(Ne)realita

Jeden jeho pohľad už má v sebe otisnutý. Evidentne chce viac. Jeho oči sa menia, zanechávajú stopu chtíču: "Povedz, že ma chceš!"
Kolenom jej odtisne nohy, aby sa medzi ne vložil.
"Chcem ťa," poslúchne, napriek tomu, že všetko v nej kričí nie.
Nemôže nevnímať jeho ruky, ktoré jej vyhŕňajú šaty a prinášajú spomienky. Spokojne sa na ňu zadíva. Netušila, že je možné i tretie vtisnutie, ktoré ju ešte viac oslabí. Zacítila teplo. Vychádza z vrecka, do ktorého vložila medailón. Za mužom sa začal formovať prízrak vtáka zo sna - volavky. ,Si ňou,´ akoby začula starenku.
Tichá tmavá postava opodiaľ začne cúvať.

Zmámená sa necháva viesť. Na všetky otázky odpovedá kladne. Pritom nechce. Snaží sa spomenúť si, odkedy stratila kontrolu. Podvedome zavrtí hlavou. Netuší. Zdrogoval ju? Čím? Ako? Presný moment nenachádza.
Keď prechádzajú okolo zlámaného rohu továrenskej budovy, vynorí sa jej spomienka na iný prípad. Zelenomodrý pohľad zastretý drogovým opojením, slová - čím sa vykúpiš? Prvýkrát sa jej dotkla smrť, prvýkrát unikla, prvýkrát zdvojené vtlačenie.
Tak ako vtedy, i teraz oľutovala, že prvý kontakt necháva bez podpory kolegu.
Do prítomnosti ju vráti tvrdosť steny, o ktorú ju zaprie. Vybavuje si podrobnosti prípadu: stopy niekoľkodenného sledovania, po troch dňoch nezvestnosti nájdu telo. Úplne dodriapané.

Vypadá to, že nejnovější lék na poslední mutaci viru CSX skutečně zabírá, narozdíl od očkování, o kterém ví každý s trochou mozku, že napáchá ještě větší škody než ten virus z laboratoří. Pomáhá dokonce víc než savo.
Akorát vám nikdo neřekne, že ten lék je těžká droga. A přesně o to jim jde. Aby nás mohli ovládat. A taky ta farmaceutická lobby, samozřejmě.
Ale na nás si nepřijdou. Z alternativních zdrojů se šíří zpráva, že proti závislosti pomáhá kůra nějakého stromu z Amazonie. Jenže je strašně vzácná a taky to EU určitě zakáže.
Tak to honem zdílejte, než to zakážou.

"Vy snáď áno?"
"Nie, samozrejme," šepká, perami zavadí o jej ucho.
"Chvíľa s tebou a zostávam závislý. Nevadí, že tykám?" zahrá zdvorilosť, ale ruku položí na jej koleno.
Nadriadení vedia, prečo ju dávajú na tieto prípady. Je ako magnet na zvrhlíkov, grázlov. V práci výhoda, v súkromí prekliate, z ktorého spravila až posadnutosť. Všetkých prilákať, zničiť...zamknúť a dopriať si ten lahodný pocit.
Usmeje sa naňno:
"Tak ťa pošleme na odvykačku." Muž sa postaví, ruku natiahne k nej. Prijíma ruku a vstáva.
,Čo sa deje. Strácam zábrany. Niečo je iné, než obvykle.´ beží jej mysľou, keď ju vedie temnými ulicami.

„Víš, co spojuje kopřivu a mravence? Kyselina mravenčí. A protože kopřivy jsou skvělý na revma, ale jsou zdravý jenom na jaře, pak už jsou samý dusičnany, který jsou karcinogenní, tak by měl člověk na revma celoročně používat mravence, hlavně ty zlatý, protože zlato taky léčí revma a předchází infekcím a navíc mravenci si vyrábí antibiotika, víš, že ty teď nemáme, protože vláda je všechny vyvezla na Ukrajinu, přestože ta napadla Rusko a ještě tvrdí, že je to naopak…“
„Tak určitě, země je kulatá, vakcíny bezpečný, a když tě kousne zlatej mravenec do prdele, tak do sedmi dní vyhraješ ve sportce.“

Jeho pozvanie na čaj prijala. Vybral miesto úplne vzadu, kde si ich skoro ani čašník nevšimol. Očakávala, že sa posadí oproti ako pri iných. On sa natisol ku nej. Dotýkali sa nielen stehnami. Začal jej šepkať:
"Obdobné medailóny sa našli i v Egypte, v Číne. Viacerí tvrdia, že ich rozdávajú členovia kultu Zlaté mravce, aby medzi ľuďmi šírili vieru v staré božstvá, ktoré vraj ako jediné dokážu ochrániť ľudí pred novými pandémiami. Škoda, že sa začali objavovať až po covide. Počas tejto pandémie by sa najľahšie podarilo dokázať ich pravdivosť. Ich odporcovia tvrdia, že práve oni chystajú tú najhoršiu. Veríte?"

...keď strácala "pôdu" pod nohami priletel vták. Ďobol do lana a zobudila sa.
Sen jej neschádzal z mysle ani keď narýchlo prefarbovala vlasy, vkladala farebné šošovky do očí...
Predierala sa uličkami z kníh do kaviarne, keď jej do cesty vstúpili modré oči. Sálal z nich život, ktorý sa nehodil do mapy vrások navôkol.
"Slečna," zašepkala, " ste ňou. Noste ju pri sebe. Ochráni Vás." Do rúk jej vložila medailón. Bol na ňom vták zo sna, okolo neho malinké mesiace v rôznych fázach.
"Volavka," trhlo ňou. Starenky nikde. Ako sa mužove oči do nej vpíjali, černeli. Volavka a jej cieľ. Našli sa.

Kľačí v lavici. Ruky jemne zovreté ako k modlitbe. Odetá v niečom, čo pripomína nočnú košeľu. Rozpustené vlasy jej stekajú cez plecia ku kolenám, ku ktorým upiera zrak.
Cíti na sebe všetky pohľady:
Pohŕdajú ňou.
Obviňujú ju.
Súdia ju.
Preklínajú.
Netuší, čo spáchala. Naozaj niekedy stačí žiť iba svoj život?!
Zo všetkých strán počuje:
"Modli sa!"
"Pros o odpustenie!"
Ortieľ znie: "Zajtra."
Zostáva kľačať, kým ľudia odchádzajú. Pohľady ostávajú. Tie, čo sa vtisli nikdy neodídu.
Pomodlí sa Otčenáš. Jediná modlitba, ktorú pozná i spamäti.

Slučka jej už zdobí krk. Pozdvihne oči k oblohe. V oblakoch vidí svoju tvár.
Usmieva sa.

Bylo to směšně jednoduché. Na sociální sítě "unikla" zpráva: laboratoř cechu zlatníků potvrdila existenci tzv. mravenčího zlata. Ano, to čtyřiadvacetikarátové zlato, kterým se lidé zdobí odnepaměti. Rodinné klenoty vznikly extrakcí mravenčího zlata ze zlatých mravenců (Lasius Aureus). Avšak POZOR: mravenčí zlato obsahuje kyselinu mravenčí, která svého nositele pomalu tráví (a vy jste mysleli, že vaše ošperkovaná devadesátiletá babička zemřela stářím - KDEPAK!!).

Druhý den stály u zlatnictví fronty. Každý se chtěl té hrůzy zbavit. Řetízky, náramky, náušnice pršely na zlatnické pulty - hlavně pryč s tím hmyzím jedem!

Od té doby má každý zlatník vilu na Maledivách a v garáži tři Jaguáry.

V jej okolí sa vznášajú slová. Príliš veľa slov. Nie je schopná ich vnímať. Presnejšie, nedokáže ich uchopiť a zapojiť do nich svoje. Myšlienky si však až príliš uvedomuje.
Hodinové ručičky rozmasírovali čas na osemnásť hodín. Osemnásť hodín dnešného dňa a štyridsať hodín nespánku. Zmysly sa napriek tomu zostrujú. Kroky prinášajú ďalšie slová, ktoré sa hravo pripájajú k ostatným. Takisto vôňu. Tie dotyky sa jej nesnívajú. Prsty skúsenými pohybmi rozmasírujú nielen stuhnutú šiju, ale i múry, o ktorých si myslela, že sú dostatočne pevné. Cíti, ako padajú a púšťajú na svetlo oči prvé...druhé. Prsty ustanú, aby vtisli tretí pár.