Vlk nie je sám

Duch sveta panoval nad šírym lesom, nad preliatou krvou. Nad svojou horou.
Po úbočí Hory bežala svorka.
Spomaľujúca korisť mala na pysku penu. Tri kopytá dopadali na zem s istotou, štvrté s bolesťou.
Vlk preskakoval bodľačie, zle vymeral skok a s prekvapeným šteknutím sa prekopŕcol. Otriasol sa. Kožuch mal plný bodliakov.
Keď sa ich márne pokúšal vyhrýzť, zjavila sa spomienka.
Ťarbavé predné labky nevhodné na beh, ale stvorené na vymotávanie bodliakov. Horúce vlčie oči v holej tvári. Dlhý Bezchvostý. Pán a brat.
Vlk si sadol a vyl.
Nepočuje ma, vedel, ale prekvapene si uvedomil, že ho počuje vo vlastnom hlase.