Zrkadlová sieň preplnená láskou

„Nerozlúčila som sa,“ šepla Paula a zaplavili ju vizuálne podnety. 

Z jagotavého trónu žiarila striebrovlasá žena. Odrážala sa v tisíckach zrkadiel, transformovala sa, kraľovala obrazom najumeleckejších štýlov, sochoradia niesli jej dokonalú podobu.   

Paula zacítila podivné motýlie chvenie. Nemohla od nej odtrhnúť zrak.     

„Čoho sa najviac bojíš, keď zaznie láska?“ ženin hlas bol podmanivý. 

Prapodivná otázka. 

„Nepočúvaj ju!“ Paula prižmúrila oči. V nepodstatných tieňoch sa tiesnili klietky. S ružou, srdcom zvonu, prsteňom. A líškou.

„Nesnívaj! Neponocuj!“ štekala smutne, „Nehľadali sme kocúrovu stratenú zamilovanosť, však?“

Žena, so zrkadlovými odrazmi, povstala. 

„Proti láske všetko druhoradé. Nastáva zatmenie mesiacov. Láska zaplní celú moju Vôbeckde.“