Za hviezdami

Les má skryté chrámy. Svätyne, ktoré predstavujú bezpečie.    

Čistinku zaplnili ľudské bytosti, chlpaté, zubaté i fľakaté. Klaňali sa. 

„Zachráncové!“

Nad kamenným oltárom s gigantickou knihou sa vznášali tri okrídlené stareny. 

„Jsme Věštectví!

Paule pripomínali personifikované mole!

„Ale ja nie som výnimočná.“

„On je!“ 

Ratko si práve pretiahol oblek cez hlavu. Spoločenstvo obdivne zhíklo.

„Věštíme minulost, přítomnost. Budoucnost nečteme. Před věky jsme ji sežraly. Byla těžko stravitelná!“

Podobné proroctvá Paula zažila. Ony hovorili, ona nerozumela. Trvalo to večnosť.    

„Môžete mi tú veštbu napísať?“ žobronila.  

Ozval sa Hrnčekvarvtipnúkašu: „Musímeee klesnúť hlbokooo.“ 

„Kam?“

„Za šošovkouuu. Do podzemia!“

Lesnú kanalizáciu si je ťažké predstaviť. 

Hnalo ich kvílivé psycho mňaučanie.

Lesom sa okolo stromov, na konároch, v listoch povaľovali malinké vysmiate stvorenia.

„Keď zmyz hmizne, ostanú len valé míly...“ pospevoval si Hrnčekvarvtipnúkašu otravnú pesničku. 

Paula zrazu mala pocit, že nezachraňuje len Ratka a trochu aj seba, ale celé svety. Ale vedela prd, ako to urobiť.

„Mám vás!“ 

Chodníček zaplavil západ slnka. Ryšavé vlasy, pieskový kabát a kožené čižmy. „Nezjedení, neotrávení.“

„Líška?“ Paula z nej padla na zadok. 

„Modifikovaná, ale ja. Veštectvo vás očakáva. Necerte na nich zuby.“

Zamňaučanie. Ryšavá sebou trhla. 

„Bežte sami. Môj Miau ma volá. Bežíme si oproti. Som jednotka na jeho kandidátke.“

„Hahahadonahaaa,“ hrnček sa rozrehotal. „Prestieraniepestrisa, obleč holoprda!“

Chlapec Ratko stál vyfintený vo fosforeskujúcom dvojradovom obleku.

„Ideálneee na útek!“

Kotkodákanie na dvore prehlušovalo náznaky prenasledovania. Čarovný vecheť, lebo to dlhé meno si Paula plietla, v zadnej stene klietky odhalil dieru. 

„Skrátka skratkaaa!“

„Prečo tade neunikli oni?“ Vyletelo z Pauly a Ratko sa snažil zahliadnuť si chrbát svojho šviháckeho obleku. 

„Boli príliš hogo-fogo! Vezmi ma a lezteeee!“

Ratko už bol v diere, keď Puškasamostrieľka rozrazila dvere, zamierila a Paula prižmúrila oči.  Vecheť sa roztiahol na pol kurníku. 

Zaznel výstrel, na Prestieranípestrisa sa zjavili dve škvrny, stočilo sa okolo pušky a spoločne zmizli. 

Paula sa hnala dvorom k  maštali. Ťahala chlapca, ktorý mal byť potkanom, a povedľa letel na pestrofarebnej handre urečnený hrnček. 

„Toootooo uuuž nevyžehlímeee!“

Paula reagovala jediným racionálnym spôsobom.

„Prosím, nenaťahuj tie samohlásky!“

„Môj trademark! Som Hrnčekvarvtipnúkašu a nie som rozbitýýý!“

Za bránou maštale bol neuveriteľný hurhaj. 

V oplotenej ohrade korzovali, v nažehlených róbach z peria, najkrásnejšie melírovlásky, aké Paula videla. Neustále čipčali. 

Ozval sa výstrel. 

„Vypusti ich! Puškasamostrieľka sa prebralaaa.“ 

Dámy sa rozbehli na slobodu a neutíchali.

Posledný vyšiel vysokým krokom polonahý svalovec s vyčesanou šticou. Pozrel sa na chlapca, strhol mu deku a prehodil si ju cez plecia.

„Kikirikikráľ!“  

Promovaný psychológ neempaticky vyskočil, zdrapol z poličky hrnček a šmaril ním do kúta. 

„Akronýýýým!“

Paula nevidela ako hrnček zachytila pestrofarebná handra, lebo chlapča otvorilo dlaň. Skrývalo sklený črep. „Nepičaj,“ písklo. 

„Otravný hrniec,“ muž sa pokúsil o úsmev. 

Pavla nie je hlúpa. Pamätá si výroky a úškrny. 

„Prosím, doneste chlapcovi košeľu. Prechladne!“ Zdvihla šálku s čajom. 

Ak MUDr. chcel namietať, neurobil to. Odišiel do zadnej izby. 

Paula zdrapla chlapca a stlačila vchodovú kľučku. Zamknuté! 

„Použiii čaj!“ Na lietajúcej handre priletel nerozbitý hrnček. 

Paula chrstla mätový čaj na dvere. Vyžral v nich dieru. 

„Utekaaaj do kurníka! Čím menej vieeeš, vnímaš meneeej prekážok!“

Správca prikryl vyľakané chlapča huňatou dekou. 

„Než si všetko vysvetlíme, vypime si čaj! Prestieraniepestrisa!“

Priletela žiarivá handra, nad stolom spustila dúhové šálky a opäť zmizla. Zavoňala mäta. 

„Nezablúdila som. Odkúzlilo nás!“ Pavla, aj MUDr., nespúšťali z chlapca oči. Ratko je chlapec? 

„Potkalaaa potkanaaa!“ zaznelo. Psychológ hlas prehlušil: „Je to on!“

„A líška?“

„Zmenila by sa na červenovlasú krásku. Takým sa zo skúsenosti vyhýbam!“

„Kocúr fuč, aj líška. Šošovku nenájdem!“ vzdychla. 

„Tiež mi zmizol poľovný kocúr. Pomôžem ti. Nechaj tu chlapca. Lesklé veci zbierali straky. Zmenili sa na stareny. U nich ju nájdeš.“  

„Pomáhaaa v dobrej viereee. Darované nie je kradnuté.“

„Kto ste? V mojej kuchyni, dome, lese...“

Paulínka otvorila oko. Čučala do dvoch čiernych otvorov. Za nimi zarastený poľovník. 

Zisťovala, či nie je zviazaná, keď ju objali chladné detské ručičky. 

Vyskočila: „Kto a kde ste? Žiadne rozprávky!“

„Tie chceteeeee!“

Vzduchom sa kývala puška a nahé chlapča s vytreštenými očami odskočilo do kúta. 

„Došlo k metamorfóze,“ pohládzal si ostré fúzy chlap. „Fagan bol isto myšou.“ Zaváhal.-„Ty levicou či červenou laňou.“ 

„Netárajte nezmysly!“ puška už na Paulínku nemierila. „Chcem Ratka a líšku?“

„Choleričkaaaa!“ zaznelo z police. 

„Pardon,“ nevšímal si muž hlas. „Som Mudr. Ivan Anatolij Urbar. Promovaný psychológ. Správca lesa Nefauna.“

Líška štekla a dopadla na zadok. Chvost bol preč, predné labky tiež. Zadné sa premenili na ľudské. Okolo hrivy ryšavých vlasov jej poletovali malé víly. 

„Slyš, slyš věštbu!“

Okolo bolo všetko. Jazierko s mečom vrazeným do skaly, tisícročné duby. V kruhu sa povaľovali rúnové kamene, kocky, aj vnútornosti. Kdečo sa dalo vyčítať. 

Nikde nebolo dievča s potkanom. 

„Čarodějka cítí osamělost, Hvězdář zůstane bez lásky slepý. Dívka ztratí, co ještě nemiluje. Nesmí ji nikdo sníst, opít, otrávit. Kdo je nápomocný, je šelma.“

Víly ševelili ako lístie. Slová sa zlievali s vetrom. 

„Čo s tým mám spoločné? 

Zdvihla sa. Nájde si oblečenie. 

„Si ho zabil!“ triasla Paulina otvoreným šporákom. Líška sa zatiaľ s nepredstieranou gráciou prehrabovala v obrovskej kope popola. 

„Ochu,“ zaznelo od stropu, „Povedz kúzlo!“

„Abrakadabra, ty krysovrah!“ Paula zúrila. 

„Ma zachránil, nekýcham!“ zachveli sa okenice. 

„Asihomám!“ Líška držala v papuli kyvotajúcu sa čiernu hmotu. 

„Okamžite...“

Paule sa okamžiky zliali dohromady. Ratko sa našiel v sadziach, priniesol kus skla. Líška šalela nad kúzelným artefaktom. Dom ďakoval. Dostala odpovede, nepamätala si ani otázky. 

„Pomôžem vám. Opakujte:“ zarezonovala podlaha. „Rarášok, rarášok, nájdi nám cestu!“

Zjavil sa pokrčený chlapík s ušami sloníčaťa a hlasom, ktorý sa mu nepodobal: „Ako si prajete! Len budete prekvapení.“ 

Vnútro chalúpky sa zmenilo. Bolo neprázdne, zaplnené nábytkom. 

„Pomôžete mi?“ vzdychli steny.

„V dýchacích cestách sa ti hrabať nebudem,“ Paula čakala, či kýchne. „Ak netrpíš plynatosťou, pomôže ti potkan.“ 

Ratko zapanáčkoval. 

„Tadiaľto, prosím,“ líška sa oprela o šporák, potkan jej  prebehol po chrbte a zmizol v čiernom otvore. 

„Chutný chlapček!“

„Hej!“ skríkla Pavla. Na líšku i na potkana. 

Nábytok nadskočil. „Už je v dymovode!“

Líška sa rozrečnila: „Láska je ľakavá, ale raz sa naplní!“

Paula pretočila oči: „Ku kocúrovi?“

„Och, dráždiš mi chvostom izoláciu!“ trámy sa zachveli.  

Líška sa zvodne pretiahla. „Ja si ho pripravím.“

„Ochu-ochu, brzdi trochu!“ 

Sadze explodovali.