Mesiac

Pomalinky sme prechádzali pomedzi kráteríky, ktoré zatiaľ nie sú na žiadnom obrázku Mesiaca. V hlave mi vŕtalo množstvo otázok. Bambuľky sa začali naháňať. Akoby naschvál vrazili do vysokého Lunosnílka s veľkou bradou.
„Ach, vy beťárky!" dobrosrdečne sa usmial. Lunkom trhlo.
„Prepáč im to Svarog."
„Nemám im čo odpúšťať. Sú naše. Neviem, či mám odpovede na všetky tvoje otázky, Vozanka. Zatvor ústočká. Máš šťastie, že tu nemáme muchy."
„Viete, čo sa chceme spýtať?"
„Samozrejme. Oblapili ťa naše Čierne Lunodiery, aby ti ukázali spôsob."
Prišla odpoveď na nevypovedanú otázku: „Stačí vedieť snívať a úprimne si to priať. Zvyšok sa stane zabudnutou históriou.

„Takto nás vyhodiť! Kto to kedy videl!" rozčuľoval sa Lunko. Bambuľky kráčali vedľa nás potichu.
„Nebojte sa! Aj my budeme mať maškrtku a ešte lepšiu!" obzrela som sa za tým pažrošom.
„Akú?" zastrihala Binka uškami.
„Takú, z ktorej ťa nebude bolieť bruško. Aj tak sa mi zdá, že ešte jedna bobuľka a bolo by ti zle."
„Ideme domov?"
„Jasné! Rovno do záhrady!"
Nemýlila som sa, čo sa maškŕt týka. Ocino vysadil sladučkú mrkvu, aj šalátik, na ktorých si zmlsla Binka. Linke zachutili ríbezle a kaleráb. S Lunkom sme si plnili brušká malinami. Všetko v top kvalite, kedže ocko neuznáva chémiu.

„Toto prehltnite." Lunko nám trom podal sivé kamienky.
Výnimočne sme spravili, čo chcel. Ucítila som tlak, zatočila sa mi hlava. Žmurknutie trvalo dlhšie. Keď som otvorila oči, Lunko predo mnou bol odo mňa o polovicu väčší. Nie, ja som sa zmenšila. Takisto i bambuľky.
„Čččo to? Prečo? Ako?" habkali sme.
„Lulia sa po nepríjemnej skúsenosti so sovou bojí väčších.Poď, predstavím vás."
Spoza púpavy vyšla krásna Lunosnílka s copíkmi. Nesmelo nás pozdravila a Lunkovi podala striebristý postroj.
„Vozanka so mnou, bambuľky s Luliou," rozkázal Lunko. Musela som sa štipnúť, aby som sa ubezpečila, že sa mi nesníva. bolo to skutočné.

Binka, Linka už na nás netrpezlivo čakali. Vraj im sýkorka pošepla, že neďaleko nás už dozrelo hrozno.
„Nie som si istá, či ho môžete papať."
„Kým to vyhľadáš, už bude po ňom. Poďme! Čo také sa môže stať?"
Prisámvačku, že nielen Linka nahodila psie oči.
Trochu sme poblúdili pomedzi domy, ale čoskoro nás vítali sladké strapce. Už po prvom ochutnaní si nás chuť naplno opantala. Kým sa Lunko trápil s jednou bobuľkou, zjedla som tri. Zrazu som zacítila buchnát do chrbta. To sa suedovie koník driapal za hroznom.
„Uhni, táto výberovka je pre mňa! Jedna, druhá aj tretia ste hrozná!

Mesiac sa nám dennodenne ukazuje na oblohe. Ľudia si myslia, že ho poznajú, však už naň aj doleteli. Avšak nevedia nič o jeho obyvateľoch. Nie každý ich smie a vie vidieť. Volajú sa Lunosnílkovia. Telíčko majú skoro ako presýpacie hodiny. Majú motýlie krídelká. Ich dôležitou úlohou totiž je pomocou nich odrážať slnečný svit, aby sme na Zemi mohli obdivovať krásu Mesiaca. Občas ku nám pricestujú, aby sa stretli so svojimi priateľmi - zajačikmi a vlkmi. Občas sa ukážu aj nám. Na Zemi sú vysokí ako jabĺčko a sú ľahunkí ako pierko. Cestujú k nám pomocou polárnej žiary, kvapiek či snehových vločiek.

,Sedel tam sám. Pokožka na rôznych miestach sa začala sfarbovať do modra. A to ešte nevymizli predchádzajúce zožltnuté fľaky. Aspoň farby ho mali radi. Zahĺbený do vlastného sveta nepočul prichádzajúce kroky...´
„Čo robkáš?" pošepkal mi priamo do ucha Lunko.
„Toto mi nemôžeš robiť," vydýchla som s úľavou ozdobenou čiastočkami zľaknutia. Častokrát som si jeho prítomnosť skoro ani neuvedomila. Bol ľahký ako pierko.
„Prepáč," sklopil očká, stiahol ústočka.
„Nehnevám sa. Trošku som sa zľakla. Hlavnú postavu z knižky akurát zmlátili. Je tak sám," zľahka som mu dala pusu na líčko.
„Prečo sú ľudia na seba takí zlí?"
„Netuším. Poďme radšej von."

Ne/rozprávka Príbeh temný a strašidelný práve začína.
„Mne sa najviac páči ten s hlbokým hlasom, hlavný rozprávač," Linka vyskakuje a vrtí chvostom, že jej skoro odletí.
„Však keď brešeš, len to duní. Mne sa páči tá vrana dievčatko." Binka sa ju snaží napodobniť.
„Tú viac pripomína Vozanka. Ty si ako papkáčik," odporuje jej Linka. Binka sa oduje: „Nie som ako ten papkáčik."
Slzy má na krajíčku, tak si ju vezmem do náručia a hladím medzi ušká:„S tvojím huňatým kožúškom si také naše malé baculiatko."
Všimnem si maminu opretú o rám dverí:„Vy moje tri vrany ste sa skutočne našli."

„Kedy tam už budeme?" Binka evidentne výlety nebude mať najradšej. Linka, naopak, behala zo strany na stranu. Našťastie som ju nemala na vodítku, pretože v sandálkach, ktoré som mala obuté, by som si pri tom jej cik-cak behu dolámala nohy.
„Neboj, už sme tu," zahlásila som, keď sme došli ku chatkám, pred ktorými sa rozprestierala lúka plná kvetov. Bol tu háčik, ktorý som odhalila hneď po vstupe. Bosé nohy sa hneď zasnívali nad gumákmi. Nezašla som ani do prvej tretiny a už som mala popŕhlené celé nohy až po kolená. Zrazu sa pri mne usmieval Lunko. S čižmami vedľa seba.

Práve som kreslila, keď mi Lunko zaklopkal na okno.
„Jéééj, čo to je?"
„Chobotnica, mám ju zadanú na projekt z biológie."
„Prečo si jej nakreslila tri srdcia, keď sú len dve?"
„Srdce máme len jedno, ale chobotnice majú tri."
„Nie, srdcia máme dve. Je to párový orgán ako obličky."
„Hlúposť!"
„Pozri!" Lunko sa otočil a pod krídelkami spriehľadnel. S úžasom som pozorovala ako mu pod nimi spoločne tĺkli dve malé srdiečka.
„Aj ty máš dve," žmurkol.
„Hlúposť, ľudia majú len jedno."
„Ale kdeže! Až sa zaľúbiš, začne biť aj druhé. Rýchlo to dokonči a poď von. Mám pre teba prekvapenie."

Mamina ma poslala ísť nazbierať púpavu na med a kašky na čajík. Namietať som nemohla, zväčša ho pijem ja, keď som nachladená. Alebo lipový, to je mňamóza.
„Už tam budeme?" zastrihala uškami Binka.
„Nie, však sme ešte len na našej ulici," nestihla som dopovedať a už mi sedela na rukách.
„Linka, drž sa pri nás! Tadiaľ nejdeme!" S hrôzou som zastala.
„Prečo nie?" vyzvedala malá vlčica. „Však sú tam samé zaujímavé pachy."
Mne sa len pred očami mihli obrazy. Ako som presne na tam „ochutnala" asfalt, rozbila som si kolená, naháňali husi (dve ma ďobli):„je to zakliate miesto! Preto!"