Kvôli hladu aj do "ľadu"

„Vodiška je studenušká, milášik. Ale my potrebujeme rybišku, pretože máme hlad. Strašný hlad. Elfský chlebíšek nám nechutí, fuj a zajašika nám pokazil ten tušný hobit. Že s hranolkami... bodaj by ho roztrhlo. Ale tá vodiška je až ľadovušká, nielenže studená. Bŕŕŕ. Ale Smeagol je dobrý, Smeagol rybišku chytí a potom sa najeme. Dobrá, šerstvá rybiška!“
Áno, moja láska. Chyť nám rybišku a potom porozmýšľame, ako sa zbavíme tých dvoch hnusných hobitov, čo nám vzali miláška!
Čľup...
„Poď so mnou,“ vyzval Faramir Froda potichu. Doviedol ho až na okraj jaskyne. Ukázal mu jazierko, v ktorom plával Glum. „Vstup do Zabudnutého jazierka sa trestá smrťou,“ šepol a ukázal na svojich mužov, ktorí mali natiahnuté tetivy s pripravenými šípmi.
„Zadrž,“ zarazil ho Frodo. Bolo mu Gluma ľúto. Potreboval sprievodcu. Nemohol nechať, aby ho zavraždili. „To stvorenie ku mne patrí. Nechaj ma, zavolám ho.“
„Na to je ale neskoro,“ Faramir stiahol obočie. „Zamoril nám jazierko...“
„Ale veď je to len obyčajné jazierko, dokonca s ľadovou vodou.“
„Omyl. Moji muži zahlásili, že ten tvor svojou prítomnosťou v jazierku a špinou, ktorú mal na sebe, upchal filtračný systém a taktiež sa pokazilo vyhrievacie zariadenie, nehovoriac o tryskoch...“
„Prosím?“ Frodo nechápal.
„Že nám ten hajzlík zničil jacuzzi!“