Kruhy rušené šeptajúcim hláskom

Knieža Ranocký držal v ruke pergamen. S pevným odhodlaním, že tentokrát sa dostane za tretí riadok, do neho zabodol pohľad...
Dočerta!
Znechutene pergamen odhodil a schoval hlavu do dlaní. Prečo sa dnes nemôže sústrediť? Chcel by pracovať, fakt!
Je to skoro rok, čo si mu to sľúbil...
Je to iba väzeň!
Zachránil ti dcéru
To bola jeho povinnosť!
Jediný ju splnil
Bol skutočne odsúdený právoplatne!
No keď to sudca Peterský krásne zdôraznil..a trikrát, čo?
Mlč!
Oprel utrápené čelo o okno. Vonku sa hrala jeho dcérka. A vedľa nej..mráz mu prebehol po chrbte... stálo tam zosobnenie jeho čierneho svedomia.