Perinbaba

Perinbaba so Zubatou si užívali svoje pravidelné svätoštefanské posedenie. 
„Zase si mala Vianoce na blate, starká.“ Zacerila sa Zubatá a priliala obom ríbezľáku do krčiažka. „Ani smrteľná nie si, a ľaľa ako nám pamäť odchádza.“
„Ale ideš dakam. Ja nestarnem. ...Štik...to tá dnešná mládež mi ...štik... do fachu fušuje.“
„Nevrav. Veďže ty si sa tej smrteľníckej mládeže vždy tak zastávala.“
„Keby smrteľníckej. Teraz mám stážistu. Od Azor. Džin cyklón*.. Citlivý, sympatický chlapec. Svedomitý. Ale hlava rozfúkaná. A furt by iba pršal.“
„Trpí klimatickým žiaľom?“
„Ba sa v tom vyznáš?“
“Ále. U mňa dole je to teraz samá extinction rebellion.“

Jakub už bol starý, veľmi starý. Vedel, že to môže očakávať každým dňom. Aj tak ho však zaskočilo, keď jedného rána uvidel Zubatú. Stála oproti nemu, dívali sa na seba, obaja trochu rozpačití, a ani jeden akosi nevedel, ako začať.
Jakub prelomil mlčanie prvý.
„Zubatá... dlho sme sa nevideli.“ Zaváhal. „Ešte sa na mňa hneváš?“
„Ech... čo sme si, to sme si,“ mávla Zubatá kosou. „Teraz si môj.“ Mala dôvod tváriť sa víťazoslávne, predsa však mala trochu obavy. Jakub len mlčky prikývol. Necítil sa porazený; prijal svoj údel.
Zubatá ešte trochu zaváhala. „Nezlomíš mi kosu?“
Jakub sa usmial. „Tentokrát nie."

„Ach Zubatá, či nám nebolo dobre, kým sme sa do ľudských záležitosti neplietli?”
„A to mi ty hovoríš, Perinbaba? Ja som si len svoju prácu robila, tak ako vždy, a ty si predo mnou Jakubka zachraňovala.”
„Ale veľmi smiešne si vyzerala, ako si ho po stráni naháňala. Nebál sa ťa a to sa mi na ňom páčilo. A okrem toho, jeho nezasypalo, nemala si ho brať.”
„Aj tak si ho jedného dňa vezmem.”
„Veď ja viem. Ale zatiaľ ho nechaj. Veď nevidíš, ako sú s Aničkou spokojní?”
„Vidím, Perinbabka. Ale ďalších už predo mnou nezachraňuj, nikdy nevieš, ako to dopadne.”