Čierne Lunodiery

Pomalinky sme prechádzali pomedzi kráteríky, ktoré zatiaľ nie sú na žiadnom obrázku Mesiaca. V hlave mi vŕtalo množstvo otázok. Bambuľky sa začali naháňať. Akoby naschvál vrazili do vysokého Lunosnílka s veľkou bradou.
„Ach, vy beťárky!" dobrosrdečne sa usmial. Lunkom trhlo.
„Prepáč im to Svarog."
„Nemám im čo odpúšťať. Sú naše. Neviem, či mám odpovede na všetky tvoje otázky, Vozanka. Zatvor ústočká. Máš šťastie, že tu nemáme muchy."
„Viete, čo sa chceme spýtať?"
„Samozrejme. Oblapili ťa naše Čierne Lunodiery, aby ti ukázali spôsob."
Prišla odpoveď na nevypovedanú otázku: „Stačí vedieť snívať a úprimne si to priať. Zvyšok sa stane zabudnutou históriou.