Sherlock Holmes

Watson tuho spal, zmorený neobvykle namáhavým dňom.
Stál som pri pootvorenom okne prenajatej izby, oči zavreté, Watsonova palica pritisnutá k lícu len chabá náhrada sláka, keďže husle ostali v Sussexe.
Počúval som.
Ponad strechy sa roznieslo zavytie.
Hrmeli vlaky metra, vrčali motory áut. Zdola som počul ženu vykrikovať po rumunsky. Hmm. Prisťahovalci. Chudobní ľudia, rozorvané rodiny, starší neovládali angličtinu. Presne ako vdova Goldblumová a jej deti. Jevgenijovou smrťou prišli o živiteľa rodiny.
Rozhodol som sa ráno vyhľadať Irregulars z Baker Street – deti bez domova, s dospelými očami a žraločím obchodným duchom. Nepochyboval som totiž, že Wiggins ich služby stále využíva.

„Najprv sa navečeriame a nájdeme ubytovanie,“ rozhodol Watson. „Mne už škvŕka v bruchu, že by som sa hanbil, a vy, Holmes – nuž, potrebujete byť pri sile, ak chcete vystopovať vraha úbohého Goldbluma. Ten svoju kožu iste nepredá zadarmo.“
„Draho však tiež nie,“ podotkol som, a nechal som sa Beckettom viesť k hostincu, zatiaľ čo moja myseľ pracovala na plné obrátky. Podozrenie nadobudlo kontúry.
* * *
Hostinec voňal gulášom a pivom. Beckett sľúbil, že nás na druhý deň o deviatej vyzdvihne a zaželal nám dobrú noc.
„Dnešné?“ spýtal som sa statkára na noviny poskladané vedľa jeho večere. „Vadilo by vám-“
„Poslúžte si,“ zamrmlal.

„Zase kokain?“ zeptal se Watson, když vešel do obýváku, kde Sherlock ležel rozvalený na pohovce a očividně zcela mimo realitu.
„Omyl, milý příteli. Jak jste si mohl všimnout, nemám v ruce injekční stříkačku. Dnes to není kokain, ale zcela jiný roztok,“ nadzvedl hlavu Sherlock a podíval se na něj sklěněnýma očima.
„Morfium?“
„Gin,“ opravil ho Holmes. „Neboli jalovcová. Duch v láhvi. Do angličtiny přejatý přes několik jazyků. Geniální,“ usmál se nepřítomně.
Watson ho několik momentů pozoroval a pak se usadil do křesla a rozložil si noviny.
Jestli Sherlock místo kokainu začal pít, už vůbec se s ním nebude dát mluvit.

U Goldblumovcov nám otvorila dvere mladá žena s očami červenými od plaču. Popoťahovala, tisla si k tvári vreckovku, a keď prehovorila, moja myseľ automaticky prekladala z ruštiny: „Už nie. Prosím, už nás nechajte.“
„Choď dnu, Vasja,“ prikázala staršia žena. Postrčila dievča hlbšie do chodby, zagánila na Becketta, a ku mne sa obrátila celkom nesrdečne. „Poviem vám, čo som povedala polícii.“
A spustila.
Bolo celkom zrejmé, že Scotland Yard z jej výpovede sotvačo zaznamenal, pretože hovorila rýchlo, dialektom ruštiny, ktorému som sám rozumel s obtiažou.
Neušlo mi však, že keď hovorila o synovi, nevyslovovala jeho meno Judžín, po anglicky, ale Jevgenij.

Prehistorické obydlí mého přítele na blatech se nakonec neukázalo být tak neútulným, když nakonec Holmes vytáhl z úkrytu pod kamenem láhev nejlepšího francouzského koňaku a nabídl mi chléb s uzeným. Po chvíli tichého pokuřování jsem se jej otázal, zda-li za tu dobu, co je na blatech, už také nalezl nějaké stopy.
„Nalezl, milý Watsone, a mnoho stop! Myslím, že mám rozhodující argument proti našemu příteli přírodovědci. V hloubi blat jsem objevil stopy zkamenělin korýšů velekrabů okřídlených, jejichž existenci Stapleton ve svých knihách rázně popírá a odkazuje je pouze do říše fantazie. Napíši o tom článek do příštího vydání časopisu Nature.“

„Vy-“
“Dovolím si s istotou tvrdiť, že náš mladý priateľ Beckett vrahom nie je,“ skočil som Watsonovi do reči, než nám vystrašil svedka. „Nemá zranené ucho a nikdy nenosil náušnice. Som si však tiež istý, že bol prvý na mieste činu, a predsa vraždu neohlásil. To z vás robí spoluúčastníka, Inšpektor.”
“Ja… Pán Holmes, keby som to šiel nahlásiť, musel by som vysvetliť svoju prítomnosť v Klube a…”
“Stali by ste sa hlavným podozrivým.“ Vytiahol som zdochlinu žižiavky, čo som našiel vo vrecku Goldblumovho obleku. V Sussexe boli žižiavky všade – v Londýne zriedkakde. Stopa. „A skutočný páchateľ by zatiaľ zmizol.”

Než sme vyšli z márnice, zotmelo sa. Zhlboka som sa nadýchol Londýna.
“Výborne!” tešil sa doktor. “Stačí nám vypátrať, s kým sa mal nebožtík zísť, a spoznáme totožnosť vraha.”
“My vieme, s kým mal Goldblum schôdzku,” odvetil som.
„Ako to?!“
Ach, Watson. Oči videli, ale myseľ ostávala slepá.
„Ako dlho ste mienili tajiť, že ste obeť poznali?“ spýtal som sa inšpektora.
Beckettovi sa v očiach na okamih odrazili hviezdy. Žmurkol a zhlboka sa nadýchol. Žiaľ sa mu podarilo zmazať z tváre, no v hlase mu stále znel. „Kým som si nebol istý, že vám na tom nebude záležať, pán Holmes.“

Eugene Goldblum pred smrťou trpel krátko, no o to intenzívnejšie.
Podľa hlbokých zárezov na jeho zápästiach som usúdil, že ho vrah najprv pripútal a potom bil – zväčša do oblasti hrude a panvy. Ako sme s Watsonom očakávali, hrdlo otvoril v paródii úsmevu.
Goldblum nebol dandy, ale o spoločnosť určite núdzu nemával – jeho tvár pútala pohľad. Ostala bez zranení.
Preto ma prekvapilo, keď som si medzi perami všimol trochu krvi.
„Watson!“ zvolal som vzrušene. „Pomôžte mi!“
Spoločnými silami sme mŕtvemu vykĺbili sánku a spomedzi zubov vytiahli zlatý krúžok s kúskom mäsa.
„Bránil sa,“ meravo konštatoval Beckett.
Prikývol som. „A pomohol nám.“

Dobiedzavým pohľadom, ktorými ma Watson čochvíľa častoval, som sa nepoddal a nič som nevysvetlil. Ostatne, keby sa menej zaujímal o strašidlá a viac o prípad, bol by videl, čo nám Beckett tají – jasne ako keď tmu prežiari blesk.
Inšpektor sa mojím smerom obzeral tiež. Nervózne. Badal som na ňom, že ešte stále váha.
* * *
Watson vošiel do márnice sebaistou chôdzou doktora vracajúceho sa na známu pôdu. Nasledoval som ho ako trochu pridlhý tieň. Kým v zlátanine angličtiny a latinčiny konzultoval so svojím takpovediac profesionálnym kritikom (v záležitostiach medicínskych, nie literárnych), využil som príležitosť prezrieť si telo mŕtveho v celej jeho malebnosti.

Ovoňal som krvavú škvrnu na stene. Nič. Ochutnal som-
„Neolizujte to, Holmes! Dobrý Bože! Ešte sa o vás nebodaj roznesie, že ste vampír-“
„Nezmysly, Watson!“ Nebol by som reagoval zďaleka tak prchko, keby som si neuvedomoval, že obaja vypadáme na svoj vek primlado. „Radšej skúste prísť na to, čím bol náš zavraždený výnimočný, že si vrah vybral práve jeho z celého kruhu… miestnej klientely.“
Pustil som sa prehľadať opustený oblek, hoci som nepredpokladal, že by nám páchateľ zanechal významnú indíciu.
„Gene.“
„Čo prosím, Beckett?“
„Jeho meno, pán Holmes. Volal sa Eugene Goldblum.“
Zahľadel som sa mladému inšpektorovi do tváre. „Zaujímavé.“