Vrana prehovorí

Sedí pri mne mníška. Modlí sa, očami ma sleduje. Dokončí modlitbu, prežehná sa.
„Čo si videla?!“
„Čo vidíš?!“ spýtam sa.
Neodpovedá, naďalej ma pozoruje. Spod jej odevu sa ku mne naťahujú tmavé chápadlá. Pripomínajú paže.
„Nebudem s tebou hovoriť, pokiaľ nevyzlečieš čierne ovčie rúcho.“
Paže sa zastavia, mníška nakloní hlavu. Usmeje sa. Neskrýva pobavenie: „A to mi hovorí vrana? Nebodaj biela?! Tu ti ani svorka, ani kŕdeľ nepomôžu.“
„Nemusia tu byť fyzicky. Stiahni chápadlá a nechaj ju voľnú. S ňou budem hovoriť.“
V očiach mníšky sa na krátky okamih objaví duša a cez okno priletí biele vranie pierko. Zdvihne ho.