Stvorenie Adama

Victor sa pozrel na svoje dielo. Ani nedýchal. Nemohol. Krása jeho výtvoru mu vyrážala dych.
„ Si taký dokonalý,“ šepkal vedec a pritom nedočkavými prstami prechádzal po plachte, pod ktorou odpočíval jeho priateľ. Jeho skutočná rodina.
„ Postarám sa o teba, budeme len my dvaja proti celému svetu,“ zašepkal Victor a kŕčovite schytil plachtu. Ešte chvíľu sa triasol vo vytržení, predlžoval moment, kedy konečne uvidí svoj výtvor v jednom celku.
„ Vieš,“ zdôveril sa nehybnému telu pod sebou, "spoločnosť si myslí že som blázon, ale vďaka tebe sa konečne dočkám uznania.“
Dychčal od vzrušenia, keď zrazu pocítil nepatrný pohyb pod plachtou.
„Vitaj, priateľu.“