Z krajiny mimo nás

Potichu pristúpim k neterkám. V rukách držia moju dávnu kresbičku podivnej postavičky.
„Alethia, kto to je?“ spýta sa ma staršia z mojich Hviezdičiek.
„To je malý obyvateľ ďalekej krajiny,“ narýchlo si vymýšľam. Nebudem jej zaťažovať hlavičku nepríjemnými podrobnosťami.
„Prečo je taký smutný?“ spýtala sa mladšia, ešte drobček.
„Akej krajiny?“
„PŠT! Počujete, čo vraví?!“ sprisahanecky na ne žmurknem a naháňam sekundy na vymyslenie podrobností.
„Nie!“
„Nič nepočujem,“ drobček už skoro začína fňukať.
Skloním sa k obrázku, ktorí ešte držia. Tvárim sa, že počúvam: „Práve mi pošepkal, že je z Mesiaca. Požiadal ma, nech mu namaľujeme jeho domov.“
Zasmejú sa. Ideme maľovať!