seba. Vo vzduchu ešte chvíľu lietali drobné hobitie končatiny. „Rozdelíme sa spravodlivo... Každému po dvoch jabĺčkach a hríboch a zvyšok je môj...“ pousmial sa. „To by mohlo byť fér vzhľadom na zrejmú rozdielnosť našich výšok...“

Varovanie - obsahuje sprosté slovo
Zatiaľ sa nič nestalo. Zvláštne. Určite to len príde. Stopercentne...
Teraz zahnem za roh a niekto ma ovalí železnou tyčou...
Alebo vstúpim na prechod a zrazí ma autobus...
Pošmyknem sa na banánovej šupke a utŕžim trojnásobnú zlomeninu...
Niekomu sa utrhne pitbul a ten sa mi zahryzne do nohy...
Oserie ma holub. Tu síce nelietajú, ale kvôli mne nejaký príde...
Niekto na mňa kýchne a ja za pár dní umriem na vtáčiu chrípku...
Cez mesto sa preženie tornádo a strhne ma...
Spadne mi na hlavu asteroid...
Pristanú mimozemšťania a unesú ma...
Niečo sa musí stať... jednoducho musí...
Veď je piatok trinásteho!

Fandom... prezradím až na konci
„Konečne teplo, už ma tá zima nudila,“ zaševelilo dlhovlasé dievča a pozrelo na muža ležiaceho vedľa na tráve. „Ničnerobenie, povaľovanie sa, čakanie, žiadna zábava, akcia... nič. Príroda sa okolo nás prebúdza, oteplieva sa, vtáčiky spievajú, stromčeky kvitnú, zvieratká začínajú byť aktívne...“
„Fajn,“ zabručal. „Tak sa rozhýbeme trocha aj my...“
„Hm, súhlasím... Myslím, že by sme mali príchod jari dostatočne privítať...“
„A čo navrhuješ?“
„To, čo chceme obaja...“
„Áno, čo obaja milujeme, Bonnie... Pôjdeme si niečo prepadnúť...“ poláskal svoju automatickú pušku M1918 Browning Automatic Rifle. „Keď bude niekto protestovať, tak si aj vystrelím...“
„Super, Clyde... tohtoročnú sezónu zahájme vo veľkom štýle...“

Porada Fénixovho rádu, vedie ju Harry, Dumbledore je mŕtvy.
„A prišiel som na to, že Voldemorta sami neodstránime...“
Zdá sa, že niekoho konečne osvietilo...
„Preskúmal som všetky dostupné možnosti a dospel som k rozhodnutiu...“
Miestnosťou kolovali akési pergameny.
To sú mi teda referencie. Ešte jeden chválitebný bod a zvýsknem od radosti... Keď si toto prečítajú smrťožrúti, vzdajú sa aj sami...
„Má všetky predpoklady k tomu, aby nám pomohol...“
Natiahni mu červený koberec a zasyp konfetami...
„Predstaví sa sám...“
To by veru mohol zvládnuť...
Úškľabok.
Vstupuje muž, ruky ležérne vo vreckách.
„Volám sa Bond... James Bond...“
Merlin nás ochraňuj... ďalší James...

Prišiel neskoro, porada už začala. Ostal stáť za pootvorenými dverami.
„Moji najvernejší,“ ozval sa ľadový hlas Pána. „Rozhodol som sa brať vážne predpoklad, že dlhé vlasy znamenajú krátky rozum. Dôkazom je starý Dumbledore, ktorý ma už roky nevie dostať, somár,“ rozchechtal sa. „Aby sme všetci postupovali s rozumom, zbavíme sa zbytočných vlasov, ktoré vám vyžierajú mozog. Ja už nemusím, pravda. Môj mozog funguje bezchybne. Začneme u teba, Bella...“
S úškľabkom si predstavil jej výraz.
„So mnou však nerátajte,“ vrkol potichu a odchádzal.
------
„Nepozeraj tak vydesene, Severus,“ natiahol Dumbledore, keď mu vylíčil horúcu novinku. „Dostali sme s Voldemortom rovnaký nápad...“

„Daj nám ho,“ zasyčal čarodejník z Angmaru.
Strach. Štíhle a mocné prsty mu zvierali rameno. Počul vlastné srdce, cítil ľadový pot, ktorý ho oblial. Dych sa mu zrýchlil, keď mu siahli na krk.
„Nie! Je môj!“ zúfalo pozeral na čiernu ruku, na zlatý prsteň putujúci k svojmu prvému majiteľovi. Nenávisť. Vzali mu ho.
„Si mŕtvy.“
Koniec. Všetkému a všetkých. Koniec Stredozeme, koniec posledného dobrého. Všetci budú mŕtvi, všetko bude zničené. Zlyhanie. Nedokázal to, neuspel. A jeho verný Sam. Oči mu skĺzli k drobnej postave ležiacej v kaluži krvi. Smrť. Slzy. Beznádej. Nechápanie.
„Prečo si zradil?“ vydýchol s posledným úderom srdca.

„Vražda!!! Pomoc!“ vrieskal nazúrený Filch. Na rukách niesol pani Norrisovú. Kedysi hrdzavá mačka mala modré laby, žltý chvost a zelené telo. Miesto mačacej hlavy trónil prasací rypák a na chrbte mávali krídla. „Ja ich všetkých zabijem! Parchanti! Pozrite, čo spravili úbohej pani Norrisovej!“ zabrzdil pred Dumbledorom.
„Utíš sa, Argus,“ chlácholil ho riaditeľ, kým decká sa prehýbali od smiechu.
„Treba ich potrestať!“
„Najprv treba rozvahu.“ Trvalo mu dlhú dobu kým Filcha presvedčil, že jeho mačka sa bude dať ľahko odčarovať. Školník napokon odchádzal, nezabudol hádzať výhražné pohľady po smejúcich sa študentoch.
Dumbledore ho očami vyprevádzal.
„Milujem Apríl ,“ významne sa zahihňal.

„Slečna Grangerová, na mňa proste nemáte,“ ironicky zavrčal Snape.
„Myslím, že vám budem viac ako zdatným súperom,“ nevinne sa pousmiala.
„Aby vás očakávaná prehra príliš nemrzela.“
„Aby vaše ego neutrpelo silnú ranu.“
„Dosť rečí. Ukážte, čo viete.“
„S radosťou. Kocky sú hodené.“
Vrhli sa do toho. Úspešnejší sa významne škľabil na toho druhého. Potom sa karta obrátila. Ani jeden nechcel, aby ho ten druhý porazil. Sily boli vyrovnané, sústredenie obrovské. Zahryzli sa do seba a nechceli povoliť. Proste pred sebou nemohli cúvnuť. Obaja chceli dokázať, že toho druhého porazia. Do miestnosti niekto vošiel. Prehliadali ho.
„Odkedy vy dvaja hráte Scrabble?“