Za hviezdami

„Vypadol,“ vzdychla líška. 

Okná miestnosti sa rozleteli a nevysvetliteľný prúd vzduchu vystrelil zvyšných troch do prachu pred dom.

„To boli padáky!“ 

Rozpršalo sa nezvyčajnými kvapkami.

„Prepáčte, to nebude nádcha,“ zaklipkala hornými okenicami chalúpka. Priečelie jej sčervenelo. „Odkedy mi čosi padlo do komína, som alergická na mágiu.“

Pauli sa nedivila. „Jasné, šelmy rozprávajú, a domček je ich architektonický variant.“

Ratko našťastie mlčal. 

„Ani kvapôčková nákaza,“ huhňala chalúpka a vytiahla markízu, „to mám overené!“ 

„Mňa nenadchne kýchajúci dom!“ Paula vážne neznášala dážď! „Pusť nás okamžite dnu, lebo oprskám ja teba! Nepomôže ti ani padážnik!“

„Domy rozprávajú?“ divila sa líška. Vbehla za dievčaťom. 

Miestnosť bola malá a prázdna. Takéto drevené chalúpky videla Paula v skanzene. 

Ak sa rozbehne a kopne do kocúra, sú za ním poodchýlené dvere. Oknom by šlo tiež utiecť. 

Ale snáď nebude mať strach z mačky!

„Boj sa ma, kocúr!“ 

„Mňa nič nevyľaká! Vydaj potkana, pomôžem ti. Smrť ho už čaká!“ vykročil. „Čakania treba ukončiť okamžite.“

„Súhlasím, Najdrahší!“ cez škáru v dverách vošla prenádherná líška. „Dočkala som sa. Nemôžeš mi stále unikať,“ približovala sa ku kocúrovi so zdvihnutým chvostom. „Mám ťa. My líšky nehľadáme lásku ako zvieratá!“ Zversky zvodne sa usmiala. 

Kocúr sa roztriasol, naježil a s hlasným mňau zmizol. 

Bum. Slnko jej vrazilo tenký bozk. Až sa všetko otriaslo. 

Paulínka sa vzoprela na drevenej dlážke a potrebovala vracať. Nebol čas. 

Potkan sa chúlil na stropnom tráme a odporné kocúrisko bolo pripravené loviť.

Zdrapla ho za chvost. Chvosty mačiek sú šibké. Akoby chytala rybu.

„Siahneš na neho pazúrmi a zmlátim ťa metlou!“ Pauli sa obzerala po zbrani. 

„Bezmenné zvery sú potrava!“ Miau si olizol labu.

Fakt rozpráva. 

„Má meno!“ kombinovala.

Oči kocúra sledovali pohyb. Potkan jej zoskočil do kapucne.

„Ratko!“

Očakávala súboj. 

„Dobre, rozprávaš! Kde sme a čo máme nájsť?“

„Voľakde. Nájsť to musíš sama!“ kocúr nepohnute hľadel na kapucňu.  

„Čožežeto?“

Ostalo ticho ako pri žiadosti o rozbor surrealistickej básne. Počula vrzúkať hviezdy.  

Netušila ako stratil zrak, koho miloval, žiadne blablabla. A má nájsť rozbitú šošovku?

„Z optiky som mala štvorku. Ako vyzerá nerozbitá.“

Potkan nadšene poskakoval. 

Hluchoslepý dedkovský hvezdár, hnevala sa. Chcela si zapamätať, prečo je výnimočná! Opakovala si to, keď rozprával. 

„Canis major se kamsi zatoulal. Miau není nejspolehlivější posel, ale umí přecházet světy. Doprovodí vás!“

Kreslo s dekou bolo preč. Stála v stĺporadí.

Isto sa v priestore otvoria malé dvierka, vrznú a povedú ju k dobrodružstvu. „Dostanem olovrant?“

„Svoj mám!“ zapriadol kocúr a strhol ich do tmy. 

„Ja do nekonečna nenapočítam!“

„Posaď se a důvěřuj.“ 

Paulínka zapadla do obrieho kresla, hrial ju čaj so škoricou a deka. Bezhraničný strop hviezdil. 

Snažila sa pozorne počúvať, ale rozumela iba útržkom. Hvezdár rozprával rečou, ktorú ona nedokázala obsiahnuť. O veľkej láske, kvantách vzdialeností a zákonoch. Zachytila baladu o blúdení meteoritov, ale všetky záblesky, zatmenia a erupcie sa roztratili v bezmedzného hvezdárovom vesmíre.

Vždy keď zacítila, že musí spustiť viečka, prebrala sa oddýchnutá. Čas plynul inak. S hviezdami menili polohu aj ozrutné stĺpy.  Cítila sa nepríjemne vianočne. Zas to na darčeky nevidela. 

Potkan sa jej v lone strhol a opäť zaspal. 

„Jedno neúplne zdravé dievča. S kým prišla?“

Starec natŕčal ucho s bielymi chlpmi. Strašidelnejšie pôsobili jeho oči. Šedivé, pravdepodobne sklené, rozpukané ešte šedivšími žilkami. 

„Som Pauli,“ ovládla sa. Je slušné sa predstaviť. „Toto je potkan!“

Ten sa labkou štuchol do ňufáka. Poklona mu vyšla.

„Prepáčte, nebudete Boh, však?“

„Miau, toto dievča potrebujem? Či ty hlodavca?“ 

Spoza sutany vykročil agresor z lúky. Obtrel sa o muža a zatiahol dlhé mňau. 

„Váš slepecký kocúr?“ Paulina neznášala, keď ju ignorovali.

„Tvoj vodiaci potkan?“ neozval sa starec, ale kocúr. 

„Kšš,“ jedno ostré syknutie. Kocúr zmizol, ako to kocúry vedia. 

„Som hvezdár. Spočítate mi hviezdy.“  

Ležala rozčapená a premočená na mramorovej dlážke. Potkan ju škrabal na krku. Zdrapla ho a vyskočila.  Musela padnúť na hlavu. 

Kamenná podlaha utekala do nekonečna a v ňom mizla. Ozrutné vyrezávané stĺpy, ktoré mala z dejepisu poznať, nepoznávala. Keď zaklonila hlavu, končili až v hviezdnej oblohe. 

„Miau, koho si přivedl?“ zaznelo zovšadiaľ.

„No way!“ Paula uskočila. Šedivý bradatý starec v habite sa zjavil odnikade. 

Boh, pomyslela si. 

„Som mŕtva?“ zakoktala, stiahla si kapucňu, utrela si nos a snažila sa vyzerať, čo najdôstojnejšie. 

Zároveň si kýchla tak silno, že opľula dlažbu. Na mokro mala alergiu, nútilo ju kýchať.

„Zjevně ještě ne!“

Z krovia úlisne vykráčal kocúr. Rovnako sa aj tváril. Bez prižmúrenia očí sa natiahol. 

„Čo sa zakrádaš, kocúrisko!“ Paulínka pritúlila potkana k sebe.  

„Daj mi ho. Čo je darované, nie je kradnuté!“

Čože? Veď mačky nerozprávajú. 

Hlúpy potkan sa vytrhol.

Kocúr bol rýchlejší než Paula. Hodila bundu, ale minula. Obávala sa najhoršieho. 

Z čistojasnej oblohy sa rozpršalo a zjavil sa svetelný most. Tvorili ho dažďové kvapôčky vpletené do mesačného svetla. Končil nikde. 

Križovali ho šelma s unikajúcim hlodavcom. 

Pauli neuvažovala, či cez most prepadne, skočila a siahla po povrázku.

Kocúr zamraučal a zmizol. Stratil sa aj potkan a vlastne všetko.

„Všetci majú zviera, aké chcú. Len ja potkana. A ešte v pestúnskej starostlivosti. Chcem delfína! Labuť. Škorpióna!“

Paula ležala na lúke za mestečkom, spájala si súhvezdia a čakala na mesiac. Bude spln a za splnu sa dejú veci.

Z internátu, cez balkóny, namiesto učenia, sem utekala pozorovať svetielka na oblohe a svetlá domov pod ňou.

Otravný hlodavec pobehoval okolo a fučal. Rovnako ako ona, nemohol utiecť ďaleko. Vyrobila mu postroj s dlhým povrázkom.

Vzpriamil sa na zadných, krútil ňufákom a hľadel do kríkov.

„Chceš ujsť, potkan? Si bež, ale zožerie ťa drsný dravec!“

Čosi prasklo. S obavou pozrela tým smerom.  

Sto rozprávkových rokov cez tisíc približovacích sklíčok strážil galaxie hvezdár Juraj. Celý vesmír sa zbiehal k jeho sústave ďalekohľadov, k nekončiacej veži na brale v ohybe svetov.   

Neunikli mu narodenia hviezd, sledoval ako dospievajú, dávajú život planétam či sa požierajú. Udržiaval kozmos správne vyladený. 

Za najvyššej kolimácie reverzným hľadáčikom objavil najvzdialenejší objekt. Neosvetlený, zahmlený. 

Krútil najjemnejšími šošovkami. Odkryli sa pláne temne strieborných porastov. A ihlicové vrchy s baštami. Výškou sa rovnali hviezdnej veži.   

V najvyššej našiel dievčinu. Hľadela na oblohu, cez nekonečno priamo k nemu, do jeho oka.

Zdvihla lampášik a usmiala sa. 

Čosi pohlo večnosťou aj celým vnútrom hvezdára.