Moje články

„Tak, aby som tento zločin storočia objasnil, preberieme si stopy,“ zavrčal Snape v riaditeľni.
„Vidím vraha...“
„Sibyla, nikto nikoho nezabil...“
„Ukradli desať deka salámu!“
„To bolo salámu!“
„Mne ukradli počestnosť!“
„A kedy, Poppy? Keď ešte nebol vymyslený televízor?“
„Mlčte, dosť! V tejto miestnosti sú stopy...“
„Môjho rúžu na tvojej košeli.“
„My si tykáme? Pomona?“
„Ja som nič neukradol!“
„Nikto ťa neobviňuje, Albus. Ty si bezpečne v ráme obrazu. Ale ja viem, kto to bol,“ mračil sa Snape. „On to bol!“ napriamil ukazovák.
„Ja? Mor na váš dom. Kreacher nikoho nezabil!“
„Nie, ale ukradol si salámu, ktorá ti trčí z papule!“

„Nádherná noc, nemyslíš?“
„Zvádzaš ma, Potter? Ginevra ti už nestačí a obrátil si svoju pozornosť na starších pánov?“
„Starých pánov, Severus. Nepopieraj skutočnosť.“
„Len aby som nepoprel zákonitosti tvojej anatómie,“ vŕkol.
„Áno, to ma najviac trápi...“
„Ticho,“ zasyčal Severus. „Počul si to?“
„Čo?“ Harry sa uškrnul pod nos. Plán vychádzal.
„Tam v tme... šustnutie.“
„Ale prosím ťa.“
„Už znova,“ šepol a vytiahol prútik. Jastril do tmy. Znova niečo zašušťalo. „Máš to tu dobre zabezpečené, však?“
„Zabezpečoval si mi to ty.“
„Vlastne áno.“
„Severus...“
„Ticho, malo by sa to overiť.“
„Si z formy, strýko. Je to len ježko, chodí každú noc...“

„Môžeme začať,“ vyzval Sebastian Lupin Andrewa Malfoya. Cez oči mal pásku a kamarát ho šiel testovať.
„Okej,“ Andrew vytiahol z košíka prvú vec, ktorú dal pod nos Sebastianovi.
„Fuj! Zhnitý špenátový list!“
„Správne. Ďalšie.“
„Hm, myslím, že je to kúsok testralieho trusu.“
„Výborne. Ďalej.“
„Jablko. Myslím, že jonatánka a nahryznutá.“
„Si dobrý. Toto?“
„Oriešková karamelka!“
„Správne...“
„Moment!“ Sebastian ho zarazil a natiahol vzduch. Táto vôňa sa netiahla z košíka, ale odzadu. Zavetril ešte raz. Veľmi podmanivá vôňa. „To musí byť čerstvo vypraná kočička,“ so záujmom sa otočil a stiahol si pásku z očí. „Ale hovno!“
Okolo prechádzala okúpaná profesorka Sproutová...

„Máme to!“
Dvojčatá sa zubili na Nevilla. Práve on sa sťažoval, že nemôže byť s Lunou v lepšom kontakte pri cestách po svete.
„A zarobíme na tom balík!“
„Vzali sme si príklad z dvojcestného zrkadla...“
„...a mobilu...“
„...kúzlom sa môžeš spojiť s kýmkoľvek, kto bude mať výrobok rovnakej rady...“
„...ručíme, že sa budete počuť a vidieť...“
„...že sa omylom nespojíš s niekým iným...“
„...len s číslom, ktoré prútikom vyťukáš...“
„...časom pridáme ďalšie aplikácie...“
„Idete neskoro, chlapci,“ uškrnul sa Neville a vytiahol novučký smartphone.
„Uhm, kamarát. A funguje ti v magicky zabezpečenom prostredí?“ zacerili sa.
Neville pozrel na mobil. A zbledol...

„Takže si nič nevidel,“ Snape vypočúval nebohého Hagrida.
„Nie.“
„Ani si nič nepočul.“
„Nie.“
„Zjavne mi nemáš čo povedať k tomu incidentu.“
„Nie.“
„Okolo tvojho domu prebehlo stádo hipogrifov. Vydesili tvojho psa k smrti. Teba prevalcovali,“ ukazoval na dotrhané šaty.
„To sa mi stalo v Zakázanom lese.“
„V Zakázanom lese ťa už nemohlo nič dotrhať.“
„Kentauri?“
„Určite... A tvoja záhrada? Kentauri sa... pobili so záhradou?“
„Netuším, čo im preletelo cez nosy.“
„Nehraj hlupáka!“
„Hipogrify sú v ohradách!“
„V noci neboli!“
„Boli.“
„Mám svedkov.“
„Muselo sa im snívať...“
„Dosť! Prestaň kryť tých malých zasranov a priveď oboch spolu s ich otcom!“

„Tvoj otec bude u nás bývať?“ pýtal sa Harry manželky.
„Necelé dva týždne... Nedalo sa to vydržať. Mama je preč len štvrtý deň a jeho hlava sa v krbe objavila už asi tridsaťkrát: Ginny, zlato, nevieš kde má mama lekvár? Nevieš, na akom mieste vravela, že nájdem zrno pre sliepky? Kde, sakra, máme lekárničku? Ako dlho sa pečie kura? Čím si pomôžem od žalúdočných kŕčov? Akým kúzlom uvoľňuje upchatý záchod? Čím vyčistím fľak z gauča? Ako sa perie čarodejnícky? A muklovsky? Ako sa vôbec perie? Nevyprala by si? A najlepšie bolo... Nevieš, kde mám čisté trenky?“
„Trenky?“
„Je úplne zúfalý...“

„Hermy, si úžasňácká!“ usmieval sa Hagrid. „Čo všecko si vykonala! Od malinkého malinka.“
„No tak, nepreháňaj,“ pýrila sa.
„Nepreháňam! Šak na seba kukni. Si matka, Andy a Sophia sú fantastickí. Si manželka, Malfoy nevypadá nespokojne. Bádaš a pátraš, Neville a Remus ťa furt chvália. Tráviš hodne času v labákoch. Napísala si päť bichlí, keré síce neprečítam, ale isto sú výborné... Furt si hovorím, že kam až to dotiahneš? Kde sú tvoje... tie, oné... hranice? A ešte semkaj chodíš na návštevu...“
„Zadrž, Hagrid. Na tom nie je nič mimoriadne. Som čarodejnica...“
„Nee. Kúzla sú fajn vec, ale ty si len jedna...“

„Volal si ma?“ Profesor Potter vstúpil do riaditeľne.
„Vcelku bystrý na svoj vek,“ odvrkol Snape. „Tvoje dve deti boli, už znova, prichytené pri porušovaní školských pravidiel.“
„Nevrav,“ nevinne zamrkal. „A ktoré z mojich detí?“
„Tie, ktoré vedú v rebríčku výtržností. James a Sirius.“
„A čo spravili tentoraz?“
„Boli dolapení v skleníku pri krádeži mäsožravých rastlín. Neobvyklé miesto, kde by ich človek... zadržal.“
„Nemáš ich zadržiavať, máš ich milovať.“
„Potter!“
„Je to moja chyba. Chlapci si to zle vysvetlili,“ uškrnul sa. Prečo trocha nezarýpať? „Blížia sa tvoje narodeniny a ja som povedal, že neviem, čo ti darovať. Zrejme mi chceli pomôcť...“

Poľudštený Snape obľubujúci elfské víno?
Vnímavejší a citlivejší Harry?
Ich výnimočný vzťah podtrhnutý množstvom dialógov?
Dávate prednosť preživšiemu Siriusovi?
Mŕtvemu Dumbledorovi?
Možno obľubujete Dramione?
Toto všetko a veľa ďalšieho úžasného na Vás čaká jedine v trilógii
Harry Potter a Zlatá zlatá strela.
Už nikdy viac nezažijete nudu!
Tak neváhajte.
www.janavarga.pise.sk

Máte radi poriadok?
(Kto nemá!)
Nemáte dostatok času?
(Kto má!)
Nebaví Vás mávanie prútikom?
(Aj takí sa nájdu!)
S týmto všetkým Vám pomôže naša firma!
Rýchlo, kvalitne a lacno Vás zbavíme starostí.
Už nikdy viac nevezmete prachovku do rúk.
Overenými a bezpečnými muklovskými spôsobmi.
Neváhajte, posielajte sovy!
Filch and Company

„Vážne ich uvidím?“
„Bezpochyby. Musíme byť však mimoriadne opatrní a potichu.“
_______
Kľakol si vedľa šesťročného chlapca. Kútikom oka naňho pozrel. Spodná pera sa mu chvela a jastril do tmy pred sebou. Vložil mu do ruky svoj prútik. Ešte nikto ho nedržal v ruke, pokiaľ o tom mohol rozhodovať. Nie, pokiaľ bol pri vedomí. Jedine on. Jeho ruka zovrela tú maličkú len preto, aby mu dodal odvahu. Aby sa cítil ako pán situácie.
„Pssst, ticho. Už idú...“
______
„Severus! Prečo si ho ťahal do Zakázaného lesa?“ Ginevra kontrolovala malého Severusa.
„Pretože chcel vidieť jednorožcov!“
„Našťastie nie drakov.“
„Aj na tie je zvedavý...“

S trpkosťou spomínala na vrchol svojich síl. Keď ľudí mučila Crutiatom, keď sa pri jej nohách zmietali v bolestiach a kŕčoch, zakrvavení a uslzení a ona z toho mala radosť.
Spomínala, ako svojho času mučila Pottera. Niekoľko dlhých týždňov, tými najrozmanitejšími spôsobmi, stále znova, každý deň. Bolo to skvelé obdobie. Ale to šteňa vydržalo.
Už to bude šestnásť rokov, čo jej Pán zomrel. Koľko môže trvať doživotie? Dvadsať? Päťdesiat rokov? Keby aspoň presne určili čas, ktorý jej ostáva v tejto ničote. Mohla by si ho odrátavať.
„Poďme, Bella. Nadišla tvoja hodinka...“
Jej každodenná, očakávaná hodinka na slnku. A možno útek...

„Tak toto bolo retro, bratku.“
„Oplatilo sa čakať dvadsať rokov.“
„Budeme tu ešte vítaní?“
„Láska rodiny by mala byť väčšia ako nevinný žartík.“
„Je skvelé občas sa vrátiť k našej starej, dobrej podstate.“
„A pripomenúť si to, čo nás robilo výnimočných.“
„Žartovanie na úkor blízkych tým rozhodne bolo.“
„Ach, nostalgia...“
„Cítiš ju?“
„Cítim... je to duch minulosti.“
„Duch našich... akože stratených výrobkov.“
„Ktoré potešili srdcia každého...“
„Kto nebol náhodou obeťou...“
„Duch jazykoplazých karameliek, napríklad...“
„Ten jazyk je ale vskutku majestátny.“
„Rovnako ako Maestro.“
„Myslíš, že nás ponúknu dezertom?“
„Myslím, že by sme mali radšej prchnúť...“
Severus Snape ich práve zaostril...

„Pomaly, mladý pán. Kam utekáš?“ zastavil Severus Severusa.
„Chcem mrkvu.“
„Čo?“
„Mrkva je...“
„Viem, čo je mrkva! Načo ju chceš?“
„Nemôžem si pomôcť kúzlami, nedrží mi to a chcem tromfnúť Jamesa a Siriusa...“
„S mrkvou?“
„Muklovia ju dávajú snehovým postavičkám. Poradili mi to sestry. Tromfnem ich, hoci impromontovane...“
„Improvizovane,“ trpezlivo upozornil svojho najobľúbenejšieho prasynovca.
„Áno, tak.“
Keď vyšiel na záhradu, malý Severus víťazne poskakoval okolo neforemnej snehovej busty s mrkvou miesto nosa. A oproti nemu... Zúžili sa mu zreničky. A autorom snehovej busty s obrovským nosom sa tiež zúžili zreničky. Ale od strachu. Pred dverami stála živá predloha ich snehuliaka...

„Nerozumiem!“
Hermiona si povzdychla nad rovnicou z matematiky.
„Načo musí chodiť do muklovských kurzov?“ natiahol Draco.
„Aby mal všeobecný prehľad,“ odfrkla naspäť.
„Áno, ten teda bude mať,“ zaškľabil sa. „Počúvaj, Andrew. Ja som to už pochopil. Skús si predstaviť miesto tých čísiel strýkov Severusa a Pottera. Keď k nim priradíš ich premennú... čiže hocakú situáciu, v ktorej sa môžu tí dvaja objaviť spoločne, či už pôjde o nevinné stolovanie, náhodné stretnutie alebo nebodaj konverzáciu... výsledok bude vždy rovnaký. Bude to katastrofa, ktorá bude mať akurát inú závažnosť...“
„Draco!“
„Premenná môže byť hocaké číslo?“
„Áno. Vidíš? Stačí len použiť správny príklad...“

Teraz sa nepozeraj, Harry. Je to pre tvoje dobro.
Viedol vnútorný boj. Tú novinu sa dozvedel len ráno. A on sa prehováral, že to vážne nemusí vidieť. Stačí, keď o tom vie.
Neprotivilo sa mu to. Ani náhodou. Ale už šestnásť rokov presviedčal seba a ostatných, že sa to nemôže stať. Len tak. Z princípu a zvyku. A ono sa to stalo.
Neodolal.
Napriek dlhoročnému presvedčeniu sa zmierene usmial, keď videl, ako sa jeho dcéra Lily objíma so synom Draca, Andrewom.
„Raz som ti povedal, že sa od radosti poserieš, keď dostaneš do rodiny Malfoya.“
„Necítiš? Stalo sa...“ uškrnul sa.

„Profesor Snape...“
„Longbottom, ste idiot? Už desať rokov vás presviedčam, aby ste mi hovorili menom. Vykanie vyžadujem, ale oslovenie profesor je v našom vzťahu zbytočné. Nemyslíte?“
„Ehm... Severus?“
„No prosím.“
„Len som chcel oznámiť, že sa nám podarilo...“
„Čo sa vám podarilo?“
„Mne a Hermione. Vaše laboratórium...“
„Čo je s ním?“
„No...“
„Longbottom!“
„Vybuchlo,“ šepol.
Chvíľa ticha. Áno, to na Longbottoma sedelo. Severus vybehol z miestnosti.
„Si frajer, Neville,“ zaškľabil sa Draco. „Oznámiť mu takúto novinku. Ten Potter má teda nápady.“
„Čo ja? Na Harrym teraz bude, aby mu povedal, že to bol Apríl. Vraj to za tú srandu stojí...“

„Vravíš, že to s Dukanom bude lepšie?“ neisto sa pýtala Ginny.
„Po Rose mi veľmi pomohol,“ prikývla Hermiona. „Dukan je prvých desať dní dosť drsný. Koľkokrát som si za tú dobu povedala, že ma úplne zničí, vyšťaví a že to nevydržím? Potom som si zvykla. S Dukanom bolo všetko úžasné! Len som to musela skrývať pred Ronom. A po Hugovi som sa k nemu vrátila,“ hrdo zahlásila.
„Ani sa nedivím, že si Ron nič nevšimol.“
„Harry je rovnako všímavý,“ natiahla ironicky.
„To je vlastne pravda. Takže Dukan, vravíš...“
V tom istom momente za dverami kuchyne.
„Dukan nám obrába manželky?“
„Hajzeľ...“

Vždy nimi opovrhovali, kopali do nich, zneužívali a využívali ich. Hnus, ktorý slúžil pre ich blaho a spokojnosť. Zotročené, nepekné, malé stvorenia. Nezaslúžili si ani štipku úcty, nieto vľúdneho slova.
Keď sa však húfne vrhli do boja, aby sa pomstili, aby bojovali za spravodlivosť, aby svojou trochou prispeli k možno lepšej budúcnosti, mnohí z tých, ktorí nimi opovrhovali, si v posledných chvíľach uvedomili, že aj tie tvory majú dušu.
Domáci škriatkovia na čele s Kreacherom chceli svetu ukázať, na čej strane stoja. S víťaznými heslami na perách a s nožmi v rukách sa rozhodli vybojovať si svoje miesto na zemi...

Bol slávny, poznal ho každý. Celý čarodejnícky svet o ňom rozprával.
Skutočnú rodinu nikdy nepoznal. Vedel, kto sú jeho rodičia, nebolo mu však súdené pri nich vyrastať.
Mal okolo seba hromadu ľudí, verných a lojálnych, ktorí preňho umierali. Každý by si myslel, že má všetko na svete. Každý si to myslel! Nikto ho nechápal.
Chýbala mu spriaznená duša. Niekto, komu by sa nebál hovoriť aj o svojich najtajnejších túžbach, či obavách. Niekto, kto by ho nikdy nezradil, nepodviedol a neoklamal. Pretože aj ten najvernejší človek môže zradiť.
On však aj tento nedostatok vyriešil.
„Nagini, poď drahá, zabiješ si nejakého mukla...“

Pokúsil sa vstať. Nešlo to. Jeho malé nožičky boli príliš slabé. Pokúsil sa chvostom zaprieť. Zdvihol sa na rúčkach a potom na nôžkach, chvost vystrčený...
Možno, keby sa vykašľal na punk a nechcel mať na hlave to číro. Skúsil to znova. Číro ho znova prekotilo na stranu. Trepotal nôžkami vo vzduchu. Všetkými štyrmi. Úplne zúfalo. Nezvládne to.
Ale on chcel byť odlišnejší od všetkých. Výnimočnejší. Mimoriadnejší. Lepší aspoň v niečom. Toto oni nepoznajú. Šokoval by svet.
Punk´s not death!
Chcel byť punkovou nutriou!
„Peter, o čo si sa to snažil?“ smiali sa tí traja.
„Kašlem na to, budem obyčajnou krysou.“

„Tichošľap, ženské telo je Božie umelecké dielo. Nevytvoril nič krajšie, dokonalejšie, lákavejšie, zvodnejšie, oblejšie a... mňam...“
„Paroháč, ty sa rúhaš!“
„Ale figu, myslíš si to isté a určite viac oplzlejšie.“
„To je asi pravda, ale Boha by som pri slintaní vynechal.“
„Jasne. A ja mám talent na zvádzanie žien.“
„Nie, ten mám ja.“
„Ja tiež.“
„Trocha.“
„Nie, myslím, že som šikovný. Som umelec.“
„Chmphfrch...“
„Čo?“
„Prepáč, zabehol mi džús.“
„To iste. Nesmej sa. Mám proste talent.“
„Ja väčší.“
„Musíš stále oponovať?“
„Samozrejme... ty umelec. Evansovú si zatiaľ nedostal.“
„Evansová ja umelecký klenot.“
„Nedosiahnuteľný.“
„Možno, ale prisahám, že ju raz získam...“

„Prečo si to spravil, Harry?“ pýtala sa Hermiona kamaráta.
Pri profesorskom stole práve rozčúlene prskal Snape po Dumbledorovi. Začuli dačo v znení „vražda“, „nôž v chrbte“ a „Potter“. Riaditeľ sa snažil Elixírmajstra upokojiť dajakými chlácholivými rečami, ale bolo vidieť, že Snape je vytočený do purpurova. Kostnatým prstom ukazoval ku Chrabromilčanovi. Dumbledore si musel odsunúť tanier, Snapeove sliny lietali doďaleka.
„Hermiona, ja som uňho kradol prísady. Keby to zistil, zabil by ma. Nemohol som po sebe nechať svedka!“
„Harry! Pre Merlina! Bol to obyčajný červoplaz, čo si myslíš, že by na teba povedal?“
„Bol to SNAPEOV červoplaz. Určite by vykvákal všetko.“

„Pane, vy ich hľadáte, však? Tie horcruxy,“ Harry sa zadíval na profesora Dumbledora. „Preto toľko cestujete.“
„Správne, Harry,“ prikývol Dumbledore. „Pátram a chodím po miestach, ktoré boli Voldemortovi blízke.“
„A... máte nejakú stopu?“
„Stôp je viac...“
„A nemohol by som vám pri tom pátraní pomôcť?“
„Zatiaľ nie, Harry. Tvoj čas príde.“
Harry si pomyslel, že vyzerá staršie a vyčerpanejšie, než kedykoľvek predtým. Musí to byť náročné a on už nie je najmladší. Rád by mu pomohol. Nejako. Hocako.
„Nie je potrebné, Harry,“ usmial sa Dumbledore. Veľmi dobre v Harrym čítal. Vedel, na čo myslí. „Mám výborného spoločníka na cestách... Siestu.“

Ráno som šla do práce v nádeji, že sa mi podarí poobede napísať drabble na dnešnú tému.
Naivná predstava.
Technické problémy, ktoré nás nútili vymieňať súčasti mimotelového obehu za chodu. Znova technické problémy, pretože bola chybná celá séria výroby.
Raňajky o desiatej.
Počet pacientov presahujúci počet lôžok. Menenie prístrojov, prevážanie postelí. Drifting s vozíkmi.
Obed nahádzaný do úst v rýchlosti, z ktorého mi prišlo zle.
Poobede hypotenzie, kŕče a zvracanie. Alarmy nie príliš funkčných cievnych prístupov. Telefonáty, odbery, výtery, papierová byrokracia.
Téma dnešného dňa skutočne príznačná...
„Chce to hlavne pokoj...“
Jasne, aj zajtra je deň. A môže byť ešte horšie.

„Dokonalejší tvar som ešte nevidel!“ žasol Harry.
„Ani tvoj nie je zlý,“ povzbudzoval kamaráta Ron.
„Blbosť, tvoj je oveľa väčší!“
„A tvoj zase hrubší.“
„Môžem ho chytiť?“
„Jasne, ale aj ja chcem oprobovať.“
Hermiona zabrzdila na polceste k nim. Sčervenela. Bola noc, klubovňa bola prázdna a ona zišla dole, lebo nevedela spať. Ale aby našla tých dvoch, ktorí sa porovnávajú a ohmatávajú!?!
„Dúfam, že si tam ukazujete len niečo... nevinné,“ privrela oči.
Nechápavo na ňu pozreli.
„Ukazujeme si presne to, čo si myslíš.“
„Nie!“
„Chceš sa pozrieť?“
„Nie!!!“
„Práve teba by mohli zaujímať dokonale vypestované a čerstvo natrhané korene asfodelu...“

„Všetko špatne, Paroháč,“ zavrtel hlavou Sirius. James znova neúspešne hustil do Lily, aby šli na rande, alebo aby mu aspoň dala pusu.
„Ja viem, Tichošľap,“ povzdychol si James. „Ale čo má robiť?“
„Prenechaj velenie mne, postarám sa o to,“ zaškľabil sa Sirius významne.
Po pár dňoch.
„Prosím?“ James sa díval s vypleštenými očami na Siriusa.
„No a čo?“ mykol ten plecami. V jednej ruke držal ukradnutý Všehodžús od Slughorna a v druhej vlas akéhosi siedmaka, s ktorým mala ísť Lily na rande.
„To je... podraz!“
„Takto dostaneš aspoň tú pusu. Prestáva s tebou byť sranda, keď stále vzdycháš po Evansovej...“

Dom Dursleyových. Po užití Všehodžúsu s vlasom Harryho Pottera si zúčastnení pomysleli:
Fleur: Takhéto telo prhe Gabrhielle? Ani náchodou! Úbochá sestrhička. Budem jej to musieť vychovorhiť!
George: ...keby sme sa takto ukázali v obchode...
Fred: ...bola by to skvelá reklama...
Hermiona: Úbohý Harry. Nielen oči má špatné. Chcela by som sa zamyslieť, ale... jednoducho to nejde!
Ron: Kde má vytetovaného toho chvostorožca? Nenápadne sa pozriem...
Mundungus: Cítim sa zdravo. Slezina, pečeň, obličky, srdce... všetko v dokonalom stave. Koľko by sa z neho dalo vytrieskať?
Harry: Keď sa na seba pozerám šesť krát... aj tak nechápem, čo na mne Ginny vidí.

Narodil som sa, vyrástol, oženil a založil rodinu. Každý si pomyslí, že je to normálny život. Nie však, keď sa kamošíte s Vyvoleným. Polovicu môjho života sprevádzalo nebezpečenstvo a dobrodružstvá. Pohodička.
Pozoruhodnejšie veci sa začali diať ale až potom.
Oznamujeme všetkým, ktorí sa ma snažia okamžite odstrániť z cesty (česť výnimkám), aby dali priechod vzniku vzťahu mojej manželky s netopierom (Snape je mŕtvy!), alebo navrhujú návštevu manželskej poradne (na tom sa skvele bavíme), alebo nedajmerlin, že by mala moja manželka skončiť s Harrym (manželke prišlo nevoľno), že Hermiona je moja. A sme šťastní.
Budete sa s tým musieť všetci zmieriť.

„Je nám ľúto, pane, ale zmluvy sa musia dodržiavať...“
Toto bolo už štvrtý krát, čo mu zhabali majetok. A on sa už po štvrtý krát sťahoval s rodinou do nového domu. Teda, ten dom nebol nový. Bola to stará chajda. Dúfal, že jeho potomkovia budú mať lepší život. S trochou viac peňazí.
Toto bude ale naposledy, čo sa sťahuje. Muklovskí právnici ho už teraz nevysliedia. Skúsi to kúzlo. Musí fungovať. Vymýšľal ho len pre túto príležitosť.
Fidelius napriahol ruku s prútikom a namieril na dom.
Zaklínadlo nesúce jeho meno sa stalo veľmi populárnym a to nielen v boji proti právnikom.

„Že chcem príliš? Že chcem niečo, čo nemôžem mať? Som predsa Lord Voldemort! Môžem mať všetko, čo chcem. Nemám pravdu?“ paprčil sa Lord Voldemort na smrťožrútskej porade za prvej vojny.
„Áno, môj pane, máte pravdu,“ zaliečala sa Lestrangeová.
„Pane, ale toto je...“ skúsil Lucius Malfoy.
„Čo, Lucius? No povedz, čo to je? Nereálne?“
„Pane, musíte uznať, že to, čo chcete, je nemožné...“
„A dosť! Ja to proste chcem a budem to mať!“
Voldemort si dupol. A potom sa zamyslel. A zaškľabil. Napriamil ruku smerom hore.
„Morsmordre!“ Na oblohe sa zjavilo temné znamenie. „Kto to vravel, že nemôžem mať kúsok neba?“

„Albus, takto to už ďalej nejde,“ Snape pochodoval po Dumbledoreovej kancelárii. „Znesiem toho dosť, ale čoho je veľa, toho je príliš!“
„Severus, upokoj sa povedz mi...“
„Čo sa deje?“ Severus zabrzdil priamo pred riaditeľom. „Znesiem, keď mi zas vlezie Longbottom do triedy. Znášam dokonca aj to, keď mi zas a opakovane Potter lezie na nervy. Znesiem aj to, keď ma zas a zas Temný pán mučí. Ale toto je príliš aj na mňa,“ zavrtel hlavou.
„Severus...“
„Pozri!“ Severus natrčil hlavu pred Albusa. „On je tu zas! Šedivý vlas! Nech robím čo robím, aj keď ho vytrhnem, on sa vždy vráti!“

„Hlúposť!“ rozčuľovala sa Minerva.
„To iste,“ usmial sa Dumbledore. „Všetci dobre vieme, že je to len ďalšia hlúposť, ktorú si vymyslela Dolores pod zásterkou ministerstva. Ale keďže ide o ministerstvo, tak to musíme spraviť.“
„Vážne si myslíš, že je Severus spôsobilý k tomu, aby štatisticky vyhodnocoval psychickú zrelosť študentov, ešte k tomu podľa jednotlivých koľají?“
„Nejasal, ale musíme mu veriť...“
Neskôr v žalároch. Na stole ležalo päť kôp anonymných psychotestov.
„Takže tu máme bandu hrdinských imbecilov... ďalej bandu hlúpych dobrákov... a bandu premúdrených idiotov. A samozrejme Slizolin. A Potter s Weasleym majú vlastnú špeciálnu kôpku, tí dvaja kreténi sa podpísali...“

„Toto je výhodná ponuka wellness pobytu, Minerva,“ Poppy Pomfreyová ukazovala leták svojej kolegyni. „Tri dni a dve noci pre dve osoby s 30% zľavou.“
„Ukáž! Teda radšej čítaj, znova som si zabudla okuliare...“
„V cene je zahrnutý rímsky bahenný kúpeľ, vírivka, bylinková sauna, thajské masáže, zábaly...“
„A niečo na skrášlenie?“
„Okrem celotelového ošetrenia sú tu aj kozmetické služby.“
„Berme to.“
„A budú nám tri dni stačiť?“
„Neviem, ale aspoň si na tri dni oddýchneme od Rokfortu.“
„Ako sa tak na vás dívam,“ pomyslel si Severus nenápadne pozorujúc kolegyne, „tak jediným výsledkom vášho zúfalého pokusu bude práve oddych. Na zázraky neverím...“

„Jano! Sme dohodnutí, hej? Ráno o siedmej pôjdem vyvenčiť Dunča. Zastavím sa u teba, vyšibem tvoju ženu a vezmem ťa so sebou. Zájdeme k nám, ty vyšibeš moju ženu a ja jej odovzdám Dunča. Všetko to musíme stihnúť do deviatej. Do deviatej rannej! A potom zájdeme za Karolom. Tam síce nie je koho šibať, ale má desaťročnú slivovicu.“
„Výborný plán. A od deviatej začne voľná zábava.“
Prerušil ich mohutný hlas šéfa:
„Héj! Chlapi! Všetci do mašín a rýchle!“
Do ulíc vyšli odhŕňače a posypové autá.
„Ty, Juro... ako sa tak na to pozerám, len aby sme aj zajtra nešli odhŕňať...“