Mesiac

„Kde ti zmizli ústočká?"
„Stará mama, prečo máš také veľké oči?!" zasmiala sa Binka. Linka po nej hodila varovný pohľad s jemným zavrčaním. Znovu bola zo mňa gulička, ale krídla zostali rozprestreté. Konečne zafungovali. Objavili sa na nich moje najobľúbenejšie miesta na Mesiaci. Predovšetkým na pobreží mora Trblietka. Binka a Linka skoro ani nedýchali. Postupne som sa sfukoval do svojej podoby, keď sa ukázalo vyhnanie Striba. Najvyšší Lunosnílko Svarog sa naňho hneval
„Čo vyviedol?"
„Nechcel svietiť. Vraj má príliš krásne krídla, aby si ich kvôli Vám ničil."
"Kvôli nám?!" vypleštila Binka očká.
„Áno, však pre vás, našich priateľov, rozsvecujeme Mesiac."

Všetko sa mi pred očami miešalo, kým ma nezastavil akýsi kamienok. Konečne som sa trochu sfúkol. Vĺčatko pôsobilo, že túži po zopakovaní, tak som rýchlo zvolal: „Lunko!"
Vyvalili na mňa očká, ale predstavili sa.
„Meno máš pekné, ale stvorenie, ako si ty, som ešte nevidela," zastrihala uškami Binka.
„Som Lunosnílko. Bývam na Mesiaci. Pozri!"
Rozprestrel som viac krídelka, trošku podskočil a ...nič. Očervenel som. Skúsil som zas. Zmenil som sa na modrého.
„Prečo so sebou trepe ako ryba na suchu?" zašepkala Linka zajkovi.
„Kebyže mnou nezamiešaš, stačilo by mi raz zatrepať krídelkami a videli by ste!" bolo mi do plaču.

„Pridajte tri vajíčka, 250 gramov múky ... ," čítala som z receptu. Lunko sa zatiaľ trápil so sáčkom väčším než on.
„Áááááu!" pozrela som jeho smerom.
„Netušila som, že môžeš byť ešte belší," smiala som sa Lunkovi, ktorý sa ocitol v miske, ponorený v múke.
„Myslíš, že sa aj nám ujde?" Linka sa oblizla po ňufáčiku. Binka sa nenamáhala s odpoveďou, len zakývala uškami.
Lunka som oprášila, rýchlo primiešala múku. Hodiny neúprosne odtikávali mamkin príchod.
O pol hodinku prišla mamina z práce.
„Tu to vonia! To si napiekla sama?"
Smutne som pokrčila plecami: „Akosi sa rozpadáva."
Zrazu som si všimla zabudnuté vajíčka.

Cestou som sa trošku stratil. Dopadol som s okolitými kvapkami na niečo mäkkučké. Po pravej i ľavej strane je čosi obrovské, biele. Zrazu sa to pohlo. Začul som:
„Čo to tam máš medzi ušami, Binka?"
„Linka, daj to zo mňa dole!"
Ozve sa spod mňa a všetko sa roztrasie. Ups! Už je zo mňa gulička s očami. Ako to ja neznášam. Prečo nás vždy tak nafúkne? Až sa skotúľam dolu, do zelenej perinky, rozprestrie sa mi zrak. Hľadia na mňa vĺča a zajačik. Viem, že bude dobre!
„Kto si?" spýta sa vĺča.
Ťukne do mňa noštekom. Skotúľam sa kúštik ďalej.

„Lunko, na začiatku plavby sa vraví: Nastupovať! Kotvu hore!" žmurkla som naho. Tento môj Malý Mužík, ako ho občas zvyknem volať, schoval ústočka a vyvalil očká. Prihupkala Binka, obzrela si ho. Strčila doň uškom. Lunko rozprestrel krídelka.
„Vyzerá ako víla," ozvala sa Linka.
„Na čo všetko sa vieš zmeniť?"
Lunkovi sa opäť objavili ústočká v širokom úsmeve. Nič nepovedal. Nestačili sme žmurknúť a bola z neho opica.
„Sprav nám tancujúceho maca," žadonila Binka.
„Nie, hada!"
„Tých nemám rada!"
„Tak podvodníka!"
„Nemyslíš skôr vodníka?"
„Čo takto pirát, keď sme na lodi?"
Namiesto toho sa zmenil na starkého:„Naňho si myslela, však?"

Keď som bola malým dievčatkom, sedela som so starkým pred domčekom. Počúvali sme spev vtákov, pozorovali plávajúce oblaky, spoza ktorých vykukla biela gulička. Starký jej pohrozil ukazovákom: „Ej, ty beťár! Zas si mi v noci nedal spať! Nože sa schovaj, už je deň!“
„Kto sa má schovať?“
„Mesiac! Ten svieti v noci, keď ty už spíš," odpovedal starký, palicou zamieril na to čudo-judo na oblohe.
Pozorne som sa naň zadívala. Potom mi so žmurknutím pošepkal: „Jedného dňa sa budeme spolu plaviť po mesačných moriach. Napneme plachty a plnou parou vpred za dobrodružstvami!“
Zo zamyslenia ma vytrhol Lunko: „Kotva spustená! Vystupovať!"