Podstata

Keď Bastián odišiel, zase je iba púšť. Teteliace sa prúdy a čiastočky mnohofarebného popola. 

Natiahne iskrivé laby pred dom z čierneho obsidiánu, vytrasie z kostí kúsky smrti. Fujazdí po dunách, cerí zuby, ostrí pazúry, unaví sa. Večer aj tak vždy nakloní hlavu smerom k horizontu. 

Keď spoznáte svoj zmysel, čo potom? Vrčí a otiera hlavu o skaly.

Ďalšie dieťa ho nájde ležať v púšti. „Prečo plačeš?“

„Je krása, ktorú nikdy neuvidím.“

Usmeje sa. Objíme plápolavú hrivu. Zostane chvíľu. 

Graógramán vstane. Rozpálené steny domu sa líšia. Na každom múre ohňom maľovaný cykas, neónová praslička, praparaď, studený plameň.

„Pre teba, na pamiatku.“