NIE!

„NIE! ÁLÉTHÍÁ, pómôž mí,“výsmech. Roztrhala Thomasov portrét. Mníška ju plne ovládla. Pribehli ošetrovateľky. Odliepajú jej prsty z môjho hrdla.

Zobudím sa na takmer neciteľný dotyk jeho ruky. Hladí ma po líci, v očiach mu čítam pocit viny. Otočím sa mu chrbtom.
„Alethia,“mlčím, „nehnevaj sa, prosím. Toto som nečakal.“
„Čo si čakal?!“trpkosť v hlase sa nesnažím skrývať. „Nechal si nás tu samé!“ Objíme ma. Do vlasov mi šepká ospravedlnenia.
„Budeme musieť použiť silnejšiu páku, aby sme ju porazili,“preruším mlčanie.
Obíde posteľ, kľakne si. Vina v očiach silnie:„Budeš musieť požiadať JEHO.“
Keď mi dôjde koho, skríknem:„NIÉÉÉ!“