Moje články

Mágia je nestabilná, málo preskúmaná a ťažko uchopiteľná sila prírody a univerza. Výskumníci Viktor a Jayce kedysi vyvinuli revolučný spôsob ako čary ovládať pomocou technológie. No pretože ich domov, rapídne industrializované dvojmestie Piltover a Zaun, dlho zmietali konflikty, nerovnosti a niekoľkogeneračné spoločenské krivdy, využitie ich technológii ho takmer zničilo.

Jayce s Viktorom teraz žijú v tajomnom medzipriestore kadiaľ mágia preteká, skúmajú ako funguje, vyrovnávajú sa s tým čo spôsobili a snažia sa prísť na to ako pomôcť ľuďom, ktorých ich vynálezy zmenili. No aj keď svet zhora občas vyzerá drobný ako šlendlíková hlavička, stále vie byť prekvapivejší než sa zdá.

Akú úlohu hrá kyborgka uveznená v zlatej klietke svojho domu, mačka ktorá chce vlastného čarodeja, starý doktor naháňajúci všeliek pre choré dieťa tak dlho, až celkom zabudol byť obyčajným rodičom a spoločnosť, ktorá sa musí vysporiadať s populáciou ľudí bez duše? 

A potom si Viktor povedal "dosť"! 

Vedľa totiž pristála ponožka príšerného dizajnu, nezdravo iskrila a znemožňovala sústredenie.

"Jayce?"

"Mhm?"

"Zase pričarovávaš oblečenie?"

"Neee."

Dvadsať košieľ, desať vestičiek, každý deň iné topánky, fajn... Ale handry postrácané po baráku Viktorovi z fyzického sveta nechýbali a nemal v pláne ich zavádzať. 

Veď ti ukážem štramáctvo. Luskol prstami. Na dvore vyrástla ručná pračka, prádelné šnúry a jedna pofidérna železná žehlička. Kolegova bielizeň, náhle poslušne vykazujúca realistickú nutnosť údržby, sa zoradila na kope.

Niekto rád funkčnú simuláciu fyziky, chechtal sa Viktor. Schválne, kto lepšie vystihne krásy pondelňajšieho prania, zámožný jedináčik alebo chalanisko z banskej štvrte.

Predlhé dni hodín zameškaného učiva. Domáci učitelia s jemnými hlasmi. Skúšajú, kárajú, chvália. 

Prázdnotváro, akosi úkosom, akoby im nestála za výraz naviac, akoby miesto dievčaťa, ktorého svrbia nohy i mozog videli čosi iné. Niečo, načo je lepšie nemyslieť.

Zatúži po umastených laviciach ukričanej triedy predmestia, takmer vytratená spomienka. 

„Slečna Tirgramová?“

„Ano Orianna?“

„Ako dlho som spala?“

„Váš otec věrí, že se s tým zatím trápit nemáte.“

„Von sa vraj bojovalo. Lode cestujú cez svetlo. A už nie sme dve mestá.“

„Přejdeme si násobilku."

„A máme mágov! Čo ten, čo mi pomohol? Nestaví sa znova? Počula som, že bol ako ja."

„Kde hledat tu holku?“

„Netuším. Staré laborky sú prázdne. Doktor sa presťahoval.“

„Víme to zkusit...nějak telepaticky?“

„To fakt nechcem robiť.“

„Můžu já. Vysvětli jako.“

Ako malý Jayce hltal šestákové romány. Mali super vynálezy. Trebárs elixír, po ktorom hrdina videl do hlavy všetkým okolo. Na papieri to znelo fajnovo. 

Nie tak, že mesto hrá naraz sto heavy-metalových koncertov. So strobovacím sprievodom. V centrifúge. 
Dosadli na námestie. Jayce túžil bozkávať mačacie hlavy.

„Telepatia“ vykladal Viktor vedľa pobaveným tónom, „disponuje potenciálom plošného vyhľadávacieho algoritmu iba v prípade, že dáta ladia na rovnakej tónine, resp. všetci myslia rovnako. Čomu sme zabránili. Takže tak.“

Strašne sa nudí. Nudí sa v novom Reveckovie dome, v priestornej jedálni, luxusnej detskej izbe.

Cvak sluhovi po kotníku.

Potrebuje to mláďa. Našiel ho dávno. Na hranici vecí. Jej telo vtedy veľmi tvrdo spalo. Hrali schovávačku, naháňačku, strašili snové vrabce. Už dlho nemal vlastného človeka. 

Potom ju zobudí - Pokrok! Pokrok, ten drzáň! A na to si zgegne.

Čo s polo-učňíčaťom? Až po nos v cudzej moci. A ten jej otec…

Čo robiť? Hodiť reč s tými dvoma? Zelenáči. Lepší než Pokrok...no nápadní.

Dievča bude musieť utiecť. Ako len na to?

Návnada! Áno, áno! Kocúr poskočí. Až sa poprehadzujú pruhy.

"Môj prvý učiteľ bol skrachovaný chemik. Vyrábal drogy. Nepohodli sme sa. No v jednom momente som potreboval helfnúť. Nebolo teba, nebolo Sky…. Tak sme spravili pakt. Zahojí moje rany. Ja vyliečim jeho dcéru. A aj keby som si vzal celé mesto, jeho dcéru..."

"Necháš jít."

"Jo."

"A nechal jsi?"

"Ja neviem. Chcel som prechytračit všetkých. Bola premenená. Čo na tom, že ju mohol odviesť domov. Všetky mysle jedno. Jayci, myslel som, že zhltnem celý svet."

"Ale už ne."

"To tvrdíš."

"Věřím tomu. Správne božstvo dá na víru svých lidí."

"O tom sa nežartuje."

"A mátožit se v tom ti pomáhá?"

A potom si Viktor povedal "dosť"! 

Vedľa totiž pristála ponožka príšerného dizajnu, nezdravo iskrila a znemožňovala sústredenie.

"Jayce?"

"Mhm?"

"Zase pričarovávaš oblečenie?"

"Neee."

Dvadsať košieľ, desať vestičiek, každý deň iné topánky, fajn... Ale handry postrácané po baráku Viktorovi z fyzického sveta nechýbali a nemal v pláne ich zavádzať. 

Veď ti ukážem štramáctvo. Luskol prstami. Na dvore vyrástla ručná pračka, prádelné šnúry a jedna pofidérna železná žehlička. Kolegova bielizeň, náhle poslušne vykazujúca realistickú nutnosť údržby, sa zoradila na kope.

Niekto rád funkčnú simuláciu fyziky, chechtal sa Viktor. Schválne, kto lepšie vystihne krásy pondelňajšieho prania, zámožný jedináčik alebo chalanisko z banskej štvrte.

„Videli ťa u brány. Vieš, že nemáš hovoriť s cudzími.“

Pracovňa je plná tmavých pohárov, v nich ryby bez očí, fialová tekutina buble v pokrútených trubkách. Oriannu nič z toho neznepokojí. Iba muž za stolom.

„Ani s dievčatami?“

„Jedno s kým,“ pokračuje chrbát. 

Keď bola maličká, pred tým dlhým spánkom, než ju mágia vyliečila, býval otec iný. Nenosil všade rúška. Pri rozhovore jej hľadel do očí.

„Piltoverčinu flákaš.“

„Ani ty nemluvíš.“

„Som veľký a mám svoje miesto. Tvoja bude budúcnosť tohto mesta.“

„Ani som ho nikdy nevidela.“

„Je nebezpečné.“

„Nikdy neposloucháš! Učíš mě jazyky. Ale není s kým si povídat!"

„Môže ísť o dcéru jedného známeho. Totiž...Jayce?“

Nad stolom krúžili archy papiera. Medzi nimi pochrupoval Jayce. Prinútil nerealitu skondenzovať do ozajstného laboratória, roztočených glóbusov, kriedových tabulí. Keď však nedávate pozor, všetko sa tu krkve, stráca gravitáciu.

„Ránko.“

„Promiň. Vyplo mě.“

Nepotrebuješ spať. Nemáš žiaden metabolizmus. Si komplet z mágie. Viktor privrel oči. 
„Na,“ vtisol partnerovi do rúk čerstvo zhmotnený hrnček. „Došlo ti kafe.“

„Vím, že to nemusím pít.“

„Len si daj.“

Mlčky strčil nos do hrnčeka.

Viktor poslal papiere do šanónov. „Som rád, že si tu so mnou nakoniec zostal, vieš. Aj keď to úplný koniec nakoniec nie je.“

Viktor je zažratý čitateľ mimozemských záležitostí. Práve sleduje prvoky v mláke tak ďaleko od Runaterry* ako to len ide. Planéta jednoduchá, prvoky ako nič na Runaterre. Díkybohu.

Myšlienky planktónu však burácajú známym kozmopolitným revom: „Chňap! Bi! Preč! Pich! Drap! Ham!"

Brrr. Presne takého pachtenia chcel ušetriť ľudstvo. Podľa Jayca by potom však ani jemu samému nezostalo nič zmysluplné…

Obzrie si vlastné kontúry. Keď na svoju podobu nemyslí, je znova pomerne ľudská.

Koľko vplyvu tu má jedno na druhé? On poľudšťuje meňavky, Jayce antropomorfizuje jeho. Možno vesmír sám fakt vypľúva hovoriace tigre.

„Tak dobre. Pôjdem sa tam s tebou pozrieť. Spokojný?“

„Nie na papier“ riekla fretka Frederika, mladá kožomeňka dychtivá preraziť na pracovnom trhu väčších predátorov. „Hodíme to do Excelu.“

„Ok,“ vzdychol Ferda. „Takže, kto by sa nám hodil...“

„Bratranec Ladislav. Zahadzuje talent, básnické spolky vraj nechcú vlkolačiu poéziu. Presvedčím ho na copywriting.“

„Bosorka Alžbeta. Tá mávala grády. Rakúsku šľachta si od nej dala aj vŕtať koleno a toľko panien, čo jej poddaní nanosili...“

„Ideálny CEO. Ešte produktového manažéra.“

„Alchymista Rudolf?“

„Všetko mu pod rukami buchne. Treba niekoho, čo chápe produkt-market fit.“

„Poznám čarodeja, ktorý pivotol slovenskú produkciu prekliatych tlačiarní. Vynúdza sa vo vile v Tatrách.“

„Skvelé. Už ich len presvedčiť!"

Za bránou záhrady je Piltover, celý mosadznozlatý svet. Rovesníčky v šik uniformách prechádzajú popred mrežovie.  Chichocú sa. Mávava im.

„Nová? Jdeš do školy?"

„Eee... Ale zahrajme sa. To je Laryndella,“ pokynie na bábiku. „Vie toto...", potiahne povrázok.

„Váu, jednorožec? Můžem?“  

Vtedy si všimnú jej prstov. "Čarodej se tě dotkl. Jak to, že nejsi...?"

"Bola som chorá,"  kryje tvár do goliera.

"Lesknou se ti vlasy. To je cool..."

"Taky se měníš v jednorožce? Pojď s námi! Chalani budú čumět."

„Nemôžem. Vonku.... stalo by sa mi niečo."

Myknutie plecom. „Tak si zůstaň. Bábika z porcelánu.“

"Prečo ja, Oneiropante," šepká večer vymyslenej mačke. 

„Kde si to zviera vzal?“

„V Zaunu. Na smetišti. Víťo, napadlo ti...Pokud jsme tady my...“

„Myslíš, že sa to tu hemží démonmi? Vídaval som doširoka doďaleka. Všade prázdnota, fyzika, hexcore...“

„Hexcore je fuč a my jsme stále tady.“

„Odtlačky vedomia rozťahané galaxiou.“

„A prorokující šklebokocour. Prý ví, kde je jejich vědomí.“

„Len jedno. Taktiež trochu tuším.“

„A to si chtěl říct kdy?“

„Jayci,“ vzdychol. „Pozri na nás. Mali by sme to skúšať ďalej žehliť my? Ťahať naspäť k ľuďom čo zostalo z moci runy? Z nás? Pridobre sa mi darí vyrábať príšery.“

„Tu kočku jsi nevytvořil ty.“

„Ako vieš?“

„Zhasnúť Orianna.“

„Ešte chvíľku. Dostaviam brnenie lady Laryndelle...“

„Všetky ostatné deti už isto dávno zhasli.“

„Ok" vzdychla. Vkĺzla do postele. Periny nepríjemne tlačili na tvrdé mramorované telo.

Nebola ako ostatné deti. Otec ju však nerád videl hrať sa v noci. Hľadela teda na tiene na strope. Predstavovala si, že má sny. Alebo kamaráta.

„Vieš nejakú rozprávku, Oneiropante?“

„Mrrr," priadol kocúr. „Dnes som stretol dve zvedavé myši. Chceš počuť ich príbeh?“

"Zožral si ich?"

"Nabudúce."

"Čo v ňom je? V príbehu."

"Sny. Čary. Apokalypsa. Odvaha nenechať svojich priateľov v šachu. A stroje."

"Super! Sú niektoré z nich aspoň trochu ako ja?"

„Priviedol si ...mačku?“

„Vidí nás. Chápeš to?“

Prúžky srsti sa v nadpriestore trepotali. Rástli, naťahovali. 

"Pozrime. Myšičky," zívla ohromná, mnohooká tigria tvár.

„Čo chceš?“ 

„Večeru, vĺčatko.“ Mrklo na Jayca.  „Srandujem. Rozumie humoru?"

„Čo si zač?“

„Čo ma napadne. Tamten mi pohladil kožúšok,“ chechlo.  "Hľadajú mysle premenených, hm?"

„Víš o nich?“

„O jednej.“ mrauklo. „Pozbiera po oblohe poschovávané, pozrie do hlbín, vĺčatko? Prestane sokolík uhýbať hviezdnym cestičkám? Pohnevali mnohé medzi tu a tam. Nebude bezpečno runy pokroku mlhovinkám. Popojdú, kde zabudli chodievati. Nájdu spojencov. Rozumieme si?“

„Eh“

„Sranda bude,“ zachichotal sa tiger. A zmizol.

„Myslím že bežné mačky nás nevidia Jayce.“

Vyniesli ich za mesto, na súčiastky rozobrať nešli. Pozdvihnutí neľudia-nestroje. Skrčení, ústa mrmlali, nohy znova a znova skúšali vstávať. Mramorové oči nevnímajú jeho mávajúcu dlaň. Nie že by ju bežný človek bol spozoroval. Jayce sa rozhliadol po sutinách. Čo myslel, že tu nájde? 
Viktor s ním nešiel. Že by sa tohoto miesta obával? Jako já toho nahore. 

Mrau, mrnklo v kamení. Pruhované zaunské mača otrelo vychudnutý chvost o úlomok arkiera. Mrklo na neho. 

„Ty mě vidíš?"

Tieň alchymistu kľakoľ do prachu. Proč jsme stále tady?  „Toto nikdy neodčiníme, víš."

Mačka sa prikradla a položila hlavu na neviditeľnými fraktálmi pokryté kolená.

V ľudskom svete ste na začiatku ľahučkí, nič, len stužka azúru pohupujúca na vetre. Zabudnete, aké je byť osobou, zabudnete i prečo ste, pričom fyzika materiality na vás kdesi za tým všetkým ťaží ako zvieracia rukavica. Nerozumela, ako je oboje možné zároveň.

„Nenájdeš" hrmel Otec búrok. "Nikoho hodného."

„Nepravda,“ riekla Syl, jedna z posledných vecí čo riekla, než iba naháňala vietor. Vietor však priveje kadejaké veci.

Tmavooký chlapec zatínal päste nad mohylami. Tam, kde sa bojové pole stretáva so spáleniskom. Popol víril.

„Vzal si mi brata,“ šepol vetru. „Nič nemá zmysel.“

„Nemá?“ odvetil vietor. 

Nie. 

Už čoskoro znova nebude nemá.

Počkej, Ne tak.... Hej!"

"Huh?"

"Viktor, díkysvěte."

"Čo je? Dívaš sa zvláštne."

"Byl jsi fuč.

"Šiel som po ten pulzarový prach." 

"Byl jsi fuč týden."

"Fakt?" 

"Jo."

"Mohol si za mnou."

"Jak jsem měl vědět kam?"

"Spýtať sa?"

"Nebyl si tady."

"Jayci, je ti jasné... nie sme tady. Naše podoby sú projekcie. Sme všade. Skrátka ma zavolaj."

"Tobě týden nic zavolat nenapadlo."

"Ja som tu dlhšie než ty."

"Vidíš? Co když na lidství celkem zapomeneme?"

„S tebou pochybujem. Nákresy stále robíš do zošitov a ráno mi núkaš imaginárnu kávu."

„Dobře sa indexují. Po kafe se líp myslí."

„O čom hovorím.“

Dvestoročný lich Fére’shai Zlatá ruka, v startupe BIGPilotTech kolokviálne prezývaný Ferda, sedel u CEO na koberčeku.

„Veľmi nás mrzí ukončenie spolupráce po toľkých úspešných rokoch.“

„O produkt prídete. Kto bude do vašich četbotov ťahať zásvetné entity?“

„Ale Ferdo. Trhy sa vyvíjajú. Čoskoro nebude AI nikto hrať! Na obzore je pravá, nefalšovaná singularita!

„Zdroják, čo som vám roky písal preloží len adept tajných umení.“

„Najali sme kňaza“ CEO pokynul k stážistke po pravici. 

Dievčatko v bielej tunike poslalo k lichovi vystrašenú myšlienku. „Som tu len na 6 mesiacov. Platia ma stravenkami.“

„Samozrejme dostaneš svoju equity.“

„Aby vás porantalo. Konkurenciu si založím!“

Jayca všetko fascinovalo.

„Jak měříš čas?" 

“Eh….”

„Viděl jsi jiné světy? Kdoví jestli ten, kde jsem byl, tam ještě je... Potřebujeme spát? Jde číst zvířecí myšlenky? Jedna známá zkoumala, zda velryby…"

„Prosím prestaň.” vykríkol. „Akoby som vedel každú…,“ Viktor zaváhal. „Vedel som. Pred tým, myslím. Všetko, čo mi prišlo nutné...”

„…a nic z toho neznělo jako Heimerdingerova pravnučka na fakultním dni otevřených dveří." Zasmial sa Jayce. „Promiň." 

„Paradox, je…keď vieš všetko, zvedavosť zmizme…. A keď zabudneš...“

„Vrátí se otázky.“

„Bez rún som ti v tejto diere nanič.”

Nehmotný alchymista objal bývalého výskumného partnera. „Svět s otázkami je o tolik zajímavější."

„Nechápu, proč jste s tím v zastupitelství čekali tak dlouho." Brnkl do rezivějícího plechu obklopujícího zarostlý brownfield. „Kdekdo měl ten nádr rád." 

„Kdyby na tom seděl nějaký zasraný developer, brnkačka. Jenže ten plac je prokletý, a tebe volám jen když musím. Nachystaný?" 

Poplácal brašnu s runami a amulety. „Máš ty štěstí, že znáš ze střední čaroděje." 

„Nenaparuj se. Radši dej hypotézu." 

„No." Zamračil se na košaté dubiská pohupující se nad místy bývalé obchodní auly. „Řekl bych, že nějakej hipík z Anglie, co v létě hulil v Sherwoodu, sem zavlek semínko Rohypského lesa."

„Takže tam půjdeš?"

„Jasně." 

„Ale platíme až pak."

Prohlédl si je, odhodil nedopalek, ležérně jej zašlápl botou.
 „Takže. Nejdřív si dáme takovou aktivitku. Každý fasne číslo v sestupném pořadí, jasný? A to své nezapomenu. Když v Zóně natrafím na anomálii, není čas. Následuji, co řeknu. Běžím, skrčím se, a tak podobně. Když pak zavolám REPORT, hlásím číslo. Tak víme, kdo je ok. Jasnačka?" 
Stejně chcípne půlka. Pak ti bude líto. 
Přišlo to náhle. Azurové světlo. Nějaký idiot se otřel o mechoví. Boha jeho. „Report!"
 „1, 1, 2, 2..." drkotali. 
"Co vás po..." Stalker si položil hlavu do dlaní. Co bude probůh dál dělat se dvěma verzemi každého vědátora?

Perinbaba so Zubatou si užívali svoje pravidelné svätoštefanské posedenie. 
„Zase si mala Vianoce na blate, starká.“ Zacerila sa Zubatá a priliala obom ríbezľáku do krčiažka. „Ani smrteľná nie si, a ľaľa ako nám pamäť odchádza.“
„Ale ideš dakam. Ja nestarnem. ...Štik...to tá dnešná mládež mi ...štik... do fachu fušuje.“
„Nevrav. Veďže ty si sa tej smrteľníckej mládeže vždy tak zastávala.“
„Keby smrteľníckej. Teraz mám stážistu. Od Azor. Džin cyklón*.. Citlivý, sympatický chlapec. Svedomitý. Ale hlava rozfúkaná. A furt by iba pršal.“
„Trpí klimatickým žiaľom?“
„Ba sa v tom vyznáš?“
“Ále. U mňa dole je to teraz samá extinction rebellion.“

Keď Bastián odišiel, zase je iba púšť. Teteliace sa prúdy a čiastočky mnohofarebného popola. 

Natiahne iskrivé laby pred dom z čierneho obsidiánu, vytrasie z kostí kúsky smrti. Fujazdí po dunách, cerí zuby, ostrí pazúry, unaví sa. Večer aj tak vždy nakloní hlavu smerom k horizontu. 

Keď spoznáte svoj zmysel, čo potom? Vrčí a otiera hlavu o skaly.

Ďalšie dieťa ho nájde ležať v púšti. „Prečo plačeš?“

„Je krása, ktorú nikdy neuvidím.“

Usmeje sa. Objíme plápolavú hrivu. Zostane chvíľu. 

Graógramán vstane. Rozpálené steny domu sa líšia. Na každom múre ohňom maľovaný cykas, neónová praslička, praparaď, studený plameň.

„Pre teba, na pamiatku.“

„Oni tu nie sú," usúdil Viktor po istej dobe vznášania sa medzi, nad, za vecami. Jeho partner mu odpustil. On si však teraz pripadal maličký proti realite. Hlupák, čo vymýšľal, meniť ľudí v mašinky. „Všetci, ktorých som posadol. Sú mŕtvi?” 
„Ne Víťo. Podívej.”
Na hranici dvojmestia z ruín vstával cyborg. Roztrasene hľadel na svoje ruky a mlčal.
„Vráti sa im vedomie?” 
„Protnuli jsme provázky. Něco se vrátí.”
„Ako budú žiť, medzi ľuďmi?”
„Evoluce něco vymyslí.”
Hanbil sa ako nikdy v živote. “Nesranduj, ja...” 
„Pššt. Pomůžeme jim. Máme přece nekonečno času a prostoru. Na výzkum. A tentokrát tě v tom nenechám.”