(Ne)realita

Z podzemí kostela svatého Jakuba vedlo vícero chodeb, jedna téměř zasypaná.
Za časů Jana Tleskače však byla průchozí. Zavedla ho do prastarého sklepení, kde se scházela tajná společnost střežící odkaz dávných alchymistů. Usilovala o povznesení ducha, zároveň vybízela k prospěšné práci pro blaho lidstva. Tleskač se stal adeptem pro přijetí, brzy nato však tragicky zahynul vinou tajemného Em, který se společnosti dostal na stopu.
Tato původní verze Foglarovy knihy byla okamžitě zamítnuta, oficiálně kvůli ideologicky nevhodným tmářským chimérám. Proto vznikla nová verze, v níž figuruje nezávadný projekt létajícího kola.
Nedávný pokus zveřejnit onu původní verzi byl zapovězen, prý jednou provždy.

Z práce si vzala voľno. Na Varunove správy nereagovala. Bála sa, že zlyhá a pribudnú ďalšie obete.
Cestou popri potoku sa viackrát za sebou obzrela, či ho nevzhliadne. Pocit, že je pri nej silnel, napriek tomu, že nikde nikoho nevidela.
Zamieri k lavičke, ktorá je pred zrakom okoloidúcich skrytá za húštím, keď zaregistruje vysokú štíhlu postavu sediaceho muža. Premýšľa, že by mala skôr odísť, keď ju zastaví hlboký hlas: "Konečne si prišla."
Vtáčí spev, ktorý doteraz znel odvšadiaľ, už nepočuť. Zato jej srdce prudko bije, telo sa napína.
"Krásna skladba," a kŕdeľ havranov mu odpovedá krákaním.
Otočí sa ku nej.

Jedu si takhle v tramvaji, cestou ze školy, a vidím nastoupit muže ve vojenské uniformě. Většinou když někoho takhle vidím, řeknu si asi že je to někdo okolo 55 let co jede právě z víkendu z čundru. Tenhle muž byl ale mladý, a měl nášivku na uniformě co říkala že studuje vojenskou školu. Takže dá se říct budoucí zelenáč. Což když jsem četl co teď požadují k přijetí do armády, nevím jestli má smysl studovat takovou školu. Určitě připraví na režim vojáka. Ale děsím se okamžiku kdy přijdou do armády lidé co udělají dřepy s 5kg činkou a odhodí medicinbal.

,Môžeš ho premôcť!Naplň sa šťastím. Svojím aj ich.´
Bolo to ťažšie, než si myslela. Pohľady v nej boli plné bolesti, zranení, hnevu...môže v nich nájsť niečo pozitívne?
Každá jej spomienka v sebe niesla smútok. Pozorujúc hviezdy si začala pohmkávať Alžbetínsku serenádu. Zrazu sa objavil obraz malého chlapca, ktorý sa naháňa so šteniatkom... dievčatko stojí otcovi na nohách a spolu tancujú...akoby mala na rukách malé chlapča, ktoré sa dotýka svojho úsmevu v zrkadle...Myseľ sa jej zapĺňa smutným šťastím viac-či menej známych ľudí. Zrazu vidí samu seba. Strapatú, zamúčenú, keď dokončovala Thomasovi tortu a cíti, čo cítil. Bolí to.

Zobudí ju jemný dotyk a vôňa lipového čaju. Starenka jej bez slov podáva šálku.
"Kto ste? Kto je on?"
"Som nik. On je Zlo. Najviac ho lákajú duše detí. Ty ich máš v sebe veľa. V každom pohľade, ktorý máš sa skrýva duša chorého zraneného dieťaťa. "
"Ale i on vtlačil pohľad."
"To boli duše, ktoré získal. Chce ich späť, spolu s tvojimi. Teba pri získaní na chvíľu oslabia, jemu dajú silu."
Edith chvíľku potichu popíja čaj, vstrebáva nové informácie.
"Čo znamená ten symbol?"
"Nik to presne nevie, ale prináša so sebou smrť. Preto ti ho vypálil. Neboj, už ho nemáš."

Na mieste, kde ju chytil sa skvie obrazec. Zdesene ruku opäť zakryje. Má dojem, že si ju označil. Medailón vo vrecku jemnučko vibruje zatiaľ čo bezcieľne blúdi ulicami. Blúzni. Vidí ho v každom človeku, okolo ktorého prechádza.
Ocitla sa v slepej uličke medzi rodinnými domami. Na jej konci sa skvie rozbujnená záhrada. Tesne pred bráničkou padá. Medailón už nevibruje. Len prijemne hreje...
Všetko sa s ňou točí...vidí starenku, ktorá jej dala medailón...cíti ako jej odsúva ruku, ktorou kryje obrazec. Všetky vtisnuté pohľady tancujú všade vôkol nej. Pozorujú ako starenka nožom narezáva kožu, ako vyteká čierna krv, odteká zlo.

"Nemusíš ísť so mnou," nechce sa mu otočiť chrbtom, opatrne cúva, "pohľadaj si vajíčka. Tam ďalej by mohli byť." Neurčito naznačí rukou. Nespúšťajú zo seba pohľad. Seléne cíti, že sa snaží do nej vtisnúť. V podobe Varuna sa mu to nemôže podariť.
Spraví ku nej krok: "Kto ťa ochráni, ak sa opäť objaví?"
"Je to v poriadku," podvedome sa už druhýkrát poškriabe na ruke. Niečo začuje. Inštinktívne sa otočí za zvukom. S úľavou si všimne prichádzajúci pár. Rýchlo im kráča v ústrety, ich udivené pohľady si nevšíma. Obzrie sa, okrem nich nikoho nevidí. Ruka ju stále svrbí. Vyhrnie si rukáv.

"Je v poriadku," vrátila Varunovi telefón. Vtedy ju striaslo od zimy. Snažila sa pospájať spomienky. Utriediť, čo bolo skutočné, čo falošné.
"Mala by si sa ísť prezliecť," upozornil ju," vajíčka pohľadáme neskôr."
"Aké vajíčka?" Vari jej niečo uniklo? Zadívala sa naň s podozrením, "čo tu vlastne robíš?"
Nervózne sa zasmial:" Však sme sa dohodli, že mi pomôžeš nájsť vajíčka volavky."
Snažil sa uhnúť pohľadom. Neúspešne. Chvíľka jej stačila, aby si všimla drobnosť, ktorú si uvedomila až teraz. Rovnakú videla už tretíkrát. Medailón zavibroval.
"Na čo to vlastne potrebuješ vajíčka?"
"Však pre neter."
Už mala istotu. Varun nemá netere, iba synovca.

Vodná hladina ju zahalila ako obrovská páperová perina, ktorá sa nad ňou uzatvára. Tlačí ju do hrude, bráni v nádychu.
Zacíti ďobnutie zobákom a prekvapene sa nadýchne vzduchu. Volavka sa v okamihu stratí. Viac nezvládne, musí doliečiť hlboké rany zo súboja s Mnohotvarým.
Čiasi ruka ju vytiahne z vody. Stále cíti tlak vodnej hladiny. Bojí sa otvoriť oči.
"Seléne, no tak...nenúť ma dávať ti dýchanie z úst do úst."
"Varun?" s ťažkosťami otvára oči.
"Vitaj," s úľavou sa usmeje, "čo si vyvádzala?"
Spomienky má roztrieštené. Dievča, kŕdeľ havranov, otázky...
"Thomas! Je v poriadku?"
Zo stromu ich spokojne pozoruje havran.

Volali jej z väzenia. Týkalo sa to Thomasa. Zanechal jej list na rozlúčku. Nech si ho príde vyzdvihnúť...vraj o jednoho grázla na svete menej. Ďalej už nevnímala... Hlavou jej bežalo jediné - tu pred chvíľou stál... presne tu... kde ju prvýkrát pobozkal...bol pre ňu všetkým...
V mrákotách sa zviezla na zem.
Akoby ho počula:,Edith, chápem, prečo si to spravila. Ty jediná si vo mne videla dobro, pestovala ho... keď ku mne vtrhli policajti, vedel som, kto v tebe vyhral...prečo si ma zapredala?´
Doma: umierajúci kvet dostal ceduľku - zachráňte ma! a bydlisko na chodbe
Všetko ostatné spálila.
Skočila...