(Ne)realita

Sedeli oproti sebe celú noc. Bez slov si hľadeli do očí. Hlavou jej bežalo tisíc myšlienok, scenárov. Všetky končili rovnako. Thomasovým zatknutím. Prvý vtáčí spev pripomenul blížiaci sa východ slnka.
"Nehnevaj sa, ale nedokážem tu čakať než...vieš, kde ma nájdeš, až sa rozhodneš," podal jej mobil a v tichosti odišiel.
Akoby to neboli jej nohy, keď spravila po tých hodinách prvé kroky. Musela sa na ne opakovane pozrieť. Ubezpečiť sa, že sú to jej nohy,ktoré vkladá do topánok, nie dákeho robota. Tak veľmi boli stŕpnuté...

Zvonenie telefónu ju vrátilo do prítomnosti. Podoba Thomasa zmizla. Sama počúvala tie slová...

Všetko vybavené. Za dva týždne si povedia áno, bude to dokonalé.
Prišiel deň, keď sama prechádzala záznamy kamier. Vyšetrovali sériu naoko nezmyselných napadnutí. Varun len chvíľu predtým vybehol po obed, keď zbadala štíhlu postavu Thomasa, ako tesne pred časom útoku vchádza do budovy, v ktorej býva posledná obeť. Záznam zatajila. Musela sa ho na to spýtať.
Najhoršie bolo, že nezapieral: "Edith, dobre vieš, že ani jeden z nich nemá čistý register!"
"Ale to ti nedáva právo brať spravodlivosť do vlastných rúk!"
"Chceš ma udať?"
Podišiel ku nej, vzal jej tvár do dlaní k bozku...pred očami však mala zranenia obetí.

Vytvoril novú podobu, ktorá pohltila drobnú dievčenskú. Zalapala po dychu.
"Až ty odpovieš, prečo si ma zapredala."
Podišiel úplne ku nej, dotkol sa jej tváre, pozdvihol ju, aby si hľadeli do očí. Žiarivo modrý pohľad ju pálil viac, akoby chcela.
"Prečo si ma zradila? Nespravil som všetko, čo som ti na očiach videl? Ako nevesta by si vyzerala úchvatne."
Skoro nedýchala, slová takmer nevnímala. Mal JEHO podobu. Ako to vedel? Toľkokrát sa pýtala samej seba, či spravila správne, keď ho nahlásila. Policajtka v nej vyhrala nad ženou, ktorá ho milovala napriek zločinom, ktoré spáchal. Tú noc mala opäť pred očami.

"Prečo?!" V jeho hlase zacítila zmätok.
"Áno, chcem vedieť prečo? Prečo si ich zabil osemdesiatjeden a teraz vyše mesiaca ani jednu."
"Pretože teraz chcem teba!"
"Prečo?"
Ľadovomodrý pohľad dievčaťa začal čoraz viac strácať silu. Nebol schopný cez ňu vtisnúť do nej ďalší z pohľadov, keď cítil tento zmätok.
"Prečo?"
Bola ako malý princ. Tiež sa nikdy nevzdal svojej otázky. Vycítila, že toto jednoduché slovíčko ju ochráni. Netušila, z akého dôvodu jeho sila slabla a tak opakovala v mysli i nahlas: "Prečo?!"
Vedela, že v tejto otázke môže pokračovať donekonečna. Havrany vzlietali preč. Okrem jedného. Upriamila oči z dievčiny naň: "Prečo?"

Cítila zimomriavky, ktoré ňou prebehli. Nebola schopná pohybu, zatiaľ čo ju dievča obchádzalo ako dravec svoju korisť. Šepkal neznáme slová. Vyslovene si vychutnával danú situáciu. Na smutnú vŕbu sa usadil ako havran. Po ňom prilietali ďalšie za hlasného krákania, ktoré sa do okolia zabodávalo horšie ako listy Sansevierie. Starká ju vždy upozorňovala - vyhýbaj sa miestam, kde havrany hlasno krákajú. Vtedy prinášajú smrť, nešťastie. Telo sa znenazdajky uvoľnilo, ak má zomrieť, načo bojovať. Dievča zastalo pred ňou. Vpaľovalo svoj pohľad hlboko do nej.
"Prečo?" spýtala sa. Oči sa im stretli, sila pominula a všimla si zmätok.
"Prečo? Ukáž svoju pravú podobu."

Doma ju čakali štyri steny, balkón a jeden kvet na umretie. Mala nevyhnutnú potrebu vody. Sledovať pokojnú hladinu jazierka. Vykročila jeho smerom úplne podvedome, nič naokolo si nevšímala. Keď kráčala popri potoku, ktorý doň ústil, vyrušil ju tiesnivý pocit. Obzrela sa. Za ňou kráčalo dievčatko s plavými vlasmi. Myšlienky jej lietali k prípadu. Oficiálne ho odložili, nemohli sa pohnúť z miesta. Cítila sa vinná. Znovu pocítila nepríjemné chvenie. Obzrela sa. Znovu len to dievčatko s blankytne modrými očami, ktoré boli nalepené na ňu. Zamrazilo ju. Chcela pokračovať v ceste. Otočila sa. Dievča úplne za ňou.
"Mám ťa," prehovorilo mužským hlasom.

"Prečo si myslíš, že to neskončilo?"
Pokrčila plecami, úporne premýšľala. Videla, ako sa rozsypal. Prečo ju neopúšťal pocit, že niečo nie je v poriadku?
"Edi..." zazrela naňho, "Seléne, je to skoro mesiac! Nepribudla žiadna obeť. Zrejme ho ten vták naozaj zničil. Tá kôpka popola bol možno on."
"Vyčkáva?"
"Na čo?! Však to vyzerá akoby bol upír a volavkin zobák zafungoval ako drevený kôl do srdca."
"Varun! Nemyslím, že je upír. A už vôbec si nemyslím, že kohokoľvek pred ním ochráni kríž, cibuľa, či drevený kôl..." vyskočila zo stoličky.
"Cesnak."
"Čo s cesnakom?!"
"Proti upírovi účinkuje cesnak, nie cibuľa," usmial sa.

Mohol na seba zobrať akúkoľvek podobu. Ale včera... Vycítil jej slabinu. Podarilo sa mu vtisnúť do nej tri podoby pohľadu. Bola však prekvapivo silná. Navyše nečakal jej totem. Kto by to povedal!? Volavka! Napriek tomu, že symbolizuje mier, bola neskutočne útočná. Pripravila ho o jeho podobu, ktorá bola najúčinnejšia na dosiahnutie jeho cieľa. Chce ich zničiť všetky. Ona je však výzva. Nesmierne lákavá. Ju si vychutná.

"Si si istá, že ich je až osemdesiatjeden?"
"Varun, možno ich je aj viac. Každý predpokladá, že ich bolo dvadsaťosem. Predpokladám, že si len našiel svoj spôsobom. Spája ich srdce. Osemdesiatjeden! Zmrazené, následne polámané."

Podarilo sa volavke zničiť ho, alebo len odohnať? Nebol tam sám. Kto sa skrýva za tou siluetou? Je Volavka v poriadku? Hľadela na jej pierko s obrazcom krvi. Jej? Jeho?
"Ako to včera šlo?"
Bola v svojom svete stále sa hrajúc s pierkom. Sledoval, či si ich nik nevšíma a zopakol otázku.
"Varun, asi budem potrebovať tvoju pomoc. Včera to bolo zlé."
Spozornel. Málokedy ho oslovila krycím menom. Na jazyku ho pálila zvedavosť.
"Poviem ti viac, ale nie tu a teraz," umlčala ho, "mali by sme sa sústrediť, inak nás oboch vyrazia."
"Školenie na rekvalifikáciu ma teraz zaujíma najmenej!" zašomral.

Zobudí ju svetlo, ktoré sa derie aj cez zatvorené viečka. Posadí sa. Akoby jej vybuchla hlava. Rozhliada sa navôkol. Nahryznuté továrenské budovy zjemnené vychádzajúcim slnkom prezrádzajú, že sa nachádza na kraji mesta. Nechápe, ako sa sem dostala. Keď objaví vedľa seba zakrvavené pierko začnú sa vynárať spomienky. Akoby sa to dialo teraz - krásna volavka ďobe muža do tváre. Snaží sa mu zasiahnuť oči. Žiari ako mesiac. Vyďobne mu prvé oko a muž ju prudko zrazí na zem. Zacíti jej bolesť, až ju prehne v páse. Vtedy si všimne tmavú odchádzajúcu siluetu. Volavka zasiahne druhé oko - muž sa rozpadá na černotu.