(Ne)realita

Potichu pristúpim k neterkám. V rukách držia moju dávnu kresbičku podivnej postavičky.
„Alethia, kto to je?“ spýta sa ma staršia z mojich Hviezdičiek.
„To je malý obyvateľ ďalekej krajiny,“ narýchlo si vymýšľam. Nebudem jej zaťažovať hlavičku nepríjemnými podrobnosťami.
„Prečo je taký smutný?“ spýtala sa mladšia, ešte drobček.
„Akej krajiny?“
„PŠT! Počujete, čo vraví?!“ sprisahanecky na ne žmurknem a naháňam sekundy na vymyslenie podrobností.
„Nie!“
„Nič nepočujem,“ drobček už skoro začína fňukať.
Skloním sa k obrázku, ktorí ešte držia. Tvárim sa, že počúvam: „Práve mi pošepkal, že je z Mesiaca. Požiadal ma, nech mu namaľujeme jeho domov.“
Zasmejú sa. Ideme maľovať!

Tma ma nedesí. Cítim sa v nej voľná. Ticho mi umožňuje započúvať sa do spevu vtákov. Šelestu stromov. Neďaleko počujem žblnkot potoka.
Stávam sa vĺčaťom, ktoré sa začína vydávať na samostatné potulky lesom. Zľahka našľapujem labkami na popadané ihličie, cítim mäkkosť machu.
Na kraji lesa si sadám. Čakám až sa zjaví Luna. Dnes je celá v striebornom. Snaží sa mi niečo povedať, ale jej slová zanikajú v nepríjemnom hukote, ktorý prináša černota.
Mníška sa vrátila. Stále opakuje otázku: „Čo si videla?!“
Zúfalo zavýjam, až je pri mne celá svorka...
Svetlo ma vytrhne zo sveta voľnosti. Opäť ležím pripútaná k posteli.

Papier - prázdny. Štetec v rukách - nečinný. Hodiny ubiehajú.
Vstávam, bezcieľne sa prechádzam po byte. Sadnem si za stôl, otvorím zápisník. Beriem do rúk pero, skontrolujem množstvo atramentu.
Múzy ma po ďalších hodinách stále nechcú kopnúť. Radšej vstanem a vychádzam na balkón. Opieram sa o zábradlie. Snažím sa sústrediť na západ slnka. Spozorovať, identifikovať každý odtienok krásneho divadla, ktoré sa predo mnou rozprestiera. Pohľad mi po chvíli skĺzne na chodník. Je šieste poschodie dostatočne vysoko? Ruku si položím na brucho. Nepoškvrnenejšie než papier. Som unavená. Z boja medzi túžbou rozpárať si ho, ukončiť bolesť a povinnosťou dýchať, byť tu pre nich.

„Povedz! Čo si videla?!“ upiera na mňa zrak mníška. Spod jej kutne sa ku mne začínajú plaziť tmavé chápadla.
...kúpem sa v potoku. Moje nahé telo si užíva dotyk studenej vody. Smejem sa. Z brehu ma pozoruje muž. Podávanú ruku prijmem a moja drobná detská dlaň sa stráca v pevnom stisku. Zvláštne sa usmeje. Napriek prosbám ma už nepustí...
„ODPOVEDZ!“ výkrik mníšky ma vytrhne z neznámych spomienok. Akoby privolá sestričku, ktorá mi prichádza previazať zápästia. „Ctihodná sestra, odkedy sa prebrala nehovorí.“ Mníška sa nado mnou skloní. Kvôli spútanému telu, môžem iba odvrátiť tvár. Cítim jej dych na uchu:„Vrátim sa!“

Na jazyku ešte cítim chuť marakuje zo sna a pred očami sa objavujú záblesky krásnych obrovských kvetov s bielymi okvetnými lístkami, vnútornou modrou „korunkou“. Netuším, ako dlho tu pobudnem, tak túžim narušiť belobu stien kvetmi. Bude tu útulnejšie. K dispozícii mám len červenú farbu a chvíľu trvá, kým sa k nej dostanem. S uspokojením si do nej namáčam prsty, začínam maľovať. Naposledy som maľovala s neterkami. Steny bytu potom žiarili všetkými farbami. Kým neprišli tváre. Prichádzajú i teraz, spolu s hlasmi. Prinášajú mi únavu na viečka. Premýšľam, či neublížia mojím kvetom, ktoré už nevidím, keď si líham do lepkavej červene.

-Keď ja ju tak strašne MYLUJEM!-
-Len jej to takto nepíš!Píše sa MILUJEM!-
-MYLUJEM, pretože s mäkkým to nejde-
Túto diskusiu vzdávam a radšej sa odpájam. Všetci ju milujú. Ja najviac. Zaspávam a vidím ju ku mne kráčať. Krásnu. Nezahalenú. Iba moju. Okolo nej padajú písmená: M...L...J...I...U...E...M...Ž...N...T...O...Š...C...V...! Hrá sa s písmenkami a skladá vety – VŠETCI MILUJEME TVOJU ŽENU! Všetci to budú vedieť! Je moja! Nik ma už nebude trýzniť svojimi patetickými vyznaniami a dožadovaním sa rád, ako ju zbaliť. Obe sme v šatách. Sme tie najkrajšie nevesty.

Skupina mužů sedí u stolu a všichni se soustředěně dívají do karet, které mají ve svých rukou. Vše objímající ticho přerušuje pouze praskající oheň v krbu. Nad jejich hlavami se vznáší obláček namodralého dýmu.
Jeden z hráčů přelétne pohledem ostatní a pak usrkne jantarovou tekutinu z whiskovky.
Náhle se s vrznutím otevřou dveře a do místnosti mlčky vklouzne žena jednoho z nich.
"Chlapci?" špitne. "Nerada ruším, ale přinesla jsem Vám novou krabici doutníků a taky prkénko s nakrájeným uzeným bokem."
Žena se vytratí jako pára.
"Víš, že všichni milujeme tvoji ženu?" ozve se chraplavý hlas.
Tázající jen tiše broukne.

Fikce?

Zastala som vo dverách. Sedela za stolom:,,Vitajte!?"
,,Nie je tu málo miesta? Kde budeme cvičiť?"
,, Budeme cvičiť malé sivé bunky. Sadnite si a toto vyplnte!"
Nezvládla som odporovať. Posunula mi papier, pero.
Otázky sú zvláštne, odpovede hodnotením. Skoro v každej dávam neviem.
, Neviem kresliť!"
,,Ako viete, tak nakreslíte."
Dávam si záležať, keď kreslím strom a postavy. Sleduje ma. Stále niečo píše.
Nasledujú zvláštne obrázky. Mám z nich strach. Na každom sú démoni. Zvýši tempo písania. V očiach jej čitam zdesenie. To nie je dobre.
Zlomenná, oklamaná sa vraciam do izby čakať. Opäť ma budú priväzovať o posteľ, pichať injekcie.

V hlave sa mi vynárali viaceré obrazy. Suroviny na šťavnatý čokoládový koláč, zrezané stromy pri vodnom diele, obrovské stopy ...cítim, že som blízko. Len obraz odpovede nie a nie nájsť . Stotiny sekundy trvajúce večnosť a tie zvedavé oči sa na mňa upierali. Čítala som v nich otázku – kedy sa dočkáme odpovede? Horšie ako maturita. Teraz sa rozhoduje o budúcnosti a zlyhávam. Skryla som sa za viečka v detskej naivnosti – ja ich nevidím, nevidia ani oni mňa. Cítila som, že na mňa stále spaľujúco hľadia. „Tututú!“ zvonenie telefónu prinieslo odpoveď. „To je krásny slon!“ Rozžiarená detská tvár odhalila, že som prešla.