Skončím, kde sa vidím?

Kľačí v lavici. Ruky jemne zovreté ako k modlitbe. Odetá v niečom, čo pripomína nočnú košeľu. Rozpustené vlasy jej stekajú cez plecia ku kolenám, ku ktorým upiera zrak.
Cíti na sebe všetky pohľady:
Pohŕdajú ňou.
Obviňujú ju.
Súdia ju.
Preklínajú.
Netuší, čo spáchala. Naozaj niekedy stačí žiť iba svoj život?!
Zo všetkých strán počuje:
"Modli sa!"
"Pros o odpustenie!"
Ortieľ znie: "Zajtra."
Zostáva kľačať, kým ľudia odchádzajú. Pohľady ostávajú. Tie, čo sa vtisli nikdy neodídu.
Pomodlí sa Otčenáš. Jediná modlitba, ktorú pozná i spamäti.

Slučka jej už zdobí krk. Pozdvihne oči k oblohe. V oblakoch vidí svoju tvár.
Usmieva sa.