Súmrak Záškodníkov (na pokračovanie)

Dve postavy sa s hlasným puk! zčista-jasna zjavili na námestí ospalého mestečka. Chvíľu sa navzájom nedôverčivo obzerali. Potom sa konečne spoznali. Vykročili k sebe a privítali sa srdečným stisnutím rúk.
„Sirius, som rád, že ťa konečne opäť vidím,“ zasmial sa potichu jeden.
„Aj ja, Námesačník, hoci aj za takýchto okolností,“ uškrnul sa druhý mladík.
Spoločne vykročili tmavým mestom.
„Takže aj ty si dostal správu od Dumbledora?“ skôr skonštatoval než sa opýtal Remus Lupin.
„Od toho starého blázna?“ prehodil zamyslene Sirius Black.
Keď si všimol priateľovo nesúhlasné pokrútenie hlavou, na obranu zdvihol ruky.
„No tak, ty tomu veríš? Ja viem, že pán riaditeľ je ako vždy strašne múdry a všetko, ale tá správa znela skôr ako titulka nejakého plátku,“ nespokojne odfrkol a odkopol z chodníka kamienok. Bolo vidno, že napriek frflaniu zvážil aj tú možnosť, že Dumbledore má pravdu, a tá ho dosť znepokojovala.
Jeho spoločník to pozoroval s typickým pokojom.
„Preto si aj myslím, že nejde o nejaký žart,“ odvetil a na chvíľu sa zastavil pri tabuli s mapou mesta, aby si overil smer trasy. „Ale kým tam prídeme, porozprávaj mi, čo robíš, čo robia naši spoloční kamaráti. Tvoja sova ku mne akosi počas pár mesiacov nepotrafila...“
„Ach, toto, no, vieš... Ehm, chcel som ti to všetko povedať takto osobne.“
Námesačník naňho vrhol vševediaci pohľad spod privretých viečok.
„Alebo sa ti proste nechcelo,“ obvinil ho a začal sa smiať na jeho vášnivých protestoch. „Dobre, dobre, tak vrav. Čo si robil od nášho odchodu z Rokfortu?“
Keď vyšli zo starého domu, nálada bola o poznanie vážnejšia. Akoby sa tomu chcelo prispôsobiť i počasie, obloha stemnela búrkovými mrakmi a k zemi sa začali spúšťať malé chumáčiky snehu. Obaja priatelia si zastrčili ruky do vreciek a hodnú chvíľu kráčali mlčky. Aj tak ale poznali myšlienky toho druhého.
„Šialenosť,“ vyjadril ich prvý Sirius.
„A predsa je to pravda.“
„Akože sa to nazval? Lord? Pche. Ved my mu ukážeme.“
„Nemyslíš, že ak by to bolo také jednoduché, už by sa oňho postarali aj aurori?“ pozrel naňho pokojne Námesačník.
„Ja len-...,“ druhý vzdychol a sklonil zrak.
„Viem, toľko informácií prišlo naraz. Zrazu existuje nejaké zlo, o ktorom sme nemali doteraz ani tušenia. A navyše,“ pri týchto slovách si Remus dovolil trochu znechutený výraz, „navyše táto špeciálna úloha len pre nás. Čo tým chcel riaditeľ povedať, že môj stav môže byť v tejto situácií užitočný?“
„Nesťažuj si, u mňa to nazval plnokrvnosťou,“ rozhorčil sa naoko Tichošľap.
„Nevymýšľaj si,“ zasmial sa konečne druhý. „Povedal čistokrvnosť.“
„Jedno je ako pre koňa, druhé ako pre psa,“ nedal sa.
Nahlas sa v uličke rozosmiali. Tieto vtipy boli už tradíciou.
„Takže,“ zvážnel zase mladý Sirius, „my budeme tentokrát hrdinovia.“
„Myslíš? Hľadanie spojencov v podsvetí a medzi čistokrvnými rodmi nášho sveta zrejme nebude také vzrušujúce,“ schladil ho jemne priateľ.
„Ako to?“
„Nesmieš na seba pútať pozornosť. Vieš, čo nám povedal Dumbledore: Nepriateľ už možno našiel spojencov aj medzi tými, ktorým sme doteraz verili.“
„Prosím ťa, necituj ho! Cítim sa zase ako v škole,“ zavyl Tichošľap.
Lupin odpovedal šibalským úškrnom. „Poznám ťa očividne lepšie, než si myslíš. Ja viem, že som ti už chýbal.“
„To určite. Aj keď s tými tvojimi nabifľenými pravidlami si občas Jamesa-no dobre, dobre-aj mňa dokázal odhovoriť od niektorých hlúpostí.“
„Ako vtedy, keď...“
Tichošľap ho zastavil natiahnutou rukou. Priložil si prst na ústa a kývol hlavou do tmavej uličky. Remus prikývol. Niekto ich rýchlym krokom prenasledoval.
Rozdelili sa, jeden sa skryl za kontajnery, druhý do výklenku oproti. Čakali. V tme sa im vrátili spomienky na všetky Dumbledorove varovania. A blížili sa k nim náhliace sa kroky.
„Teraz!“ vrhli sa naňho súčane.
Lumos Expeliarmus sa ozvali zároveň. Než však stihli urobiť viac, všimli si tvár prenasledovateľa.
„James Potter,“ zasmial sa Sirius s uľahčením, a po chvíli sa k nemu obaja pridali.
„To je teda privítanie,“ zmohol sa na úškrn Paroháč. „A to som si myslel, že sa mi potešíte...“
„Vlastne nie,“ pokrčil plecami bezstarostne Sirius. „Tuto s Námesačníkom sme akurát spomínali to, ako dobre že ťa Lily bude držať od nás.“
„Kazíš nám totiž dobrú povesť,“ uškŕňal sa Lupin naširoko, podávajúc mu nájdený prútik.
„A charakter.“
„A utajenie.“
„Dobre, dobre, chápem to,“ smial sa James a naznačil kapituláciu.
Objali ho so smiechom.
„Tak to vysyp, prečo si sa za nami tak zakrádal,“ vyzvali ho.
„Veď viete, na zhromaždení som vás nezastihol,“ zvážnel. „Dumbledore vás hneď odchytil.“
Vymenili si významné pohľady.
„Čo je?“ všimol si nenápadné gesto James.
„Práve sme to preberali,“ začal s rozvážnosťou Lupin.
„Poveril nás takpovediac tajnou misiou,“ doplnil Tichošľap.
„Ja mám kontaktovať mne podobných.“
„A ja tak isto.“
„Čože? On vás poslal medzi vlkolakov a nejakých šialených čistokrvných čarodejníkov? Bez urážky.“
„V pohode,“ zasmial sa Sirius s rukami vo vreckách. „V podstate máš predsa pravdu.“
„Ale to je nebezp-...“
„Paroháč, ak má Dumbledore pravdu, a on ju zvyčajne má, stojí to aspoň za skúsenie,“ usmial sa neveselo Remus.
James prehltol. „Ako vždy si z nás ty najrealistickejšie uvažujúci.“
„Ale ti trvalo, kým si na to prišiel,“ uškrnul sa oslovený sebavedome.
Zasmiali sa.
„No, mal by som už... Chápete, Lily ma čaká doma,“ napriek ospravedlneniu v slovách sa Jamesovi na tvári zjavil šťastný úsmev.
„Jasné, len bež, Paroháč,“ štuchol ho Sirius priateľsky. „My zatiaľ pôjdeme zachraňovať čarodejnícky svet.“
„To určite,“ usmial sa ustupujúci James a s hlasným puk! sa odmiestnil.