Barbarič a Stein (Juraj Červenák)

„Kapitán, bolo to trýznenie potrebné? Nestačilo mu dať zopár strieborných?“
„Seržant,“ povedal Stein chladne. „Ten – človek – nechal – dvoch pochybných chlapov, aby uniesli nevinnú ženu. Určite tušil, že s ňou nemajú počestné plány! Zaslúžil si okúsiť trocha bolesti. V porovnaní s pekelným ohňom to nič nebolo.“
Predierali sa lesným porastom. Hľadali opustenú chatrč.
Seržant potriasol plecami. „A nie je vám ho ľúto? Ten záchvat som nečakal...“
„Jaroš,“ kapitánov hlas nabral normálny tón. „Isteže ma to mrzí. Nie som netvor. Ale potreboval malú príučku. Možno sme mu zachránili dušu pred väčším hriechom.“
„Takže ste ho trocha povarili vo vlastnej šťave?“
Stein neodpovedal.

Prebrala sa na drevenej podlahe. Žiadne okná, len mesačný svit prenikajúci dierami v streche. Nepamätala si, ako ju priviedli, ale na ich tváre nezabudla. Jeden mal kučeravé čierne vlasy, druhý ostrý nos a bledú pokožku.
Zhrozene si všimla, že má vo vlasoch listy a úlomky dreva. Spodok šiat potrhaný. Rýchlo si zakryla poodhalené stehno a so slzami v očiach sa zahľadela na dvere, zvonka zavreté na závoru. Počula, ako sa Čierna ovca a Biela vrana – tak ich v duchu nazvala – vonku nahlas dohadujú.
Modlila sa, aby tam ostali čo najdlhšie. Mala veľké obavy. Keď ju navštívia... čo s ňou urobia?

Strážnica vedľa brány bola malá, ale útulná.
Jaroš s kamenným výrazom priložil k mužovej odhalenému bruchu jeden zo svojich inštrumentov.
Stein jedným okom sledoval cechmajstra plačúceho v rohu miestnosti a ignoroval živočíšne výkriky, ktoré otriasali miestnosťou.
„Hovorte!“
Muž priviazaný o stoličku zalapal po dychu. „Zaplatili za... prechod. Och, to bola krásavica.“
„Kam šli?!“
„Les... opustené chatrče... na východe.“ Potom sa rozosmial. „Chichi! Lejte pálenku... Kto priniesol kocky?“ Reťazec slov prestával dávať zmysel. „Och, to ste vy, dievčence?“
„Seržant? Čo sa deje?“
„Asi nejaký záchvat, kapitán.“
Stein zahromžil. „Dobre! Barbarič, berte Haussera a tohto tu k mestskej hliadke. Jaroš, do lesa!“

Stein si ostro premeriaval strážcu brány.
„Takže znova. Tvrdíte, že tade neprešiel nikto podozrivý... so ženou?“
„Nie, pane.“
„Kapitán!“ Jaroš sa vrátil z krátkeho výletu za bránou.
„Seržant?“
„Napriek tme som objavil zreteľné stopy. Odtlačky nôh, polámané konáre. A toto.“ Jaroš im ukázal prameň červených vlasov.
„Zaujímavé!“ Barbarič po chvíli našiel rovnaké vlasy aj na vojenskej uniforme. „Je Margita rusovláska?“
Cechmajster zbledol. „Čo si jej urobil?!“ Zaskočeného strážcu zvalil na zem a ovinul mu ruky okolo krku. „Kam Margitu odvliekli?!“ Stein mal čo robiť, aby ho odtiahol.
„Odpovedzte, vojak!“ rozkázal. „Seržant, pripravte nástroje!“
Hausser sebou lomcoval.. „Ja tú beštiu zahluším!“

Barbarič nedokázal odolat úsměvu. Kapitán se totiž, podle očekávání, tvářil naprosto nenaloženě.
"Dílo ďáblovo, že?" naklonil se notář ke Steinovi.
Stein kupodivu mlčel a jen zíral na omladinu, poskakující, pobíhající a objímající se okolo vatry. Dav tančil, motal se a přeléval kolem dokola. Ve stínech se tančilo trochu jinak, ale zář ohně tam nedosáhla. Naštěstí. Kapitána by pravděpodobně trefil šlak.
"No, my vás tu necháme. Máte tu chromou nohu, tančit byste stejně nemohl."
Matěj to ani nestačil doříct. Agátka ho odtáhla mezi rozjívenou mládež a zabránila tak tím vraždě.
Vedle stojící Jaroš přešlápl.
"Snad tam nechcete jít taky?"
Jaroš přikývl.

Ako kráčali ulicami, neubránili sa pochmúrnym myšlienkam, ostrým ako pichliače ježka.
Barbarič s ľútosťou hľadel na rady prestavovaných domov, ktoré sa pomaly vzmáhali po ohnivom pekle z deväťdesiateho deviateho.
Už aby som toto kacírske miesto opustil, dumal Stein. Protestantská Levoča mu vôbec nevoňala.
Trápili ho tiež obavy z moru, ktorý tu pred pár rokmi vyčíňal.
Jaroš vyzeral pokojne, ale jeho myseľ už chystala bojovú stratégiu proti únoscom.
Cechmajstra zalieval horúci pot. Silou-mocou chcel byť súčasťou pátrania, ale netušil, ako im bude užitočný. Nemôžem nečinne sedieť. Margita na nás čaká.
Pomyseľné pichliače ich bodali ešte hodný kus cesty k Menhardskej bráne.

Jaroša našiel skloneného nad akýmsi chlapom. Zanedbaný zovňajšok a silný zápach alkoholu, ktorý z tuláka sálal, vzbudzoval v kapitánovi mierny odpor.
Po chvíli seržant odstúpil a podišiel k Steinovi s nečitateľným výrazom na tvári.
„Seržant?“ Stein sa zhlboka nadýchol. „O čo išlo?“
„Kapitán... ako som skúmal miesto únosu, narazil som na toho žobráka. Razilo z neho pivo, ale keď som ho prebral, bol zhovorčivý.“
„Neplietol sa mu jazyk?“
„Trocha. Ale z jeho slov som pochytil, že bol svedkom únosu. Videl, ako slečnu Margitu nesú smerom k Menhardskej bráne.“
Stein sa zachmúril. „Veríte slovám opilca? Pivo otupuje.“
„Kapitán... iné stopy nemáme.“

„Kujóni!“ Barbarič s úškrnom dočítal posledný z milostných listov, ktoré im Hausser rád ukázal. „Ale cítiť odtiaľ slobodného ducha umelcov. Chcete nazrieť?“
Stein od neho neochotne prevzal husto popísaný papier. Nevšímal si krásne štylizované písmo, zato obsah mu skoro vyrazil dych. Slová skutočne sršali zvrhlosťou a lascívnosťou.
„...vôňu kvetu ženského...“
„...nežnej panny stehná bozkať...“
„...túžby plameň dychtí splynúť...“
S červeňou v tvári sa rýchlo odvrátil a so šťavnatou nadávkou vrátil list Barbaričovi. Potom bez slova opustil budovu, aby sa pripojil k Jarošovi, ktorý študoval miesto činu.
Barbarič osamel. „Sú to smilníci,“ prikývol, „ale umelecky mysliaci smilníci! Slečna Margita, buďte silná.“

Kým Jaroš ošetroval ranenému hlavu, Stein vyprázdnil hostinec.
Zlatníckemu cechmajstrovi Hausserovi sa triasol hlas. „Niekoľko týždňov dostáva Margita ľúbostné listy.“
„Ľúbostné?“ zrúkol Stein.
„Áno. Vyznania lásky od údajných ctiteľov. Perverzné, nemravné vyznania, rozumiete? Naliehali, že si po ňu prídu...“
„Hlásili ste to mestskej hliadke?“
Cechmajster prikývol. „Považovali to za bezvýznamný žart.“
Stein sa zachmúril. „Svojský žart!“
„Margita bola zúfalá. Keď počula, že tu prespíte...“
„Napadli vás tí ctitelia?“ zaujímalo Barbariča.
„Dvaja. Cestou za vami. Tešili sa, že ju konečne majú.“
„Chlípne svine!“ uniklo Steinovi. „Dostaneme ich!“
Hausser zvesil hlavu. „Prosím...“
Stein strácal trpezlivosť. „Vzchopte sa, človeče! Seržant, Barbarič, máme prácu!“

Stein prechádzal pochmúrnym pohľadom medzi stroho popísaným listom a kamennou dlážkou levočského hostinca.
„Prečo tá nervozita?“ prehodil Barbarič pomedzi sústa. Pečený bažant v medovo-škoricovej omáčke voňal lahodne. „Vari nenapísala, že príde pred západom slnka? Teda čochvíľa.“
„Neviem.“ Kapitán pokýval hlavou. „Nemám z toho dobrý pocit. Prečo nenapísala podrobnosti? Seržant? Ako to vidíte?“
Jaroš, ktorý sa dovtedy venoval čisteniu svojich drahocenných nástrojov, prikývol. „Áno, je tu mnoho otázok. Slečna Margita zrejme netúži po škandále, preto tie tajnosti.“
„Musí tu byť viac...“ Kapitánove ďalšie úvahy prerušilo buchnutie dverí. Dnu vpadol zakrvavený muž.
„Je tu kapitán Stein?“ zavolal chrapľavým hlasom. „Moju Margitu... uniesli!“