Za hviezdami

Paulínka kričala cez okraj. Vietor odnášal jej slová, len najväčší strach ju tlačil k skale. 

Prebrala sa až s hviezdami a okamžite vedela. 

„Rarášok, rarášok, rarášok!“ zašeptala vykričaným hlasom.  

Objavil sa škriatok, oči mal rozšírené hrôzou. Vedel, čo bude dievča žiadať. Zaliali ho slzy. 

Krútil hlavou: „To nejde!“

„Si najmocnejší z mocných. Zachráň ho! Zachráň Ratka!“

„To nejde...“ 

„Existujú lietajúce myši. Dokáž to!“ prikazovala Pauli.

„Nepokúšaj ma! Zmenil by sa beh sveta!“

„Už si ho raz premenil na človeka!“  prosíkala.

 Rarášok zvraštil kožu na tvári ešte viac. „Je neskoro.“

„Tak nechcem žiadne skaly! Ani vietor. Znič ich! Odnes ich preč!“ 

Plachtový polobalón popieral fyzikálne zákony, ale letel.

Paula sa spustila vedľa Ratka. Mal obhorený kožúšok a sťažka ňufkal. Vzala mu popraskanú šošovku,

pohladila ho. „Nech ťa nepokúša!“

Košom zatriasol náraz.

„Len nie pštros!“ zaúpela a vykukla. 

Prelietali nad vanilkovo bielymi kopcami. Z nich mieril harpúnometom kocúr Miau. 

„Vydaj mi ho!“ vystrelil, „Než dosiahneš Vodopád zo šampanského!“ 

Náprotivným hrebeňom prebehol Veľký pes. Nový vietor ich posunul z dostrelu.   

Zahrmelo a oblaky zmenili tvar. Nadobudli mačaciu farbu a začali metať pazúrové blesky. Hromy mraučali. „Som mocnejší, než myslíš!“

Balón narazil do skál. Paula dopadla na plošinu, ale Ratka pohltila otvorená papuľa mrakov. 

„Snáď ho nad čokoladovníkom depštrosujú!“ zahuhňal Hrnčekvarvtipnúkašu.

Šošovka vkĺzla do jaskyne. Ratko ju nasledoval a Paula tiež.

Vnútro, osvietené uväznenými svetluškami, skrývalo vzácne haraburdie. „Preto zberodej!“ 

Ratko zapišťal. Labkami zvieral šošovku. Snažila sa spojiť s ďalším úlomkom. Paula pribehla neskoro. Stále neúplná šošovka vyslala vlnu.      

Mágia vykostila metly, rozzrkadlila steny. Rozpálila pavučiny a mince sa menili na prach a opačne. Z obrúska vyrástla obrovská plachta. Všetko vytiahla pred jaskyňu. 

Paula ju zachytila a uviazala: „Pletené hniezd je kôš. Plachta balón.“ 

Vzlietli. Paula sa naklonila. 

„Pozor na mňaaa!“ Hrnčekvarvtipnúkašu vypadol a odrazil si ucho. „Odleťte! Neprezradím vás! Môj humor ostane bezuchý!“  

„Já navnadený na sláfnostnú večeru z fás.“ Pštros sa rozochvel. „Nechýbat! Já pochledám ingretiencie.“ 

Vošiel do jaskyne. Paulu to ťahalo tiež. 

„Stát!“ z tmy vykuklo obrie pštrosie oko a hlava. 

Rozbitá šošovka to neakceptovala. Vykĺzla z Paulinho vrecka a prachom sa vliekla dovnútra. Pristúpili ju pazúry. 

„Ja zberodej, skrýfam prafé Miráclé. Toto sklíčko ľavé.“ 

Nastal čas na zmenu témy. Pavla zalichotila: „Pštrosy dokážu pliesť?“  

„Ja furt pliesť,“ hrdo sa vykrčil pštros.

Ratko vykukol z kapucne.

„Pouah, jesť chlodavce je nedegustívne!“

„Pravda! Bol so mnou chlapec. Ten by bol večera!“ Zastrčila potkana.  

„Garsón? Delikates?“

Pštros Noh natiahol bezkrídle telo a odletel. 

Stúpali do vzdušného nebezpečenstva. Z dlhého krku ich únoscu hľadela na Paulu pštrosia hlava. 

„Kukaj kam letíííš!“ reval Hrnčekvarvtipnúkašu.

„Ale pštrosy nelietajú!“ z biológie bola Paula chválitebná.

Pštros ukážkovo obletel perníkové kopce a cez cukrovú hmlu vyletel pod hviezdnu oblohu.    

„Non, šprost. Babka být drak, táta Fták Noch.“

Ladne pristál do obrieho prúteného hniezda pred jaskyňu.

„Tu šakaj, defšé. Neprasuj. Nechýbaj. Stát sa tuchá, nechutná. Ty budeš fille.“

Paula nespoznávala niekoľko jazykov. So všetkým nesúhlasila.

„Chápej! Čo nesjesť ja, zjesť mňa. Ja dávno chytiť veľká zúrivá chat, vŕŕ-vŕŕ, machku. A tu mně chýbat perie.“

Ratko mlčal. Úlomky šošovky sa pohli.

Pestrokrásna Aratinga roztiahla krídla s fosforeskujúcimi zdrapmi: „Prchajte. Nadobudli neľudskú prirodzenosť!“ 

Nechcem utekať, otočila sa Paula na Ratka. Zmizol. Pod stromom zostali len jeho nohavice. 

Zasiahla ju marcipánová šiška. Zovšadiaľ vykukovali šialené zvieracie ksichty. Hádzali bobky. Kým ju netrafili, boli kakaové. 

„Zohni sa, ak pííííska!“ Hrnčekvarvtipnúkašu vyvrátil horkú čokoládu. Nohavice sa zavrteli. 

Ratko bol opäť potkanom. 

„Diabolská šošovka!“ Paula všetkých vzala a okolo stromu sa rozbehla kávovníkovými plantážami niekam. Okolie zversky dupalo. Cerilo zuby.

„Keby som žral len čokoládu, tiež chcem čosi šťavnaté!“ Hrnčekvarvtipnúkašu mal jasno. 

„Sáchrana!“ zachytili ich pazúry. Vzniesli sa. 

„Chlava děravá, ja zapomnět. Já chtít vás sežrat.“  

Paula bola rezistentná voči zákonom, ale pri šedivom zošúverenom chlápätku zjajkla. 

„Moja ponožka!“ skríkol, až opadala úroda kakaových bôbov. 

Ratko mužíka pohladil a obtočil ho zdrapmi roztrhaného saka.

Paula si na bublanie Hrnčekavarvtipnúkašu dala súvislosti dohromady. 

„Ukáž nám ten trafený čokoládovník. Vrátime ti podobu.“

Fosforeskujúci zámotok zdvihol prst. Čokoládový strom zaberal plochu sídliska. 

Ratko, už bez saka, neohrozene skákal po konároch, až sa stratil.

„Nezabi sa!“ 

Zaznel žuchnutie a vycerený Ratko ukazoval nový kus šošovky. 

„Blázon! Spojíme ich?“ Ratko nadšene pritakával.

 Paula vytiahla z Hrnčekavarvtipnúkašu počokoládovaný črep.  

 Kúsky zrástli a s ich scelením zarevali premenené zvieratá.   

„Kurník, čo sme spôsobili?“ 

A potom sa Paula pokúsila premôcť silu príťažlivosti. „Pusť ten prekliaty črep!“

Ratko si uchoval zarputilosť potkanov. Šošovku nepustil. Snažil sa udržať pestrých čokokamienkov, až škorica odletovala.  

„Bojuj!“ Paula ho dobehla, vydrapla úlomok a hodila ho do Hrnčekavarvtipnúkašu plného čokolády, až to zabublalo. 

Ťah ustal.   

„Čokoládovník 

chce byť srandovný!“

Hlas vychádzal z farebnej ponožky.

„Ponožka s mikrofonickým hlasom!“ To nemohlo Paulu prekvapiť.  

„Žiadna ponožka! Som Aratinga, najpestrejší papagáj. Keď do čokoládovníka narazila črepina,  premenil som sa, zošedivel. Ostatní zošaleli. Mňa zachránila táto ponožka. Šeptala mi: 

Navliekni ma. Za sny! 

    Opäť budeš  krásny.“       

Pavla vyskočila, ponožku strhla a tá sa rozplynula.

„Pred týmto nás varovali?“ Pauli vyliala z Hrnčekavarvtipnúkašu hnedú hmotu. Okamžite sa rozžalostil. 

„Ten svet premení štíhly hrnček na zabíjačkový kotol!“

Ratko bojoval s ľudskou fyziológiou a snažil sa jazykom očistiť pazuchu fosforeskujúceho obleku.    

„Toto je čokoládový raj!“ olizla si Paula vlasy.

Všetky ďalšie vety boli zbytočné.

Hrnček huhňal, keď Pauli podľa etikety z neho chlípala.

„Upozorňujem, toto je len odpadová čokoláda.“ Ozval sa hlas. „V kvadrante šesť práve rodia kakaovníky...“

Bolo im to ukradnuté. Všetky vety o teobromíne, flavonoidoch či fenyletylamíne. Boli šťastní. A preplnení. 

Ratkova ruka s rozbitým sklíčkom zrazu vystrelila a začala chlapca ťahať von z čokobazéna.  

Meteorit zanechá kráter. Rázová vlna roztriešti okolie.

Dopad šošovky zmenil faunu lesa na hominidov. Vyhĺbil otvor o šírke dieťaťa s hrnčekom. 

Tak písala ohhryzená kniha. 

Ratko vyhecovaný povzbudzujúcou Nefaunou okamžite skočil. Paula prestala veriť v gravitáciu a nasledovala ho. 

Počas letu končili vtipy.

Levitovali, omdlievali, prehnali sa nevyužívanými krtkovišťami, až prefrngli, naďalej ťahaný silou rozbitej optiky, kanalizačnými tunelmi. 

Zvieratá Nefauny sa síce stali ľuďmi, ale nezľudšteli. Ich kanalizácia voňala po orieškoch, bylinkách, korienkami a voľačom horkom.  

Paula sa snažila brzdiť, keď zaznelo: 

Máte na mále!

Salto mortale!

a vyhodilo ich do nádrže hnedej mazľavej hmoty. 

Hlas dodal: „Pardon, káva došla!“